Foto: AP
Tak Rusko ako Čína sa usilujú o väčšiu kontrolu nad internetom. No zďaleka najagresívnejšiu stratégiu má Amerika, a ani trochu ju pritom netrápia medzinárodné pravidlá. Správy, podľa ktorých Čína spustila ďalšie obmedzenia na Gmail – najsilnejšiu internetovú službu Googlu, by nás ani nemali veľmi prekvapiť. Čínski užívatelia síce už roky nemajú ku Gmail prístup, ale plno funkcií tejto služby mohli aj tak využívať – prostredníctvom e-mailových programov ako Outlook či Apple Mail.
Túto myšaciu dieru nedávno zatvorili, takže čínski užívatelia sa teraz musia pustiť vyššie vyvinutými obchádzkami. Alebo jednoducho prejdú na služby domácich čínskych firiem, a nemusia sa nútiť k takýmto IT výkonom – taký bol aj zámer čínskej vlády.
Takéto krátko- aj dlhodobejšie výpadky vo fungovaní Gmailu sú súčasťou snahy Číny, ktorú môžeme pozorovať už dlhšie, o zachovanie svojej technologickej zvrchovanosti tým, že svojim občanom komplikuje cestu k závislosti od amerických komunikačných služieb. Odkedy bol po rozruchu okolo filmu Interview severokórejský internet na čas vypnutý – pričom v podstate neexistuje dôkaz, že za hackerským útokom na Sony skutočne stála severokórejská vláda, sa koncepcia technologickej suverenity dostáva medzi najvýznamnejšie a aj najspornejšie doktríny roku 2015.
Snaha o informačnú suverenitu
A nejde len o Číňanov. Podobné ciele sleduje aj ruská vláda. Minulé leto v Rusku vstúpil do platnosti zákon, podľa ktorého musia byť užívateľské dáta ruských uložené skladnené na serveroch, ktoré sa nachádzajú v Rusku. To už Google primälo k tomu, aby z Ruska stiahol všetkých svojich inžinierov. A ak sa Kremľu podarilo dosiahnuť, že Facebook zablokoval stránku, na ktorej boli výzvy na zhromaždenia solidarity s aktivistom Alexejom Navaľným, jasne z toho vidieť, že štát sa intenzívne snaží rýchlo znovunastoliť kontrolu nad digitálnymi aktivitami svojich občanov. Ale o nejakej celosvetovej porážke Googlu nemôže byť ani reči. Inde Gooogle ďalej expanduje a buduje si komunikačnú infraštruktúru, ktorá výrazne presahuje rámec služieb ako je gmail. Keď napríklad juhoamerické štáty začali skúmať možnosť čeliť sledovaniu zo strany NSA budovaním vlastných rozvodov sklených vlákien, ktoré by znížili ich závislosť od Ameriky, Google otvoril peňaženku a vyfinancoval vybudovanie kábla medzi Brazíliou a Floridou za šesťdesiat miliónov dolárov. Google dúfa, že tým urýchli svoje služby užívateľom v Brazílii – z čoho môžeme vidieť: kto chce uniknúť technologickému prístupu Ameriky, potrebuje mnohodimenzionálnu stratégiu, ktorá zohľadní napríklad aj to, že Google dnes už nie je len vyhľadávač a e-mail, ale spravuje obrovské zariadenia, predáva operačné systémy a má aj svoje vlastné siete.
Čo je pre niekoho „slobodný internet“, to je pre iného „internetový imperializmus“.
Keďže Rusko a Čína nie sú práve známe tým, že by presadzovali slobodu prejavu a zhromažďovania, ľahko sa vieme domyslieť, že ich snahu o informačnú suverenitu treba považovať za krok k väčšej cenzúre a kontrole. Ba keď sa omnoho nevinnejšia – brazílska – vláda začala pohrávať s myšlienkou prinútiť americké firmy lokálne umiestňovať užívateľské dáta – čoho sa napokon vzdala, mnohí jej vyčítali, že jej ide o čosi viac.
