Foto: David L. Ryan/Globe Staff
Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorú Organizácia spojených národov schválila 10. decembra 1948, sa začína vetou: Všetci ľudia sa rodia rovní v dôstojnosti a právach. V preambule sa ľudská dôstojnosť tiež uvádza jedným dychom s ľudskými právami. Hovorí sa v nej o viere v základné ľudské práva, v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osoby. A aj v medzinárodnom ľudskoprávnom diskurze a legislatíve má dnes ľudská dôstojnosť prominentné miesto.
Začnem známym príkladom. Nedotknuteľnosť ľudskej dôstojnosti bola v nemeckej spoločnosti veľkou témou, keď roku 2006 Spolkový ústavný súd zamietol zákon o vzdušnej bezpečnosti ako protiústavný. Parlament mal pred očami scenár jedenásteho septembra, teroristický útok na Dvojičky; a chcel splnomocniť armádu, aby v takomto prípade dostala možnosť zostreliť dopravné lietadlo v situácii, že z neho teroristi z neho urobili živú bombu – a ochránili tým neidentifikované množstvo ľudí, ktorí by boli ohrození na zemi. Ústavný súd však rozhodol, že keby štátna moci zabila pasažierov lietadla, bolo by to porušenie ústavy. Povinnosť štátu chrániť životy potenciálnych obetí teroristického útoku musí ustúpiť pred rešpektom k ľudskej dôstojnosti cestujúcich: Ak by štát jednostranne disponoval ich životmi, cestujúcim a posádke lietadla by uprel hodnotu, ktorá človeku z neho samotného náleží. V tomto výroku súdu nemôžeme nepočuť ozvenu Kantovho kategorického imperatívu. Úcta k ľudskej dôstojnosti každej osoby zakazuje štátu rozhodovať o jednotlivcovi ako o púhom prostriedku k inému cieľu, aj keby to slúžilo na záchranu života mnohých iných osôb.
Na tom je zaujímavé, že filozofický pojem ľudskej dôstojnosti, ktorý sa objavil už v staroveku a ktorému dal jeho podnes platnú podobu Kant, nájdeme v medzinárodnoprávnych textoch ako aj textoch povojnových ústav národných štátov až po konci Druhej svetovej vojny. Ústrednú rolu v medzinárodnom práve začal hrať až pomerne nedávno. V klasických ľudskoprávnych vyhlásenia z 18. storočia, ani v kodifikáciách z 19. storočia však koncept ľudskej dôstojnosti nefiguruje.
Ľudské práva a ľudská dôstojnosť
Prečo sa v práve hovorí o ľudských právach oveľa skôr než o ľudskej dôstojnosti?
Iste, zakladacie listiny Spojených národov, ktoré výslovne ustanovujú súvis medzi ľudskými právami a ľudskou dôstojnosťou, boli očividnou odpoveďou na masové zločiny a masakry, ktoré nacistický režim spáchal počas Druhej svetovej vojny. Je možné, že by myšlienka ľudských práv v istom zmysle dostala svoj morálny náboj dodatočne až spolu pojmom ľudskej dôstojnosti v historickej súvislosti s holokaustom – náboj možno ťažší, než myšlienka ľudských unesie?
Nech je to akokoľvek, časová asymetria histórie ľudských práv siahajúcej do 17. storočia a pojmu ľudskej dôstojnosti, ktorý sa v národných a medzinárodných kodifikáciách vynoril len v priebehu posledného polstoročia, zostáva pozoruhodným faktom.
Proti téze, že pojem ľudských práv získal svoj mravný náboj až spätne prostredníctvom pojmu ľudskej dôstojnosti, by som chcel predostrieť tézu, že od počiatku, aj keď najprv len implicitne, existovala úzka pojmová súvislosť medzi oboma týmito konceptami. Ľudské práva vždy vznikali zo vzdoru voči zvôli, utláčaniu a ponižovaniu. Nikto dnes nemôže vziať do úst jeden z tých úctyhodných článkov, napríklad, vetu Nikto sa nesmie sa nesmie stať predmetom mučenia alebo krutého trestu bez toho, aby mu v ušiach znela ozvena, ktorá je v tej vete obsiahnutá: je ňou krik nespočetných trýznených a vraždených ľudských stvorení. Argument ľudských práv stojí na pobúrení ponižovaných, na pobúrení z porušovania ich ľudskej dôstojnosti.
