Foto: Petras Malukas / AFP Getty Images
Je Ukrajina naozaj to semenisko fašizmu, za ktoré ho označuje Kremeľ a jeho stúpenci? Alebo je tolerantnou demokraciou, ako tvrdí Kyjev a jeho prívrženci?
Táto otázka znovu získala na aktualite, keď nová grécka vláda pod vedením premiéra Tsiprasa nedávno naznačila, že súčasné kyjevské vedenie má kontakty s neofašistami, čím vyvoláva spomienky na Druhú svetovú vojnu. Tento názor od počiatku konfliktu presadzuje aj Moskva.
Príbehy často mávajú dve strany, no v tomto prípade to tak naozaj nie je. Kremeľ sa mýli na celej čiare a hoci Ukrajine sa ešte celkom nepodarilo skonsolidovať demokraciu, ako tvrdí jej vláda, je to dnes rozhodne oveľa demokratickejšia krajina, než akou bola ešte pred rokom a pár mesiacmi. A napriek rôznym peripetiám je zo dňa na deň demokratickejšia.
Začnime tým, že sa pozrieme, čo je fašizmus a potom si položíme otázku, čo v ukrajinskej prítomnosti alebo minulosti túto definíciu napĺňa.
Čo je fašizmus?
Mnohí ľudia, najmä predstavitelia ľavice, sa často oháňajú prívlastkom fašizmus, hoci v skutočnosti ide o seriózny vedecký termín, ktorý označuje určitý typ politického systému. Nikto nespochybňuje, že fašistické štáty sú autoritárske – t.j., že im chýbajú základné atribúty demokracie. Vo fašistických systémoch na rozdiel od demokracií neexistuje skutočný parlament, súdnictvo, politické strany, politická súťaž ani voľby. Vo fašistických systémoch, ako vo všetkých autoritárskych systémoch, je parlament púhou atrapou, súdy robia to, čo im prikazujú politickí vodcovia, opozičné strany hrajú okrajovú úlohu a výsledky volieb sú dopredu určené.
Fašistické štáty, rovnako ako všetky autoritárske štáty, sa vyznačujú vysokou mierou centralizácie a hierarchie, v ich mocenských štruktúrach hrá významnú úlohu vojsko a polícia, obvykle tajná polícia, a na ich čele vždy stojí hlavný vodca. Rovnako ako autoritárske štáty, aj fašistické štáty obmedzujú slobodu tlače, prejavu a zhromažďovania a súčasťou ich programu je určitá forma etnocentrizmu, glorifikujúca vlastný národ, štát a bájnu minulosť, prítomnosť a budúcnosť.
Fašistické štáty však nie sú obyčajnými autoritárskymi štátmi. Autoritárske štáty sa spájajú s predstavou prísnych starcov, vládnucich mrzutému obyvateľstvu. Z fašistických štátov však vyžaruje mladosť a sila a do svojich represívnych opatrení sa snažia zapliesť celé obyvateľstvo. Fašistickí vodcovia sa naparujú. Snažia sa pôsobiť mladistvo, mužne a aktívne: sú to mačovia par excellence. Na tieto city apelujú aj u svojich obyvateľov a obvykle sa snažia kooptovať mládež do svojich hnutí a strán. Rovnako dôležité je aj to, že fašistické štáty sa tešia obľube svojho obyvateľstva: začleňujú ho do systému vlády a ako odmenu za nadšenie a podporu mu sľubujú nádhernú a veľkolepú budúcnosť.
Preto neprekvapuje, že fašistické štáty sa obvykle vyznačujú agresívnou rétorikou i konaním. Vojaci a policajti, stojaci na čele fašistických štátov, majú prirodzený sklon k neústupčivosti a zbraniam. Pestujú etnocentrizmus, ktorý sa odvoláva na národnú a štátnu slávu a kult sily, ktorý vedie k tomu, že všade vidia nepriateľov. Vodcovia týchto štátov sú objektmi mačovského kultu a radi zlostne búchajú päsťou do stola. A to, že sa obyvatelia podieľajú na vlastnom utláčaní ich núti vyvážiť toto sebaponižovanie snahou ponižovať iných.
V tomto ponímaní boli Španielsko za Franca, Chile za Pinocheta a Grécko za vlády plukovníkov iba priemernými autoritárskymi štátmi. Podobne je to v dnešnej Číne. Na rozdiel od nich bolo Mussoliniho Taliansko jednoznačne fašistické, rovnako ako Hitlerovo Nemecko a Atatürkovo Turecko. Kam zaradiť súčasnú Ukrajinu?
Myslím, že odpoveď na túto otázku sa núka sama. Ukrajina má tripartitnú vládnu štruktúru, ktorej súčasťou je nezávislý prezidentský úrad a parlament, polonezávislé (hoci skorumpované) súdnictvo, životaschopný pluralitný systém, slobodné a čestné voľby – naposledy prezidentské a parlamentné – a slobodná (hoci občas nezodpovedná) tlač a ochrana ľudských, občianskych a menšinových práv. Mimoriadne významná je aj skutočnosť, že vláda sa skladá výlučne z civilov a že ukrajinský prezident Petro Porošenko nemá žiadnu z tyranských vlastností, aké fašistickí vodcovia propagujú pomocou mačovského kultu osobnosti. A v neposlednom rade treba pripomenúť, že Ukrajina nezaviedla ani jedno represívne politické opatrenie, typické pre fašizmus. Opozičné strany, menšiny a okrajové skupiny prekvitajú, občianska spoločnosť je silná a občania majú skôr tendenciu obviňovať vládu z toho, že je prislabá a rozhodne nie z toho, že je prisilná.
