Foto: Adem Altan / AFP / Getty Images
Keď som ako stredoškoláčka cestovala autobusom, vždy som pre istotu držala v ruke otvorený spínací špendlík – to keby ma niekto obťažoval, aby som ho mohla pichnúť. Keď som začala chodiť na vysokú školu, v kabelke som nosila koreninový sprej. Robili to všetky moje priateľky. Rozprávali sme sa o týchto veciach medzi sebou, potichúčky. Dnes turecké ženy hovoria o sexuálno obťažovaní verejne, prestávajú to tajiť a protestujú. Robíme si starosti. Smútime. A zúrime.
Všetko sa začalo tým, že v Mersinskej provincii na juhu Turecka v koryte rieky našli mŕtvolu 20-ročnej študentky psychológie Ozgecan Aslanovej. Pokúsili sa ju znásilniť, potom ju dobodali na smrť a nakoniec ju zapálili. Páchateľ – vodič autobusu, do ktorého Aslan naposledy videli nastupovať – sa priznal k vražde. Pomáhal mu kamarát a jeho päťdesiatročný otec.
Brutálna vražda Aslanovej rozpútala nevídanú búrku protestov v celom Turecku. Predseda Mersinskej advokátskej komory oznámil, že ani jeden z 1 600 advokátov, ktorí majú licenciu na vykonávanie povolania v tejto provincii nebude zastupovať vraha a jeho komplicov. Univerzitní študenti chodili od hlavy po päty celí v čiernom a ženy nosili do práce čierne pásky.
Na pohreb Aslanovej v jej rodnom meste Mersine prišli tisícky žien. Podľa tureckého ponímania islamu musia ženy na pohreboch stáť vzadu, zatiaľ čo muži nesú rakvu a odriekajú modlitby. Tentoraz bolo všetko inak. Napriek opakovaným napomenutiam imama sa ženy odmietli stiahnuť dozadu a povedali, že nepripustia „aby sa jej ešte dotkli mužské ruky“. Jej rakvu niesli ženy. Ženy ju pochovali.
Ženské lobistické organizácie celé roky upozorňovali vládu na to, že rodová rovnoprávnosť a sloboda prudko klesá. Ich varovania však väčšinou padli na neúrodnú pôdu. Za posledných 10 rokov sa v Turecku strojnásobil počet vrážd, ktorých obeťami boli ženy. Výskyt domáceho násilia vzrástol od roku 2003 do roku 2013 o viac ako 1 400%. V správe „Global Gender Gap“ (Globálna rodová priepasť) sa Turecko umiestnilo na 125. mieste spomedzi 142 krajín. A naďalej sa nachádza na najnižšej priečke krajín Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj OECD.
AKP, vládna strana spravodlivosti a rozvoja zmenila názov Ministerstva pre záležitosti žien a rodín na Ministerstvo pre rodinu a sociálnu politiku. Táto zdanlivo drobná zmena je príznačná: z názvu zmizlo slovo „ženy“, dôraz je teraz na „rodine“. Minister zdravotníctva Mehmet Müezzinoğlu v januári navštívil pôrodnicu a a vyhlásil, hlavnou životnou dráhou žien je materstvo a že turecké ženy by sa mali rozhodnúť len pre túto životnú dráhu. Vyvolal tým búrlivú reakciu.
Napriek tomu, že roku 2012 bol prijatý nový zákon „na ochranu rodiny a prevenciu násilia na ženách“ neboli zatiaľ podniknuté takmer žiadne konkrétne kroky na zabezpečenie skutočnej finančnej, psychologickej či sociálnej pomoci zneužívaným ženám. Projekt núdzového tlačidla, ktorý vláda zaviedla s veľkou slávou, sa vôbec neosvedčil. V celej krajine funguje menej ako 100 útulkov. Podľa ženských mimovládnych organizácií by ich malo byť aspoň 7 500.
Premiér Ahmet Davutoğlu sa na politickom zhromaždení zaprisahal, že vláda spustí novú kampaň, zameranú na likvidáciu tohto typu násilia. Aj prezident Erdoğan sa verejne vyjadril k vražde Aslanovej a vyhlásil: „Tento prípad budem osobne sledovať a postarám sa, aby páchatelia dostali najťažší trest. Už som tento prípad začal sledovať.“ Situáciu však vyostrili poburujúce výroky niektorých členov AKP. Predseda Vyšetrovacej komisie pre ľudské práva Ayhan Sefer Üstün dokonca povedal, že „zabiť dieťa v matkinom tele je väčší zločin než to, čoho sa dopustil páchateľ znásilnenia.“
Vláda situáciu nezvláda z dvoch hlavných príčin. Po prvé, rovnako ako mnohé iné politické strany v Turecku v minulosti i súčasnosti má AKP hlboko patriarchálnu štruktúru i ideológiu. Turecko patrí ku krajinám s najnižším zastúpením žien v politike.
Po druhé, AKP sa natoľko odcudzila polovici obyvateľstva, že absolútne nemá predstavu o tom, ako spolupracovať s mimovládnymi organizáciami, ktoré sa zasadzujú za práva žien. Rodové násilie je však natoľko rozšírený a hlboko zakorenený problém, že nápravu môžu zjednať len snahy, ktoré prekračujú ideologické mantinely. No Turecko je tak hlboko spolitizované a polarizované, že nikto nie je ochotný sa o to pokúsiť. A zatiaľ sa odohrávajú sociálne premeny. Premeny, ktoré unikajú komentátorom, sústredeným na politiku a nie na kultúru. Turecké ženy začínajú byť otvorenejšie politizované než muži. Ženy tvorili polovicu demonštrantov proti zničeniu parku Gezi v Istanbule. V sociálnych médiách na čele väčšiny kritických kampaní stoja ženy. Ženské telá a životný štýl sa stali ideologickým bojiskom.
Prezident Erdogan zvozil ženy, protestujúce proti domácemu násiliu a sexuálnemu obťažovaniu v Turecku za to, že spolu spievali a tancovali. V stĺpčekoch provládnych novín Yeni Safak niektorí publicisti napísali, že k znásilneniam dochádza aj v Amerike, a preto by o tom ľudia mali prestať hovoriť. Ďalší novinár vyhlásil: „buďte ticho a choďte k lekárovi“.
Turecká spoločnosť je rozdelená a to isté platí aj o tureckých ženách. Deliaca čiara neprebieha medzi Turkami a Kurdami. Ani medzi moslimami a nemoslimami. Dokonca ani medzi konzervatívne a svetsky zmýšľajúcimi ľuďmi. Hlavný rozkol bude odteraz medzi tými, čo bránia mlčanie a status quo a tými, čo tvárou v tvár rastúcemu násiliu odmietajú mlčať.
Text vyšiel v denníku The Guardian.
Foto: Ozan Kose / AFP / Getty Images