Najskôr teda musíme odpovedať na otázku, či je ľudská dôstojnosť výrazom pre základný pojem s normatívnym obsahom, z ktorého sa potom dajú odvodiť ľudské práva špecifikáciou skutkových podstát ich porušovania, alebo či je to len nič nehovoriaci výraz pre celý katalóg jednotlivo pozbieraných a navzájom nesúvisiacich ľudských práv.
Vymenujem zopár právno-teoretických dôvodov, pre ktoré sa domnievam, že ľudská dôstojnosť nie je nejaká atrapa, za ktorou je ukryté množstvo rôznych fenoménov, ale morálny zdroj, z ktorého sa obsahy ktorýchkoľvek základných práv napájajú. Potom by som chcel preskúmať, tak zo systematického ako aj pojmovo-historického hľadiska, katalyzačnú rolu, ktorú pojem dôstojnosti zohráva v konštituovaní ľudských práv z morálky rozumu a právnej formy. Pôvod ľudských práv z morálneho zdroja ľudskej dôstojnosti napokon vysvetľuje politickú výbušnú silu jednej konkrétnej utópie, ktorú by som rád obhájil aj proti súčasným pokusom oslabiť jej radikálny obsah.
Ľudská dôstojnosť ako morálny zdroj základných ľudských práv
Základné práva – pre ich abstraktnú všeobecnosť – si v jednotlivom prípade zakaždým vyžadujú konkretizáciu. Zákonodarci a sudcovia v rôznych kultúrnych kontextoch pri konkretizácii častokrát dospeli k rôznym výsledkom; zreteľne to dnes vidieť napríklad pri úprave diskutovaných etických skutkových podstát ako je eutanázia, potrat či eugenická manipulácia genetického materiálu. Nepochybné je tiež, že sa všeobecné právne pojmy na základe tejto interpretačnej potreby hodia na to, aby sa medzi nimi dali dohadovať kompromisy. Napríklad je isté, že odvolanie sa na koncept ľudskej dôstojnosti pri zakladaní Spojených národov a vôbec pri dohadovaní paktov o ľudských právach a medzinárodnoprávnych konvencií uľahčilo vytvorenie konsenzu, prekrytia pozícií medzi stranami s rôznym kultúrnym pôvodom.
To však neznamená, že právny zmysel ľudskej dôstojnosti sa touto svojou funkciou vyčerpáva, že je tu len na to, aby vytvoril múr z hmloviny, za ktorým môžu hlbšie položené rozdiely skôr či neskôr vymiznúť.
Chcel by som ukázať, že zmenené historické okolnosti len tematizovali a primäli nás uvedomiť si čosi, čo bolo v ľudských právach od začiatku implicitne zakódované – totiž onú normatívnu substanciu rovnakej ľudskej dôstojnosti každého, ktorú ľudské práva svojím spôsobom obliekli do slabík a slov.
Sudcovia sa napríklad odvolávajú na ochranu ľudskej dôstojnosti, keď z dôvodu nepredvídaných rizík spôsobených novými invazívnymi technológiami zavádzajú nové právo na informačné sebaurčenie.
Skúsenosť potlačenej ľudskej dôstojnosti má objavujúcu funkciu, napríklad, zoči-voči neznesiteľným sociálnym pomerom a marginalizácii zbedačených spoločenských tried; zoči-voči nerovnému prístupu k mužom a ženám na pracovisku, diskriminácii cudzincov, kultúrnych, jazykových, náboženských a rasových menšín; aj voči týraniu mladých žien z prisťahovaleckých rodín, ktoré sa musia vyslobodzovať spod moci tradičného kódexu cti; či voči brutálnemu odsunu nelegálnych prisťahovalcov a uchádzačov o azyl. Vo svetle historických výziev sú aktuálne vždy iné významové aspekty ľudskej dôstojnosti; tieto, pri rôznych príležitostiach špecifikované rysy ľudskej dôstojnosti nás potom môžu priviesť k ešte ďalekosiahlejšiemu čerpaniu normatívneho obsahu garantovaných základných práv, ako aj k objavovaniu a konštruovaniu nových základných práv. V pozadí stojaca intuícia pritom preniká najskôr do vedomia ľudí, ktorých sa táto skúsenosť dotýka – a potom do právnych textov, ktoré ju artikulujú pojmovo.
