Tak som sa vybral na Idu. Voľky-nevoľky, mám totiž slabé nervy. Aj vy na ten film musíte ísť.
Agata Kulesza ako Ida. Foto: ASFK
Musí naň ísť každý Poliak. Je to nádherný, múdry a dojemný film. Majstrovské herecké umenie, dialógy, obraz, kamera, hudba, scénografia, rekvizity, strih. No proste všetko. Bez výnimky. Skvelé kino svetového formátu.
No Oscar z toho nebude. Pretože je to, napriek všetkému, politický film – i keď to jeho tvorcovia popierajú. Členovia Filmovej akadémie zaň môžu len ťažko hlasovať. Hádam predsa Poliakom nedajú cenu za to, že sa tak pekne vyrovnávajú s minulosťou? Vyznelo by to povýšenecky.
Ale nejde o Oscara. Máme ďalší veľký poľský film. Niekoľko scén, napríklad scéna samovraždy vojde do dejín poľskej kinematografie. Kreácia Agaty Kuleszy je hodná [Krystyny] Jandy. Agata Trzebuchowska hrá prosto a prirodzene. Zaujímavé, sympatické dievča. Z Pawlikovského sa stal majster. Umelecká selanka. Som pyšný na poľskú kultúru. Ďakujem.
Ale priemerný divák tento film neprijme. Pochybujem, že by vôbec pochopil, o čom tento film je. Veď čo už môže pochopiť človek, ktorý vie len to, že počas vojny Poliaci hrdinsky pomáhali Židom, iba zopár kolaborantov ich vydávalo Nemcom a že v stalinskom aparáte teroru pracovalo veľké množstvo Židov? Tento film je príliš decentný a náročný, aby sa niekto, kto pozná len tieto nešťastné klišé, dozvedel čosi viac a aby to pochopil.
Takýto divák, vychovaný na kompromise my nebudeme antisemiti a vy nebudete hovoriť nič zlého o Poliakoch a ich vzťahu k Židom nebude mať ani šajnu, o čo tu vlastne ide. Prečo poľský sedliak najprv pomáha Židom a potom ich zabíja, a navyše jedno židovské dieťa ušetrí a nesie ho kňazovi, aby ho schoval? Kde je tu logika? Aký to má zmysel? Tak ja to teda vezmem na seba a poviem vám, ako to s tým zmyslom a s tou logikou je.
Veci sa majú takto. Poliaci zachránili veľmi veľa Židov – okolo 50 tisíc. Veľa ľudí to robilo altruisticky a sú to skutoční hrdinovia, navždy zapísaní v židovskej pamäti. Ukrývať Židov bolo veľmi nebezpečné, mnohí donášali tmavomodrej poľskej polícii alebo Nemcom. A za ukrývanie sa trestalo smrťou. Tisícky ľudí ukrývalo iných z etických príčin (a veľa ďalších ich podporovalo a pomáhalo im), častejšie to však robili pre zárobok. A občas trochu jedno i trochu druhé.
Najviac Židov sa zachránilo vo Varšave a okolí – obvykle to boli asimilovaní, zámožní Židia s dobrými papiermi. Prenajímali byty za dvojnásobne alebo trojnásobne vyššie nájomné a snažili sa nevychádzať. Alebo sedeli niekde zašití a tí, čo ich zachraňovali im nosili jedlo. Na vidieku bola atmosféra zlá a ukryť sa a prežiť sa tam podarilo len neveľkému množstvu Židov. Sedliacka rodina, ktorá vystupuje vo filme, pravdepodobne ukrývala židovskú rodinu pre peniaze. Keď sa peniaze minuli, možno im kázali ísť do lesa. Nosili im tam ešte jedlo, ale báli sa, že sa to prezradí. A tak sa rozhodli, že ich zabijú.
Také časy to boli. Taký bol život. Obludnosti, o ktorých sa hovorí vo filme, sa nestávali zriedka.
Veľa Židov zabili ľudia, ktorý ich predtým ukrývali. Zabili aj mnohých z tých, čo ich ukrývali – keď sa ľudia dozvedeli, že niekto na dedine ukrýva Židov, často ich udávali alebo brali veci do svojich rúk. Ukrývajúcich zabíjali Nemci, ale aj Poliaci. Tí, čo ukrývali, ohrozovali celú dedinu. A okrem toho Židia určite niekde nechali zlato…
A tak sedliak zabil zo strachu o svoj osud. Bál sa, že sa prezradí. Že ľudia zabijú jeho a jeho rodinu. Nespravil to z nenávisti, ale zo strachu o seba. Veď aj tak by zahynuli, pomyslel si. No dobre, ale prečo potom zachránil to dieťa? Tak teda preto, lebo tohto dieťaťa sa nemusel tak veľmi báť. Malé dievčatko s blond vláskami. Mohol ju zachrániť bez rizika. A tak ju zachránil. Stal sa vrahom a záchrancom v jednej osobe.
