Foto: Aris Messinis / AFP / Getty Image
Hoci slogan “Yes We Can” sa už v Obamovej Amerike opotreboval, v Španielsku, otriasanom krízou letí ako heslo radikálne ľavicovej strany, ktorá v priebehu posledného roku začala dobýjať krajinu. Strana Podemos (jej názov v španielčine znamená „Môžeme“) dokázala svoju silu 31. januára, keď zmobilizovala 100 000 ľudí. Tí vyšli do ulíc v Madride a demonštrovali proti politike uťahovania opaskov, zdrvujúcej zadĺženosti a skorumpovanému politickému systému v krajine a žiadali zmenu. Títo demonštranti neboli žiadnou okrajovou skupinou. V prieskumoch verejnej mienky pred voľbami, ktoré sa budú konať koncom tohto roku, má Podemos náskok pred dvomi hlavnými stranami, jednou stredoľavou a jednou stredopravou.
Volebné víťazstvo radikálnej gréckej ľavicovej strany Syriza 25. januára zelektrizovalo európsku politiku. Grékom roky hovorili, že niet iného východiska a že musia pristúpiť na nemecké požiadavky ničivého uťahovania opaskov a znižovania platov, ale teraz si trúfli postaviť sa proti berlínskej vláde Angely Merkelovej. A ostatní Európania to zaregistrovali. Hoci v tejto chvíli ide predovšetkým o otvorenú konfrontáciu medzi gréckou vládou a šéfmi eurozóny v otázke odpustenia časti dlhov, ako aj o (málo pravdepodobnú) možnosť, že Grécko vyhodia z menovej únie, grécky odpor už začína mať širší politický dopad.
Vydesení nemeckí politici a ich prisluhovači z eurozóny boli zvyknutí správať sa ku Grécku ako k vzpurnej kolónii, ktorá sa však nakoniec vždy podriadila ich diktátu, a teraz nemôžu uveriť, že sa proti nim otvorene vzbúrila. (Ich postoj nádherne ilustruje tento videoklip a reč tela Jeroena Dijsselbloema, okuliarnatého holandského ministra financií a šéfa Euroskupiny v krajinách eurozóny, počas tlačovej konferencie so svojím gréckym proťajškom, Yanisom Varoufakisom.) Zadĺžené krajiny, ktoré poslušne prijali nemecký diktát – predovšetkým Španielsko, Portugalsko a Írsko – sa odrazu cítia politicky veľmi ohrozené. Aj vlády, ktoré si dovolili postaviť sa proti Merkelovej (ako Francúzsko a Taliansko) sú v chúlostivej situácii: zavetrili príležitosť presadzovať svoj vlastný program, no súčasne sa obávajú, že ich pretromfnú radikálnejšie zamerané strany. A majú na to dôvod: najrozličnejšie protiestablišmentové strany majú teraz konjunktúru.
Voliči sa už spamätali z finančnej paniky, ktorá roku 2012 takmer zničila euro a dávajú voľný priebeh hnevu na etablované strany a technokratov z EÚ, ktorí neboli schopní vyriešiť krízu, a ktorým už neveria, že im skutočne ide o ich dobro.
Možno im to zazlievať? Koniec koncov, bohatí bankári a ich veritelia dostali záchranné balíky z peňazí daňových poplatníkov, zatiaľ čo chudobných študentov, a vôbec, základné služby zasiahli škrty v rozpočte. Nikto v Európskej komisii v Bruseli neprišiel o zamestnanie, ba nikomu ani neznížili plat za paušálne uvalené predčasné a prehnané úsporné opatrenia, čím zbytočne pripravili eurozónu o 10 percent HDP – takmer 1 trilión eur! – ako vyplýva z výskumu istého úradníka Európskej komisie, ktorý vychádzal z jej vlastného ekonomického modelu.
Zakaždým, keď sa voliči zbavia svojej vlády, čo bol prípad takmer všetkých volieb, ktoré sa konali od začiatku krízy roku 2008 – úradníci v Berlíne, Bruseli a Frankfurte, ktorých nikto nevolil a nemožno ich brať na zodpovednosť, trvajú na tom, že nová vláda musí pokračovať v diskreditovanej politike predchádzajúcej vlády.
Keďže nemá veľmi zmysel voliť etablované stredoľavé alebo stredopravé strany, nemožno sa čudovať, že voliči hľadajú skutočnú alternatívu. A tú momentálne nachádzajú len na radikálnom okraji.
S trochou šťastia sa ešte podarí zmeniť kurz, kým bude príliš neskoro.