Z heuristickej funkcie ľudskej dôstojnosti plynie aj logická súvislosť štyroch známych kategórií práva: základné práva môžu len vtedy politicky naplniť svoj morálny prísľub, rešpektovať ľudskú dôstojnosť každého, ak spolupôsobia vo všetkých svojich kategóriách rovnomerne. Liberálne práva týkajúce sa slobôd, kryštalizujúce nedotknuteľnosť a slobodný pohyb osoby, slobodný pohyb na trhu a slobodné vyznávanie náboženstva, práva slúžiace na ochranu proti zasahovaniu štátu do súkromnej sféry, tvoria spoločne s právami účasti na demokracii, balík takzvaných klasických základných práv. V skutočnosti však občania môžu tieto práva v rovnakej miere využívať len vtedy, ak je zároveň zaistené, že sú vo svojej súkromnej a hospodárskej existencii dostatočne nezávislí a môžu svoju osobnú identitu stabilizovať v kultúrnom prostredí podľa vlastnej ľubovôle.
Nekonečná dôstojnosť každej osoby spočíva podľa Kanta už v nároku, že všetci ostatní túto morálnu sféru slobodnej vôle rešpektujú ako nedotknuteľnú.
Skúsenosti s vylučovaním, biedou a diskrimináciou nás učia, že klasické základné práva nadobudnú rovnakú hodnotu (John Rawls) pre všetkých občanov len vtedy, keď sa k nim pridajú sociálne a kultúrne práva. Nárok na primeranú účasť na blahobyte a kultúre dáva prenášaniu systémovo vznikajúcich nákladov a rizík na osudy jednotlivých ľudí, veľmi pevné medze. Politika, ktorá v posledných desaťročiach na celom svete prevládala, čiže politika tváriaca sa, že občanom dokáže garantovať život podľa ich sebaurčenia primárne cestou zabezpečenia ich ekonomických slobôd, rozbíja rovnováhu medzi rôznymi kategóriami základných práv, ako je potláčanie slobody prejavu, volebného práva či prístupu k nezávislému súdu. Z tej istej ľudskej slobody každého plynie nedeliteľnosť všetkých ľudských práv. Potláčaná ľudská dôstojnosť je seizmograf, ktorý ukazuje, čo je pre demokratický právny poriadok konštitutívne, totiž práve tie práva, ktoré si členovia politickej obce musia dať, aby sa ako príslušníci tohto dobrovoľného združenia slobodných ľudí mohli nazvájom rešpektovať.
Ako sa zo stavovských práv stali ľudské práva
Ľudská dôstojnosť zároveň tvorí bránu, cez ktorú sa rovnostársko-univerzalistický obsah morálky importuje do práva. Myšlienka ľudskej dôstojnosti, to je terminologický kĺb, ktorým sa morálka rovnakej úcty ku každému napája na pozitívne právo a ustanovovanie demokratických právnych noriem tak, že z tejto súhry za priaznivých historických okolností môže vzniknúť politický poriadok založený na ľudských právach. Tým, že morálny sľub má byť premenený na mincu práva, ukazujú nám ľudské práva svoju janusovskú tvár, nastavenú tak smerom k právu ako smerom k morálke. Bez ohľadu na svoj výlučne morálny obsah majú formu pozitívnych, trestne vymožiteľných subjektívnych práv, ktoré garantujú jednotlivcovi jeho nároky a jeho slobodný priestor. Sú postavené tak, aby sa dali – prostredníctvom demokratickej legislatívy – konkretizovať a od prípadu k prípadu špecifikovať a aby ich štát pomocou sankcií dokázal vymôcť. Ľudské práva opisujú práve tú časť osvietenskej morálky, ktorú možno preložiť do média vymožiteľného práva, a môžu sa teda v robustnej podobe účinných základných práv stať politickou skutočnosťou.