Také časy to boli. Taký bol život. Obludnosti, o ktorých sa hovorí vo filme, sa nestávali zriedka. Stávali sa často. Viem, že je veľmi ťažké prijať túto skutočnosť na vedomie, ak niekto prežil desiatky rokov bez toho, aby o čomsi takom počul. Viem, že je to ťažké a nevyžadujem od nikoho, aby to prijal odrazu, po zhliadnutí jedného film. Treba na to roky.
Samozrejme, ani ja tomu vôbec poriadne nerozumiem a celé ma to prerastá. Mám však aspoň minimálne vedomosti o týchto časoch a tie mi umožňujú pochopiť, o čom tento film v skutočnosti hovorí. A tieto vedomosti mám preto, lebo sa ma to týka. Môj otec a starí rodičia prežili v Milanówku, lebo za to mohli zaplatiť. Otca udali susedia. Ocitol sa vo varšavskej väznici Pawiak. Ale na gestapo sa dostavil hrdinský priateľ, Poliak, a dosvedčil, že otec je čistokrvný Nežid. Riskoval život. Otca prepustili, vojnu prežil. Matku mojej mamy Nemcom vydala susedka. Dovolila si vyjsť von bez pásky s Davidovou hviezdou. Babičku zabili okamžite. Ale jej dcéra prežilo – vďaka pomoci ďalších dobrých Poliakov, vo Ľvove. Typický osud židovskej rodiny: podlosť striedalo hrdinstvo a tak sa nikdy nevedelo, kto prežije a kto nie.
Pre ľudí, ako ja sú to samozrejmosti, ale pre typického diváka Idy už nie. Ak niekomu chýbajú tieto minimálne vedomosti o poľsko-židovských reáliách, bude po skončení filmu znechutený, zmätený, vyvedený z miery. Nebude vedieť, čo má na to povedať, tak pre istotu povie, že to bol dobrý film, len trochu rozvláčny. No čo už má povedať?
Podobne je to s motívom stalinskej prokurátorky a sudkyne židovského pôvodu. Ľudia vedia, že medzi stalinskými vrahmi bolo veľa Židov. Bezpečnosť sa postarala o to, aby si Poliaci mysleli, že tam boli samí Židia. Nenávisť k politickej polícii sa tak dala premeniť na nenávisť k Židom, ktorá bola pre vládu bezpečnejšia. V skutočnosti bolo Židov v štruktúrach štátnej bezpečnosti čosi pod 20 percent (Čo je tiež veľmi veľa!) Ale prečo došlo k tomu, že sa vzdelaní Židia po vojne rozhodli pre túto voľbu? A v čom táto voľba spočívala?
Vo filme je to naznačené, ale človek sa musí vedieť započúvať a zadívať. Pokúsim sa vám to vysvetliť. Pre každý prípad. Tak teda: Židia, ktorí prežili, mali za sebou hroznú traumu. Zažili príšerné útrapy, ktoré obyčajne nespôsobili len Nemci, ale aj ich spoluobčania. Nenávideli antisemitov a keďže medzi zástancami pravice ich bolo naozaj veľmi veľa, mnohí Židia nenávideli národných demokratov a rozličných iných pravičiarov, a preto aj antikomunistické podzemné hnutie.
Veľa mladých Židov, ktorí prežili vojnu, uverilo, že ak nastane komunizmus, ľudia sa už konečne prestanú deliť na Poliakov a Židov, a že sa navždy skončí antisemitizmus a pogromy. Chceli sa oslobodiť od kliatby, ktorou pre nich bolo to, že boli Židmi, a preto sa zriekali svojho židovstva a odrezali sa od minulosti, často aj od vlastných rodín. Títo židovskí eštebáci-zločinci už nechceli byť Židmi, ale chceli zničiť všetko pravicové a nacionalistické.
A to nielen z poľskej strany. Prenasledovali Poliakov (za Poliakov sa predsa aj sami pokladali) a prenasledovali Židov. Bez rozdielu. Nešlo im totiž o národnosť, ale o názory. V eštebáckych mučiarňach v prvom povojnovom desaťročí Poliaci zabíjali Poliakov, Židia zabíjali Poliakov, Poliaci zabíjali Židov a Židia zabíjali Židov. To všetko sú základné informácie, ktoré má každý, kto niečo vie o tejto téme.
Nejde mi vôbec o ospravedlnenie kohokoľvek, už vôbec nie eštebákov. Ide mi výlučne o elementárne znalosti, vďaka ktorým sa dá pochopiť, o čo vôbec ide – napríklad v krásnom filme Ida. Dúfam, že som tým niekomu pomohol. Ak nie, nič sa nedá robiť. Možno inokedy…