Americké pokrytectvo
Rusko, Čína a Brazília však len reagujú na extrémne agresívnu taktiku, ktorú nepoužíva nikto iný ako Spojené štáty. Vôbec si nie sú svojho vlastného správania vedomé – čo je pre Ameriku typický spôsob – akoby existovalo čosi ako neutrálny, kozmopolitický internet a každý pokus z neho odísť by viedol k jeho „balkanizácii“. No pre mnoho ďalších krajín to nie je nijaká balkanizácia, skôr v tom vidia „dezamerikanizáciu“. Americké firmy hrajú v tomto projekte druhoradú rolu. Na jednej strane budujú efektívnu, vysoko funkčnú infraštruktúru, ktorej sa ostatné krajiny nemôžu vyhnúť a ktorá dlhodobo vytvára závislosti, ktorých sa bude dať len ťažko a veľmi nákladne zbaviť. Tieto podniky sú vlastnými nositeľmi toho, čo zostalo z globálnej modernizačnej propagandy Ameriky. Na druhej strane ich nemožno považovať za púhych predstaviteľov americkej nadvlády, zvlášť nie po tom, čo Snowdenove odhalenia jednoznačne preukázali tesné preopojenia medzi obchodnými a štátnymi záujmami Ameriky. Preto tieto firmy musia permanentne zdôrazňovať svoju nezávislosť – príležitostne dokonca aj tým, že vládu žalujú. Hoci ich záujmy sa v skutočnosti väčšinou kryjú so záujmami Washingtonu. To vysvetľuje, prečo sa Silicon Valley tak hlasno dožadovala toho, aby Obamova vláda niečo urobila s bujnejúcim sledovacím aparátom: nemôžu si dovoliť, aby ich takéto aktivity štátu skompromitovali, lebo tým by utrpel ich biznis. Spomeňte si, čo sa stalo firme Verizon roku 2014. Keďže nemecká vláda nebol schopná odhadnúť rozsah výmeny dát medzi Verizonom a NSA, ukončila spoluprácu s Verizonom a dala prednosť Deutsche Telekom.
Aby sme mohli získať predstavu o celom rozsahu amerického pokrytectva v súvislosti s informačnou suverenitou, stačí sa pozrieť na najnovší spor medzi Microsoftom a vládou. Týka sa obsahov mailov, ktoré majú význam pre trestnoprávne vyšetrovanie a sú uložené na serveroch Microsoftu v Írsku. Americké štátne zastupiteľstvo tvrdí, že Microsoft tieto dáta musí uvoľniť, keď mu to súd nariadi. Ako keby bolo úplne jedno, že sú tieto dáta uložené v zahraničí. Za normálnych okolností by na to Washington musel spustiť komplikovaný právnický postup, ktorý by bol postavený na bilaterálnych zmluvách medzi zúčastnenými štátmi. To všetko však teraz mieni kompletne obísť a pristupovať k takýmto dátam ako k totálne lokálnej záležitosti bez medzinárodných implikácií. Dáta sa nachádzajú v kyberpriestore, a ten žiadne hranice nepozná. Vláda argumentuje tým, že miesto uloženia je irelevanenté, pretože ide jedine o to, kde sa narába s obsahom, a pracovníci Microsoftu k nim môžu mať prístup v Amerike. Microsoft a ďalšie hightech giganty sa pred súdom hádajú s americkou vládou, zatiaľ bez väčšieho úspechu, zatiaľčo írska vláda, spolu s hŕstkou európskych politikov, podporuje Microsoft.
Sloboda alebo imperializmus?
Skrátka, americká vláda trvá na tom, že chce mať prístup k dátam bez ohľadu na to, kde sú uložené, pokiaľ ich ukladala americká spoločnosť. Predstavte si ten krik, keby čínska vláda chcela mať prístup k všetkým dátam, ktoré bežia cez prístroje vyrobené čínskymi firmami ako Ťjiaomi či Lenovo, a to bez ohľadu na to, kde sa nachádzajú užívatelia. Všimnite si ten rozdiel: Rusko a Čína chcú mať prístup len k dátam vygenerovaným v rámci ich krajín, zatiaľčo Spojené štáty chcú mať prístup ku všetkým dátam vygenerovaným kdekoľvek, pokiaľ boli spracované americkými firmami. Svojím odporom proti snahám iných krajín zachovať si aspoň minimum technologickej suverenity, si môže Washington privodiť tie isté problémy, ktoré sám zdôrazňoval v hmlistom pojme „slobodný internet“.
Slová sa nekryjú so skutkami. Čisto rétoricky je veľmi ťažké namietať proti štátnemu dozoru nad internetom v Rusku, Číne či Iráne, keď americká vláda je pravdepodobne v tomto smere aktívnejšia, než všetky tieto krajiny dokopy.Nech je motivácia Ruska a Číny, ktoré sa usilujú o väčšiu kontrolu nad svojím vlastníctvom, akákoľvek – a bolo by naivné, keby sme si mysleli, že ich motívy nesúvisia so strachom z vnútorných nepokojov, aktivity týchto krajín sa priamo podobajú na agresívne snahy Washingtonu ťažiť z faktu, že taká veľká časť našej komunikačnej štruktúry je v spravovaní Silicon Valley. Čo je pre niekoho „slobodný internet“, to je pre iného „internetový imperializmus“.
Text vyšiel v denníku The Guardian.
Foto: Sinopix / Rex Features