Svojho času sa v novej kategórii práv znovu spojili dva prvky, ktoré sa v priebehu raného novoveku vyčlenili z prirodzeno-právnej symbiózy faktov a noriem, osamostatnili sa, a vydiferencovali sa spočiatku každý opačným smerom. Na jednej strane stojí zvnútornená, v subjektívnom svedomí zakotvená a racionálne zdôvodnená morálka, ktorá sa u Kanta celá sťahuje do sféry zrozumiteľného (Intelligiblen), na druhej strane je tu donucujúce, pozitívne postavené právo, právo absolutistického vládcu a právo protoparlamentných stavovských zhromaždení, ktoré slúži na utváranie moderného mechanizmu štátu a kapitalistického obehu tovarov ako mocensky riadený organizačný prostriedok. Pojem ľudských práv vďačí za svoju existenciu nepravdepodobnej syntéze týchto dvoch prvkov. A toto prepojenie sa uskutočnilo prostredníctvom pojmového kĺbu – ľudskej dôstojnosti.
To ma privádza k tomu, aby som sa v krátkosti vrátil k histórii tohto pojmu, v rámci ktorej sa neskoro-rímske a kresťanské koncepcie ľudskej dôstojnosti pretransformovali na dnes bežný univerzalistický pojem. Táto história morálneho pojmu by však bola zostala históriou – nebyť toho, že do hry vstúpil ďalší prvok. Tým prvkom bola predstava spoločenskej dôstojnosti, ktorá sa v stavovských spoločnostiach európskeho stredoveku a profesno-stavovských spoločnostiach raného novoveku spájala s príslušným osobitným statusom. Než budem môcť prejsť k paradoxu zovšeobecnenia tohto pojmu, ktorý bol na začiatku šitý na mieru rozdielností medzi spoločenskými statusmi, na právny pojem s morálnym obsahom ľudská dôstojnosť, musím sa aspoň krátko venovať jednému relevantnému rozdielu medzi morálkou a právom.
Rola pojmu ľudskej dôstojnosti v konštituovaní ľudských práv
Moderné teórie morálky rozumu a práva rozumu sa opierajú o základný pojem autonómie jednotlivca a na zásadu rovnakej úcty ku každému. Tento spoločný základ morálky rozumu a práva rozumu nás často mýli a odvádza od diferencie, ktorá je v našej súvislosti rozhodujúca: zatiaľčo morálka nám ukladá povinnosti, prenikajúce všetkými oblasťami nášho konania, moderné právo vytvára voľné priestory pre našu súkromnú ľubovôľu a individuálne utváranie života. Ak platí revolučná premisa, že právo povoľuje všetko, čo nie je výslovne zakázané, tak začiatok konštruovania právnych systémov netvoria povinnosti, ale subjektívne práva. U Hobbesa a v modernom práve vo všeobecnosti je určujúce, že všetky osoby sú oprávnené v rámci zákonov robiť si, čo sa im zachce. Zúčastnení aktéri majú iný zorný uhol, ak namiesto nasledovania príkazov morálky uplatňujú svoj nárok na práva. V morálnom vzťahu sa jedna osoba pýta, čo druhej osobe dlží, úplne bez ohľadu na to, v akom je voči nej spoločenskom vzťahu, napríklad, či jej je táto druhá osoba cudzia, ako sa správa a čo sa dá od nej očakávať. Zato osoby, ktoré sú v právnom vzťahu, reagujú na nároky, ktoré ten druhý vznesie. V právnom spoločenstve vznikajú prvej osobe povinnosti až ako dôsledok nárokov, ktoré voči nej druhá osoba môže vzniesť.
Predstavte si policajta, ktorý chce z podozrivého vyžmýkať priznanie tým, že sa mu protiprávne vyhráža mučením. V role morálnej osoby by už pri takýchto vyhrážkach, o samotnom spôsobovaní bolesti ani nehovoriac, musel mať policajt výčitky svedomia bez ohľadu na to, ako sa delikvent správa. Právny vzťah medzi nelegálne konajúcim policajtom a vypočúvaným je však aktualizovaný, až keď sa vypočúvaný vzoprie a začne sa dovolávať svojho práva (alebo keď na porušovanie práv reaguje štátny zástupca). Prirodzene v obidvoch prípadoch je zdrojom normatívnych nárokov porušených mučením ohrozená osoba. Pre zlé svedomie páchateľa síce stačí, že morálka bola porušená tým, čo sa stalo, no objektívne porušený právny vzťah zostáva latentný, kým nie je aktualizovaný vznesením nároku.