Ukrajina má ďaleko od konsolidovanej demokracie. Jej demokratické inštitúcie sú mladé a slabé; vláda ešte nepreukázala svoju absolútnu oddanosť demokratickým metódam. Mnohí policajti, sudcovia a politici sú skorumpovaní a vláda často prijíma zlé rozhodnutia. Ukrajinská demokracia má preto svoje vady, možno dosť závažné, no k fašistickému štátu má veľmi ďaleko.
Vládnu na Ukrajine fašisti?
Tí, čo hovoria o ukrajinskom fašizme tvrdia, že Ukrajina ako taká nie je fašistický štát, ale že tam vládnu fašisti, ktorí chcú nastoliť fašistický režim. Aj toto tvrdenie je však absurdné.
Porošenko a jeho predchodca, dočasne úradujúci prezident Oleksander Turčynov, zjavne nie sú žiadni fašisti. Žiaden so súčasných členov vlády nemá ani náznak fašistického renomé. Vláda, ktorá nahradila skorumpovanú Janukovyčovu diktatúru, mala 19 členov, z ktorých len dvaja (minister obrany Ihor Teňuch a miestopredseda vláda Oleksandr Syč) boli členmi pravicovej strany Svoboda a jeden, tajomník Národnej rady pre bezpečnosť a obranu Andrij Paruby, mal do roku 2004 väzby na pravicové sily.
Začiatkom roku 2014 mala Svoboda v ukrajinskom parlamente 38 poslancov – z celkového počtu 450. Predseda strany, Oleh Ťahnybok, kandidoval v prezidentských voľbách, ktoré vyhral Janukovyč, a získal v nich 1,43 percent hlasov. V prezidentských voľbách 25. 5. 2014 kandidoval zas a získal 1,16 percent hlasov. Dmytro Jaroš, šéf pravicového Pravého sektoru, vo voľbách roku 2014 získal len 0,70 percent hlasov. V parlamentných voľbách v októbri 2014 získala Svoboda šesť poslaneckých kresiel a Pravý sektor jeden.
Ťahnybok sa v minulosti vyjadroval antisemitsky a protirusky, ale počas a v dôsledku revolúcie na Majdane sa jeho jazyk a správanie výrazne zmenili. V poslednom čase sa snaží vystupovať ako umiernený nacionalista.
Postoj Svobody k etnickým otázkam sa označuje za fašistický, hoci v skutočnosti nápadne pripomína oficiálnu politiku Estónska, Lotyšska a Izraela. Svoboda chce v podstate zaviesť umiernenú verziu „etnokracie“, ako to nazval izraelský profesor Oren Yiftachel, čiže systém vlády, v ktorom titulný národ dominuje nad inými národnostnými skupinami, žijúcimi v danej krajine, ako je tomu v prípade Estóncov a Lotyšov vo vzťahu k Rusom či Židov a Palestínčanov. Ako ukazujú príklady z baltických krajín a Izraela, etnokracie môžu byť demokratické, hoci samozrejme nie sú až tak demokratické ako liberálne demokracie. A keďže si potrpia na hierarchiu, ľahko sa stáva, že porušujú občianske práva menšín.
Ťahnybok sa síce na verejnosti pochvalne vyjadril o tom, že všetky izraelské strany sú nacionalistické, Svoboda však nemá v úmysle zbaviť menšiny hlasovacieho práva tak ako baltické krajiny a Izrael. Vyslovuje sa za politiku radikálnej pozitívnej diskriminácie, ktorá kladie dôraz na presadzovanie Ukrajincov, ich jazyka a kultúry vo všetkých oblastiach štátu a štátne občianstvo priznáva len etnickým Ukrajincom, a okrem nich každému, kto sa narodil na Ukrajine a cudzincom, ktorí ovládajú ukrajinčinu. Pochopiteľne, Svoboda má ďaleko od liberálnej strany (jej predstavitelia posmešne prezývajú ukrajinských liberálov „liberastami“) a medzi jej členmi sa vyskytujú aj úprimní antisemiti, xenofóbovia a rasisti (ako napríklad otvorene neonacistický ideológ Jurij Mychalčyšin). Ich zastúpenie v strane však relatívne nie je o nič väčšie než zastúpenie ruských rasistov a ukrajinofóbov v Janukovyčovej Strane regiónov či v Komunistickej strane Ukrajiny.
Podčiarknuté a spočítané: Putin rozpútal proti Ukrajine vojnu, aby jej dal najavo, že fašizmus je nezlučiteľný s demokraciou.
