Foto: Johann Rousselot / Signatures
Dvanásť tvárí. Dvanásť mien. Niektoré z nich boli výslovne vyvolané, ako sa volajú mená odsúdených bezprostredne pred popravou. Dvanásť symbolov slobody a myslenia, zavraždených o oplakávaných celým svetom. To najmenšie, čo týmto dvanástim dlžíme, Charbovi, Cabuovi, Wolinskému, Tignousovi, Robertovi Marisovi a ostatným, týmto martýrom humoru – toľkokrát sme skoro umreli od smiechu nad ich kresbami, a práve za to sú teraz mŕtvi – to, čo sme im dlžní, je byť na výške ich nasadenia, ich odvahy a teraz už aj ich odkazu.
Kompetentní v našej krajine majú za úlohu pozrieť sa do očí vojne, ktorú nechceli vziať na vedomie, no v ktorej novinári Charlie Hebdo – ako už dnes vieme, boli zároveň vojnoví reportéri, Robertovia Capovia papiera a ceruzky – a už roky stáli na jej najprednejšom fronte. Toto je churchillovský okamih Piatej republiky. Je to hodina nemilosrdnej pravdy zoči-voči skúške, ktorá bude podľa všetko hrozná a nepotrvá krátko.
Patriotizmus bez Patriot Act
Je čas, konečne a nadobro skončiť s upokojujúcimi rečami, ktoré nám už tak prednášali užitoční idioti islamizmu rozpustného v sociológii biedy a rozhorčenia.
No predovšetkým je to okamih, aby sme my republikáni s chladnou rozvahou nazreli do očí zlu, a zakázali si pritom podľahnúť osudnej možnosti výnimočného stavu. Francúzsko môže a musí postaviť hrádze, ktoré nebudú múrmi obliehanej pevnosti. Francúzsko musí – to dlží samo sebe – bojovať s terorizmom bez špeciálnych jednotiek, musí preukázať patriotizmus bez Patriot Actov, skrátka, politika štátu nesmie spadnúť do pasce, do ktorej po jedenástom septembri vbehli Spojené štáty. Nemali by nás k výslovne vyzvať slová ministra zahraničia Johna Kerryho, ktorý bol pred desiatimi rokmi nešťastným, ale statočným odporcom žalostného bojovníka s terorizmom Georgea W. Busha? Jeho – vo francúzštine prednesená – pocta dvanástim francúzskym martýrom toho, čo sa na druhej strane Atlantiku nazýva dodatkom k ústave, ono “Je suis Charlie” (vyslovené tou istou francúzštinou ako dojemný Rooseveltov prejav, ktorý 8. novembra 1942 odvysielalo londýnske rádio), sa vyznačuje práve tým: akokoľvek vyzdvihuje epochálny charakter udalosti, adresuje bratskému národu zároveň diskrétne varovanie pred permanentne hroziacim pokušením mučiť, pred pokušením Guantánama a slobodu okliešťujúcej biopolitiky.
Na nás občanoch je prekonať strach, nereagovať na teror hrôzou a obrniť sa proti onomu panickému strachu z iného, odolať zákonu všeobecnej nedôvery, ktorá takmer vždy býva dôsledkom takýchto otrasov. Teraz, keď píšem tieto riadky, to vyzerá, že zvíťazila republikánska múdrosť. Ono “Je suis Charlie”, čo ľudia takmer v tej istej chvíli vynašli vo všetkých veľkých francúzskych mestách, je znamením zrodu ducha odporu hodného našich najlepších historických tradícií.
Vrahmi nie sú “tí moslimovia”
A podpaľači duší, ktorí neúnavne hlásajú delenie na rodených a prisťahovaných Francúzov, zasievači nepokoja z Front National či odinakiaľ, ktorí v týchto popravách uvideli nečakaný dar nebies, ktorý má dosvedčiť neodvratný postup veľkého sťahovania a naše zbabelé podrobenie sa prorokom Podrobenia, si evidentne neprišli na svoje. Otázka však znie: dokedy? A rozhodujúce bude, či republikáni akéhokoľvek razenia, svetonázoru a pôvodu, ktorí v hodinách masakry odvážne vyšli na ulicu, budú národnou jednotou čeliť Madame Le Penovej – a jej podobným – a ich heslám ako Francúzsko Francúzov aj v čase, keď už vzopäté emócie opadnú.