Prechod od morálky rozumu k právu rozumu si preto žiada výmenu symetricky prekrížených perspektív úcty a uznania autonómie toho druhého. Na miesto toho, čo by nám prikázala morálka – ušetriť zraniteľného druhého, nastupuje sebavedomá požiadavka právneho uznania autonómneho subjektu, ktorý žije, cíti a koná na základe vlastného posúdenia. Uznanie, ktoré občania štátu požadujú, ide za rámec vzájomného morálneho uznania zodpovedne konajúcich subjektov; má rukolapný zmysel vymáhaného rešpektu voči zaslúžene požívanému statusu a čerpá v tomto zmysle práve z konotácií oných hodností, čiže dôstojností, ktoré boli pôvodne viazané na príslušnosť k ctihodným stavovským či iným združeniam.
Konkrétny pojem hodnosti, dôstojnosti či spoločenskej cti patrí do sveta hierarchicky členených tradičných spoločností. Tam mohla osoba vzťahovať svoju dôstojnosť a sebaúctu napríklad ku kódexu šľachtickej cti aristokracie, stavovskému étosu remeselných cechov či korporátnemu sebavedomiu univerzít. Keď tieto na status viazané dôstojnosti, ktoré figurovali vždy v množnom čísle, sú teraz sústredené do všeobecnej dôstojnosti človeka, čiže človeka ako takého, tak táto nová, abstraktná dôstojnosť stiera jednotlivé osobitné kvality stavovského étosu. No zároveň si aj univerzalizovaná dôstojnosť, ktorá rovnakou mierou náleží všetkým osobám, ponecháva konotáciu sebaúcty, spočívajúcej na spoločenskom uznaní. Spoločenská dôstojnosť ako taká si preto žiada aj ľudskú dôstojnosť, no ukotvenú v statuse občana, čiže v príslušnosti k organizovanému spoločenstvu v priestore a čase. Teraz má byť však tento status pre všetkých ten istý. Pojem ľudskej dôstojnosti prenáša obsah morálky rovnakej úcty ku každému na statusové zaradenie občanov, ktorí čerpajú svoju sebaúctu z toho, že všetci ostatní občania ich uznávajú ako subjekty rovnakých práv, ktoré si všetci rovnako môžu nárokovať. Až zaručenie ľudských práv vytvára status občanov, ktorí ako subjekty rovnakých práv majú nárok na to, aby boli rešpektovaní vo svojej ľudskej dôstojnosti.
Dignitas a persona: od človeka stvoreného na Boží obraz k ľudskej autonómii
Jeremy Waldron upozorňuje na paradoxný fakt, že rovnostársky pojem ľudskej dôstojnosti vyplynul zo zovšeobecnenia čiastkových dôstojností – hodností, zovšeobecnenia, z ktorého sa nesmie vytratiť konotácia jemných rozdielov. No ako máme pojmovo a historicky rozumieť tomuto pretaveniu osobitných spoločenských hodností – dôstojností na univerzálnu ľudskú dôstojnosť Waldron si toto pojmové zovšeobecnenie predstavuje tak, že teraz všetci občania zaujímajú najvyšší možný rang, povedzme ten, ktorý bol kedysi vyhradený šľachte. Ale postihuje to zmysel rovnakej ľudskej dôstojnosti? Aj priami predchodcovia pojmu ľudská dôstojnosť v gréckej filozofii a v rímskom humanizme, napríklad u Cicera, netvoria sémantický mostík k rovnostárskemu zmyslu moderného pojmu. Vtedy sa dignitas humana odvodzovala z ontologicky mimoriadneho postavenia človeka v kozmose, z mimoriadneho rangu, ktorý oproti nižším živočíchom človek má na základe vlastností svojho druhu ako je dar rozumu a reflexie. Vyššia hodnota ľudskej species môže byť snáď opodstatnením druhovej ochrany, no nie nedotknuteľnosti a dôstojnosti jednotlivej osoby ako zdroja normatívnych nárokov.