Prívržencom Svobody je viac-menej ľahostajný sociálno-ekonomický program strany, tento mišmaš sociálno-konzervatívnych, kapitalistických a socialistických prvkov, v mnohom pripomínajúci programové vyhlásenie Tea Party. Preto neprekvapuje, že táto strana nespravila takmer nič v miestnych zastupiteľstvách na západnej Ukrajine, ktoré sú pod jej kontrolou. Nezaviedla žiadne xenofóbne opatrenia a nezaoberala sa ani ekonomickými otázkami. Sústredila sa predovšetkým na hlasné protiestablišmentové a populistické reči, ktoré im priniesli hlasy voličov. Príčinou ich nečinnosti je asi to, že ich prirodzeným živlom je skôr pouličná politika, že im chýbajú znalosti ekonomiky a intelektuálna kapacita. V prvom a druhom ohľade nacionalisti pripomínajú ukrajinských komunistov. Druhý a tretí bod majú spoločný so Stranou regiónov.
Pravý sektor sa vynoril až počas Majdanu. Je pravda, že členovia tejto organizácie patrili k tým najmilitantnejším, najprotiruskejším a protijanukovyčovským aktivistom na barikádach. V súčasnosti sú aktívne zapojení do dobrovoľných vojenských jednotiek, ktoré bojujú na východe Ukrajiny. Strana má len niekoľko stoviek alebo tisícok členov a celkovo ju podporuje menej ako jedno percento obyvateľov. Zaujímavé je ďalej, že jej vodca Jaroš kritizoval Svobodu za antisemitské postoje, a jeden z čelných aktivistov Pravého sektora je pobožný konzervatívny Žid.
Celkovo sa dá povedať, že podiel krajnej pravice na ukrajinskej vláde po páde Janukovyča je minimálny, priam mizivý.
Prečo to Putin tvrdí
Prečo sa teda Putinovi a jeho stúpencom zdá, že v Kyjeve vypukol fašistický požiar? Toto bizarné obvinenie má niekoľko dôvodov.
Po prvé, ako vyplýva z vyššie uvedeného opisu hlavných čŕt fašizmu, krajinou, ktorá sa všetkými týmito vlastnosťami vyznačuje nie je Ukrajina, ale práve Putinovo Rusko. Demokratické inštitúcie tu prinajlepšom stagnujú a už dávno sa z nich stali poddajné nástroje Kremľa; občianska spoločnosť a tlač sú prudko obmedzené; predstavitelia vojska a tajnej polície ovládli všetky vládnuce elity a naplnili ich svojim antidemokratickým duchom; ruský národ a štát sú objektom otvorenej glorifikácie; Putin je neodškriepiteľný vodca a jeho mačovský obraz vyžaruje silu, mladosť a mužnosť; štát bráni množstvo zúrivo proputinovských mládežníckych zoskupení; Putina podporuje drvivá väčšina obyvateľstva od čias, keď sa stal prezidentom; etnocentrizmus, podozrievavý vzťah k cudzincom doma i v zahraničí a glorifikácia ruskej minulosti (vrátane zločinnej stalinskej éry) a súčasnosti sa stali oficiálnym svetonázorom; Rusko začalo presadzovať svoje „oprávnené“ miesto vo svete pomocou vojny v Gruzínsku a na Ukrajine.
Je logické, že Putin a jeho propagandistický aparát obviňujú Ukrajinu presne z toho zločinu, ktorého sa sami dopúšťajú, aby odviedli svetovú pozornosť od skutočnosti, že z Ruska spravili represívny štát.
Po druhé, Kremeľ musí vyhlasovať ukrajinských demokratov za fašistov, ak Janukovyča vyhlasuje za demokratického politika. Janukovyč bol skorumpovaný diktátor. Likvidoval ukrajinskú občiansku spoločnosť a z parlamentu robil bábkové divadlo, bol však príliš neschopný a smiešny a nevyrovnal sa Putinovi v mačovskom vystupovaní. A keďže Kremeľ odmieta uznať právo národa zbaviť sa tyranov, musí trvať na tom, že na Ukrajine vládne „junta“, čo je vlastne len skratka pre fašizmus. Podľa tejto logiky Američania nemali právo vzbúriť sa proti kráľovi Georgeovi a vláda pod vedením Washingtona, Jeffersona a Hamiltona bola obyčajná junta!
Tvrdenie Kremľa, že demokratická Ukrajina je fašistická, znamená návrat k starým sovietskym – ako aj cárskym ruským – stereotopypom. V rámci nich, ak sa Ukrajinci domáhajú svojich demokratických či národnostných práv, sú to zbabelci, agenti imperializmu, poskokovia kapitalizmu a prirodzene fašisti. To, že Putin a jeho stúpenci neustále používajú túto terminológiu paradoxne potvrdzuje, ako hlboko sú zakorenenení v stalinskej politickej kultúre.
Podčiarknuté a spočítané: Putin spravil z Ruska fašistický štát. Ukrajina zhodila Janukovyča, pretože sa nechcela stať autoritárskym štátom. Putin rozpútal proti Ukrajine vojnu, aby jej dal najavo, že fašizmus je nezlučiteľný s demokraciou.