Dánsko dvadsať rokov mierilo k tejto konfrontácii: po kodanských atentátoch sú hlavní podozriví moslimi. Lenže oni nie sú ten hlavný problém.
Foto: Claus Bjorn Larsen / AFP / Getty Images
Tak to predsa len prišlo. Desať rokov počúvame od našich ministrov obrany, že to príde z Afganistanu. Negramotný Talibanec, ktorý ani nevie nájsť Európu na mape sveta, jedného dňa vystúpi na stanici Norreport s ruksakom plným výbušniny a s plamennou horlivosťou islamu pošle spolu so sebou na smrť tucty nevinných civilistov naokolo. Ale ten nikdy neprišiel, hoci v jeho krajine sme viedli vojnu, ktorá stála dvadsať miliárd dánskych korún – aby sme zabránili tomu, že raz príde. Namiesto toho to bol anonymný páchateľ, napadol diskusné podujatie o slobode slova a synagógu, než ho trafili policajné guľky. Človek s poštovou adresou v kodanskej stvrti Norrebro.
S kým teraz máme byť vo vojne? S islamom? So štvrť miliónom moslimských spoluobčanov, ktorí prekĺzli cez hranicu? S potomstvom prisťahovalcov, o ktorých sa hovorí, že sa neprispôsobili? So všetkými, čo sú ochotní s rukou na Biblii prisahať, že budú brániť dánsku kultúru s hnedou omáčkou a zemiakmi. Dnes sa Dánsko prepočítava. A štvrť milióna moslimov pritom musí vystúpiť a dištancovať sa. Inak sú podozriví. Všetci sú obvinení, pokiaľ nepreukážu opak.
Ešte tri hodiny po prvom atentáte nikto nepočul ani slovo o dánskej premiérke. Francúzsky prezident Francois Hollande sa vyjadril. Helle Thorning-Schmidt nie. Potom konečne vyjde tlačová správa, ktorá vyzerá, ako keby ju napísal službukonajúci policajný inšpektor. Mnohé naznačuje, že ide o politický atentát, a teda o teroristický akt, vysvetľuje premiérka ako ozvena toho, o čom špekulujú médiá. V sobotu večer nevystúpi v televízii a neprehovorí k dánskemu ľudu. Občanom len nezúčastnene povie, že majú žiť ako doteraz. Dánsko, ktoré poznáš, chcem zachovať, je text na plagátoch s jej tvárou, ktoré sú v týchto týždňoch rozvešané po celej krajine.
Nech nám už svojimi mdlými vyhláseniami chce povedať čokoľvek, jedno je isté. V sobotu večer, keď v Kodani padali výstrely, bolo Dánsko bez vedenia. Tam, kde mala byť premiérka, bolo morálne prázdno. Je dôležité dozvedieť sa všetko o páchateľovi a jeho motívoch. Je to navrátilec zo Sýrie? Je ohnisko nákazy v zahraničí? A je tu tiež rovnako dôležitá otázka: Kto ako národ sme?
Zrejme by sme povedali, že páchateľ prešiel samo-radikalizáciou. Ale človek nie je ostrov, takže jeho motívy, jeho inšpirácie mohli pochádzať z mnohých strán. Je možné, že ohniskom infekcie sme my sami? Sú Dáni národ, ktorý sa sám zradikalizoval? Dánsko a Veľká Británia sú jediné dve európske krajiny, ktoré sa za posledných dvanásť rokov zúčastnili štyroch vojen – v Iraku, v Afganistane, v Líbyi, a teraz vojny proti Islamskému štátu. Dánsko spolu Belgickom a Veľkou Britániou je krajinou, z ktorej vzhľadom na počet obyvateľstva odišlo najviac bojovníkov do Sýrie.
Dánsko je nepochybne krajinou, ktorá má v rámci v Európy vo svojom parlamente najsilnejšiu xenofóbnu pravicovú stranu, Danske Folkeparti. Zdá sa, že Danske Folkeparti sa v najbližších voľbách stane najväčšou silou a jej pohľad na cudzincov budú zdieľať aj ostatné strany vo Folketingu vrátane sociálnych demokratov. Je to náhoda, že iskra teroru preskočila z Francúzska do Kodane?
Problém slobody slova v Dánsku nikdy nespočíval v tom, že by ju niekto zneužíval. Problém je v tom, že ju nevyužívame dostatočne. Že primálo Dánov namieta. Ak politici na dánskej pravici patria k najhorším demagógom v Európe, nie je to problém slobody slova. Je to skôr problém dôstojnosti a zodpovednosti, ktorá by mala demokratický zvolený post vždy sprevádza?. No s väčšinou dánskych politikov dnes nemôžeme spájať pojmy ako dôstojnosť či pocit zodpovednosti.
Ešte stále tu máme otvorené a inkluzívne Dánsko, občiansku spoločnosť, ktorá sa snaží búrať múry, vybudované médiami a Christianborgom. Ale toto tolerantné Dánsko žiadny politik neoslovuje. Nezastupuje ho žiadna politická strana. Nikto ho nevolá k mikrofónu. Toto tolerantné Dánsko je takmer bez hlasu, a od zajtra bude jeho vzdialenosť k mikrofónom ešte väčšia ako doteraz.
Keď sa v sobotu večer udiali tie atentáty, najpozoruhodnejšie na reakciách na sociálnych sieťach bolo, ako málo boli prekvapené. Všetci také čosi čakali. Sme krajina, ktorá dvadsať rokov cielene mieri ku konfrontácii. Teraz ju máme. Naši politici nás na ňu pripravovali. A svojich prisťahovalcov, utečencov a ich deti sme v sebanapĺňajúcom proroctve na to pripravovali tiež: veď za vašimi závojmi, šatkami, bradami, za stenami vašich mešít ste takí. číha stade násilie – z vášho náboženstva, z vašej kultúry, z vašich dejín, z vášho hnevu, z vášho ducha.
V dikusiách, ktoré nasledovali po útoku na Charlie Hebdo, sa v Dánsku nikdy nerozlišovalo medzi satirou a štvaním. Nečítal som Charlie Hebdo, ale veril som šéfredaktorovi Stéphanovi Charbonnierovi, keď vysvetľoval, že ich satira bola dobromyseľná a smiešna. No väčšina toho, čo sa dnes hovorí a píše o moslimoch a ich náboženstve, nie je ani dobromyseľná, ani smiešna. Je to zlomyseľná demagógia, redukujúca to, čo je ľudské.
Vážim si na nemeckej kancelárke Angele Merkelovej, že iniciátorov protestov Pegida, respektíve tých, čo za touto iniciatívou stoja, nazvala ľuďmi s nenávistným a chladným srdcom. V Dánsku by sa za taký výrok musela ospravedlniť, ak by sa ešte vôbec chcela niekedy v budúcnosti objaviť v politike. Ľudia s chladnými srdciami, na obidvoch stranách frontovej línie, teraz určujú politickú agendu v samozradikalizovanom Dánsku.