V genealógii tohto pojmu nám chýbajú ešte dva rozhodujúce kroky. Ku kolektívnemu zovšeobecneniu musela pristúpiť individualizácia. Ide o hodnotu jednotlivca v horizontálnych vzťahoch medzi ľuďmi, nie o postavenie človeka (človeka ako takého) nie o postavenie človeka vo vertikálnom vzťahu k Bohu či k podriadeným stupňom bytia. Po druhé, na miesto relatívne vyššej hodnoty ľudstva a jeho jednotlivých príslušníkov nastupuje absolútna hodnota každej osoby. Ide o neporovnateľnú hodnotu každého. K týmto dvom krokom došlo v Európe filozofickým osvojením motívov a myšlienkových figúr židovsko-kresťanskej tradície.
Medzi dignitas a persona existovala už v staroveku súvislosť; ale až v stredovekých diskusiách o stvorení človeka na Boží obraz vystupuje individuálna osoba zo svojej rolovej štruktúry. Každý predstúpi pred Posledný súd ako nezastupiteľná a nezameniteľná osoba. Ďalšou stanicou v pojmovej histórii individualizácie bolo rozlišovanie medzi subjektívnymi právami a objektívnym prirodzeným právnym poriadkom v španielskej pozdnej scholastike. Rozhodujúcou výhybkou je však moralizácia chápania individuálnej slobody u Huga Grotia a Samuela Pufendorfa. Kant toto chápanie deontologicky vyhrocuje na pojem autonómie, pojem, ktorý však platí za svoju radikálnosť abstraktným statusom slobodnej vôle vo svetu povznesenej ríši účelov. Sloboda teraz spočíva v schopnosti osoby k rozumnému seba-zákonodarstvu. Tým sú vyznačené hranice sféry, ktorá musí zostať absolútne vyňatá z disponovania niekým iným.
Nekonečná dôstojnosť každej osoby spočíva podľa Kanta už v nároku, že všetci ostatní túto morálnu sféru slobodnej vôle rešpektujú ako nedotknuteľnú.
Zaujímavé je, že u Kanta ľudská dôstojnosť nenadobúda systematické hodnotové zaradenie; argumentačné bremeno celé leží na morálnofilozofickom vysvetľovaní autonómie. Skôr než dokážeme pochopiť, čo znamená ľudská dôstojnosť, musíme porozumieť ríši účelov (Reich der Zwecke begreifen.) V teórii práva zavádza Kant ľudské práva, či skôr jediné právo, ktoré náleží každému z titulu jeho človečenstva, – v bezprostrednom prieniku so slobodou každého, pokiaľ môže existovať podľa všeobecného zákona spoločne so slobodou každého iného. Aj uňho čerpajú ľudské práva morálny obsah, vyhláskovaný v jazyku pozitívneho práva, zo zdroja univerzalisticky a individualisticky chápanej ľudskej dôstojnosti. Tá sa však zhoduje so slobodou mimo priestor a čas a stiera práve tie statusové konotácie, ktoré ju kvalifikovali na historický spojovací článok medzi morálkou a ľudskými právami. Vtip právneho charakteru ľudských práv však spočíva v tom, že chránia ľudskú dôstojnosť, ktorá svoje konotácie sebaúcty a spoločenského uznania odvodzuje od statusu v priestore a čase – totiž od uznania občana demokratického štátu.
Napätie medzi ideou a skutočnosťou: od dejín pojmu k sociálnym a politickým dejinám.
Na záver vymenujem – v opačnom poradí – tri prvky, ktoré sme našli v dejinách pojmu: vysoko moralizovaný pojem ľudskej dôstojnosti, pripomenutie tradičného chápania spoločenskej dôstojnosti a, so vznikom moderného práva, sebavedomé nastavenia právnych osôb, ktoré vznášajú nároky voči iným právnym osobám. Teraz by sme od dejín pojmu mali prejsť k sociálnym a politickým dejinám, aby sme prinajmenšom preukázali plauzbilnosť dynamiky spojenia obsahov morálky rozumu s formou pozitívneho práva zovšeobecnením pôvodne statusovo viazanej dôstojnosti – hodnosti na ľudskú dôstojnosť. K tomu jedna ilustrácia: Až do dnešného dňa prebieha vymáhanie a presadzovanie ľudských práv len málokedy mierumilovne. Ľudské práva vzišli z násilných, neraz revolučných bojov o uznanie. Spätne si môžeme predstaviť militantnú situáciu, keď sa v hlavách prvých bojovníkov za slobodu (povedzme levellerov v 17. storočí v Anglicku) spomínané tri pojmové prvky krížili. Historické skúsenosti ponižovania a urážania, tupenia dôstojnosti, zbavovania dôstojnosti, ktoré boli interpretované už vo svetle jej kresťansko-rovnostárskeho chápania, boli motívom k vzdoru. Teraz sa však politické pobúrenie už dá artikulovať v jazyku pozitívneho práva ako sebavedomá požiadavka všeobecných práv. A s ňou sa už možno spája čosi, čo nám pripomína to, čo poznáme z čias stavovských práv, očakávanie, že takéto základné práva zdôvodňujú status občanov, ktorí sa navzájom uznávajú ako subjekty rovnakých práv.