Zabíjať v mene Boha znamená robiť z Boha spoluvinníka, navádzaľa k vraždám.
Národná jednota je opakom Francúzska Francúzov. Národná jednota je – počnúc Catom starším až po teoretikov modernej spoločenskej zmluvy – nádherný pojem, ktorý ako príbuzný umení a spravodlivej vojny si nikdy nepomýli nepriateľa. Národná jednota je idea, ktorá sa postarala o to, aby Francúzi pochopili: Tí, ?o zavraždili Charlie Hebdo, to nie sú tí moslimovia, ale miniatúrny zlomok z nich, ktorý si pomýlil Korán s mučiarenskou knihou – a preto idea národnej jednoty bezpodmienečne musí žič ďalej.
A napokon, tí z nás, ktorí vyznávajú islam, majú povinnosť veľmi nahlas a vo veľkom počte dať najavo, že túto pomýlenú a obludnú formu teologicko-politickej vášne odmietajú. Nejde o to, že máme moslimov Francúzska vyzvať, aby sa ospravedlnili, ako to až príliš často opakujeme, ale o to – a to je v skutočnosti pravý opak – presvedčiť ich, že sú povolaní dať najavo konkrétnú bratskú spolupatričnosť s masakrovanými spoluobčanmi, a tým raz a navždy vykoreniť duchovnú spriaznenosť svojej viery s vierou vrahov. Voči histórii, ako aj voči sebe samým majú povinnosť zavolať “Not in our name”, ako to urobili britskí moslimovia v auguste minulého roka, keď sa týmto výkrikom dištancovali od vrahov Jamesa Foleyho. Majú však ešte naliehavejšiu povinnosť, a to prihlásiť sa k islamu tolerancie, mieru a miernosti.
Spoločný boj
Islam musí byť oslobodený od islamizmu. Treba znovu a znovu hovoriť: zabíjať v mene Boha znamená robiť z Boha spoluvinníka, navádzaľa k vraždám.
Dúfame v ono odvážne Aggiornamento – nielen zo strany náboženských učencov ako Hassen Chalghoumi, imám z Drancy, ale aj zo strany veľkej masy veriacich. V to, vďaka čomu bude konečne možné povedať, že kult svätosti predstavuje v demokracii pre slobodu myslenia nebezpečenstvo; že náboženstvá sú v očiach zákona režimy viery, ktoré si nezasluhujú menej, ale ani viac úcty ako profánne ideológie; a že právo smiať sa z nich a diskutovať o nich, ako aj právo vstúpiť do nich či vystúpiť z nich, má každý človek.
Touto ťažkou, ale nekonečne oslobodzujúcou cestou šli islamskí duchovia, ktorých som mal možnosť sa stretnúť od Bangladéša po Bosnu, v Afganistane a v krajinách Arabskej jari, a tu by som chcel pripomenúť aj ich mená: Mudžibur Rahman, Izetbegovič, Masúd, hrdinovia a hrdinky z Benghází, ktorí ako Salwa Bugaighis zahynuli pod paľbou či nožmi barbarských bratov v duchu vrahov Charba, Cabua, Tignousa a Wolinského. Treba počúvať ich posolstvo. Nadviazať na ich zradený odkaz. Sú, hoci mŕtvi, živými dôkazmi toho, že islam nie je odsúdený na chorobu diagnostikovanú básnikom a filozofom, ktorý nám v nadchádzajúcich ťažkých časoch bude chýbať najviac – Abdelwahabom Meddebom. Islam proti islamu. Osvietenstvo proti džihádu. Pluralistická civilizácia Ibn Arabiho, Rámiho a traktátov al-Haythama proti nihilistom Islamského štátu a jeho francúzskym emisárom. Tento boj na nás čaká a budeme ho musieť viesť spoločne.