Občas, tak ako v Grécku či Španielsku, vzbúrenci predstavujú radikálnu ľavicu. V Írsku, kde sa voľby budú konať až na budúci rok, v prieskumoch verejnej mienky tesne vedie Sinn Féin, ľavicová strana, ktorá kedysi tvorila politické krídlo Írskej republikánskej armády. V iných prípadoch výzva prichádza z krajnej pravice. Vo Francúzsku má náskok rasistický Front National Marine Le Penovej: vyhráva doplňovacie voľby a vedie v prieskumoch verejnej mienky, venovaných prezidentským voľbám, ktoré sa budú konať roku 2017. V Taliansku, kde reformistický predseda vlády Matteo Renzi je naďalej populárny, teraz všetky tri hlavné opozičné strany – krajne pravicová Severná Liga, protiestablišmentové Hnutie piatich hviezd a stredopravá Forza Italia bývalého premiéra Silvia Berlusconiho – vystupujú proti euru.
Mnohé z návrhov radikálnej ľavice sú škodlivé a xenofobický a protekcionistický nacionalizmus Le Penovej zasa odpudzujúci. Strany ako Podemos však majú v určitých dôležitých veciach pravdu. Keď sa všetci – občania, firmy i banky – snažia súčasne znižovať zadĺženosť, úsporné opatrenia spôsobujú stagnáciu a utrpenie, nie „stabilitu“, ako tvrdia predstavitelia eurozóny. Škrty v rozpočte a zvyšovanie daní často zasahujú chudobných a zraniteľných, nie boháčov s politickými konexiami. A v mnohých krajinách vládnu skorumpovaní politici, ktorých si kúpili rôzne skupiny, sledujúce osobné záujmy, medzi iným aj banky.
Všeobecnejšie povedané, je prakticky nemožné a nespravodlivé vyžadovať, aby dlžníci niesli všetky náklady finančnej krízy. Za každým ľahkovážnym dlžníkom je ľahkovážny veriteľ. V prípade eurozóny to boli predovšetkým nemecké a francúzske banky, ktoré dávali obrovské pôžičky Južnej Európe, buď bezprostredne alebo prostredníctvom miestnych bánk. Záchranné balíky pre Grécko, Írsko či Španielsko vydávajú za gesto solidarity EU, no v skutočnosti to boli zakamuflované záchranné balíky pre zahraničné banky, ktoré by inak boli utrpeli obrovské straty v dôsledku ľahkovážnych pôžičiek, aké poskytovali. Obrovská zadĺženosť Južnej Európy – v Španielsku ide prevažne o súkromnú a v Grécku o verejnú zadlženosť – dusí ekonomiku a nie je možno ju celkom splatiť.
Znižovanie platov znižuje domáci dopyt, čím sa zadĺženosť stáva ešte neznesiteľnejšou. Eurozóna ako celok je priveľká a svetový dopyt primalý na to, aby všetci uplatňovali nemeckú stratégiu znižovania platov, ktorá dotuje exporty a ničí susedné krajiny.
Ani politicky nie je udržateľné, aby eurozónu v podstate viedlo Nemecko ako hegemón, riadiaci sa vlastnými obmedzenými záujmami veriteľa a nie všeobecným záujmom menovej únie ako celku. Ak krajiny majú mať spoločnú menu, musia si byť rovné a inštitúcie EÚ musia reprezentovať ich spoločné záujmy a nefungovať ako nástroje veriteľov, vnucujúcich svoju vôľu dlžníkom. Ak ľuďom budú upierať základnú demokratickú možnosť rozhodovať o daniach a výdavkoch svojich vlastných vlád, nutne to vyvolá reakciu – najmä v situácii, keď fiskálne pravidlá EU sú škodlivé pre ekonomiku. Heslo „No taxation without representation“, ktoré by sa voľne dalo preložiť asi ako „keď platíme dane, musíme mať aj zastúpenie“, vedie k revolúcii.
Nejde tu o radikálne či extrémne požiadavky, a už vôbec nie o protieurópske. Mimo eurozóny by im dalo za pravdu množstvo rozumných ľudí najrozličnejších presvedčení. Tragédia eurozóny spočíva v tom, že politický establišment v Bruseli a národné elity podrývajú politickú podporu pre európsky projekt, lebo podporujú sebecký a deštruktívný program Nemecka ako veriteľa. S trochou šťastia sa ešte podarí zmeniť kurz, kým bude príliš neskoro. Koniec-koncov, Syriza a Podemos volajú po spravodlivejšej eurozóne, ale krajná pravica chce EÚ zničiť. Európa súrne potrebuje mainstreamovú alternatívu merkelizmu – inak hrozí, že sa dožijeme prezidentky Marine Le Pen.