Bojovný pôvod len čiastočne vysvetľuje polemický charakter, ktorý si ľudské práva podnes uchovali. Je to aj morálny náboj – ten dáva týmto štátom sankcionovaným právam charakter neuspokojenosti.
A ten tiež vysvetľuje, prečo s obidvomi revolúciami, ktoré nastolili ústavy, na konci 18. storočia vstúpilo do spoločností moderny provokatívne napätie.
V sociálnom priestore prirodzene skutočná prax všade prirodzene zaostáva za normami; ale s historicky bezprecedentnou praxou vytvorenia demokratickej ústavy vzniká celkom utopický sklz, posunutý v čase. Na jednej strane môžu ľudské práva nadobudnúť platnosť základných práv len v partikulárnom spoločenskom útvare, ktorým je na začiatku rámec národného štátu. Na druhej strane sa ich univerzalistický nárok, ktorý prekračuje všetky štátne hranice, môže naplniť jedine v celosvetovo inkluzívnom spoločenskom útvare. Tento rozpor má rozumné riešenie až v demokraticky konštituovanej svetovej spoločnosti (ktorá pritom nemusím sama nadobudnúť vlastnosti štátu). Medzi ľudskými a občianskymi právami od počiatku existuje dynamické napätie, ktoré za priaznivých okolností môže spustiť dvere otvárajúcu dynamiku (Lutz Wingert).
Neznamená to, že zintenzívniť ochranu ľudských práv vo vnútri národných štátov a šíriť ich globálne, smerom von, by bolo možné bez sociálnych hnutí a politických bojov, bez neúnavného odporu proti represii a ponižovaniu. Boj za presadovanie ľudských práv pokračuje, rovnako v našich vlastných krajinách, ako napríklad v Iráne či číne, v Afrike alebo Rusku či v Kosove. Každý odsun žiadateľa o azyl za zatvorenými dverami letiska, každá prevrhnutá loďka s ľuďmi utekajúcimi z chudoby, v Stredomorí, medzi Líbyou a Lampedusou, každý výstrel pri plote na hraniciach s Mexikom je znepokojujúcou otázkou pre nás, občanov Západu. S prvou deklaráciou ľudských práv bol nastavený standard, ktorý môže – utečencov, ľudí uviaznutých v biede, vylučovaných, urážaných a ponižovaných – inšpirovať a ukázať im, že ich utrpenie nie je dané prirodzene, osudom. S ustavením prvého ľudského práva ako pozitívneho práva vznikla právna povinnosť napĺňania morálnych obsahov, ktorá vryla sa do pamäti ľudstva.
Namiesto demaskujúcej kritiky nastúpuje mäkká deflácia ľudských práv
Ľudské práva tvoria realistickú utópiu práve tým, že nemaľujú ďalšie sociálno-utopické obrazy kolektívneho šťastia, ale samy zakotvujú ideálne ciele spravodlivej spoločnosti do inštitúcií ústavných štátov. S touto myšlienkou spravodlivosti presahujúcou existujúci rámec vstupuje do politickej a spoločenskej reality problematické napätie. Odhliadnuc od čisto symbolickej sily základných ľudských práv v predstieraných demokraciách Južnej Ameriky či inde, aj v ľudskoprávenej politike Spojených národov sa prejavuje rozpor medzi šírením rétoriky ľudských práv na jednej a jej zneužívaním ako legimitizácie bežnej mocenskej politiky na druhej strane. Valné zhromaždenie OSN je síce hnacím motorom medzinárodnoprávnej kodifikácie a obsahovej diferenciácie ľudských práv, napríklad schvaľovaním ľudskoprávnych dohôd. Aj inštitucionalizácia ľudských práv robí pokroky – mám na mysli zavádzanie procedúr riešenia individuálnych sťažností, periodické správy o situácii ľudských práv v jednotlivých štátoch, a najmä zriadenie medzinárodných súdov ako je Európsky súd pre ľudské práva, rôzne tribunály, ktoré súdia vojnové zločiny, a Medzinárodný trestný súd. Tým, čo vzbudzuje najväčšiu pozornosť, sú humanitárne zásahy, ktoré Bezpečnostná rada v prípadoch naliehavej potreby v mene medzinárodného spoločenstva aj proti vôli suverénnych vlád. No práve v týchto prípadoch sa prejavuje problematičnosť snahy približovať onen zatiaľ len zlomokovito inštitucionalizovaný svetový poriadok. Pretože ešte horšou vecou, než prípadný neúspech týcho zásahov, je ich nejednoznačnosť, ktorá vrhá do pochybného svetla samotné meradlá morálky.
Pripomínam tu selektívnosť a jednostrannosť rozhodovania nereprezentatívnej Bezpečnostnej rady, ktoré sú všetko len nie nestranné. či nekompetentné a vlažné pokusy uskutočniť schválené zásahy a v niektorých prípadoch ich katastrofálny krach (Somálsko, Rwanda, Darfúr).
Policajné zásahy sa stále ešte uskutočňujú ako vojny, v ktorých smrť a utrpenie nevinných obyvateľov vojská odpíšu ako vedľajšie škody (Kosovo). Intervenujúce mocnosti ešte ani v jednom prípade nedokázali, že majú silu a výdrž na state- building, čiže na znovybudovanie zničenej alebo rozpadnutej infraštruktúry (Afganistan). Ak sa politika ľudských práv stane dokonca figovým listom a nástrojom na presadzovanie záujmov veľmocí; ak superveľmoc Chartu OSN odsunie nabok, pretože si práve potrebuje nárokovať intervenčné právo; ak uskutoční intervenciu, ktorá poruší medzinárodné humanitárne právo a obhajuje ju univerzálnymi hodnotami – potom vzniká podozrenie, že program ľudských práv spočíva v imperialistickom zneužívaní.
Výzva: realisticky myslieť a konať bez toho, aby sme zrádzali utopický impulz.
Napätie medzi ideou a skutočnosťou, ktoré zasiahlo skutočnosť samotnou pozitiváciou ľudských práv, nás dnes stavia pred výzvu konať a myslieť realisticky bez toho, aby sme zrádzali utopický impulz. Táto ambivalentnosť nás veľmi ľahko privedie do pokušenia stavať sa – síce idealisticky, ale nezáväzne – na stranu ideálnych morálnych obsahov, alebo zaujať cynickú pózu takzvaného realistu. Už nie je realistické poslúchnuť Carla Schmitta, vziať ľudskoprávny program aj s celou jeho subverzívnou silou a vyhodiť ho do smetí, medzitým totiž po celom svete vsiakol do pórov všetkých regiónov. A tak má dnešný realizmus inú tvár. Namiesto demaskujúcej kritiky nastúpila mäkká deflácia ľudských práv.
Tento nový minimalizmus je demobilizujúci v tom zmysle, že ponúka ľudské práva zbavené ich podstatného morálneho impulzu – ochrany ľudskej dôstojnosti rovnakej pre všetkých. Iste, vzhľadom na fatálne lapsusy ľudskoprávnej politiky je opatrnosť namieste. No to ešte nie je dostatočný dôvod na to, aby sme samotné ľudské práva obrali o ich morálnu nadhodnotu a ohnisko ľudskoprávnej tematiky od počiatku zúžili na medzinárodnú politiku. Minimalizmus zabúda, že pretrvávajúci vnútroštátny stav napätia medzi univerzálnymi ľudskými právami a čiastkovými občianskymi právami je normatívnym základom medzinárodnej dynamiky. Kto oddeľuje jedno od druhého, rezignuje na dynamické chápanie – a práve až ono mobilizuje citlivosť občanov našich vlastných, pomaly už liberálnych spoločností, na čoraz intenzívnejšie napĺňanie existujúcich základných práv a proti akútnemu nebezpečenstvu vyprázdňovania garantovaných práv a slobôd, ktoré jednotlivcovi náležia.