Foto: Muhammed Muheisen / Associated Press
Ruská anexia Krymu otriasla našimi predstavami o globálnom usporiadaní sveta po roku 1989. Domnievali sme sa, že Rusko bolo buď slabým záškodníkom na zostupe, alebo ambicióznym partnerom. Verili sme, že spoločné záujmy Ruska a Európy ohľadne ekonomickej integrácie zaručia, že násilné zmeny európskych hraníc sa stanú minulosťou. Všetky tieto ilúzie sa rozbili.
Stále sa dohadujeme o tom, ako adekvátne reagovať. Už to nie je o sankciách. Európski a americkí lídri sa musia rozhodnúť, či akceptujú, že Ukrajina spadá pod ruskú sféru vplyvu, a s tým súvisiace obmedzenia ukrajinskej suverenity a nášho vplyvu na jej ďalší rozvoj. Alebo – či budeme trvať na tom, že Ukrajina má právo na sebaurčenie a teritoriálnu celistvosť a budeme ju chrániť, až kým tieto ciele nedosiahne. Hodnoty, akými sú demokratická sloboda a európska súdržnosť, nás tlačia jedným smerom, zatiaľ čo záujmy, ako blízke obchodné vzťahy a energetická závislosť, zas druhým.
Nesprávne naratívy
Krym nie je jediná udalosť, ktorá nás núti hľadať naše smerovanie. S vyhlásením teroristického kalifátu na pomedzí Sýrie a Iraku sa priamo pred našimi očami deje rozpad štátneho usporiadania vytvoreného pánmi Sykesom a Picotom v roku 1916. A ak by aj bol kalifát napokon potlačený, čo sa môže stať, nemusí už byť viac možné spätne poskladať rozbité štátne usporiadanie na Blízkom východe.
Táto prebiehajúca reorganizácia je skutočne globálna. Vo Východnej Ázii sa navzájom obkolesujú súperiace námorné flotily, čínske ropné plošiny vŕtajú v sporných vodách a agresívne obvinenia poletujú medzi ázijskými hlavnými mestami. Čína už viac nehovorí jazykom “tichého vzostupu”. Svalnatá zahraničná politika Si Ťin-pchinga znepokojuje Vietnam, Japonsko, Taiwan, Filipíny a Spojené štáty.
Pociťujeme, že tieto zmeny v Európe, na Blízkom východe a vo Východnej Ázii sú vzájomne prepojené. Pociťujeme, že tektonické dosky sa posúvajú. Pýtame sa, či vo Washingtone, Londýne, Moskve alebo Pekingu niekto skutočne chápe, čo sa deje. Takže teraz je vhodná príležitosť zvážiť, aké naratívy, ktoré by ozrejmili, čo sa deje, máme k dispozícii.
Analytici zahraničnej politiky a tvorcovia politík môžu považovať “naratív” za sféru jazykovedcov alebo románopiscov, ale naratívy – rozprávania o tom, čo znamená minulosť a čo ospravedlňuje – sú tie najrozhodujúcejšie mentálne konštrukty, ktoré tvarujú zahraničnú politiku.
Dvadsiatehoôsmeho júna som bol spolu s Margaret MacMillanovou a Sirom Adamom Robertsom v Sarajeve, aby sme sa pridali k spomienke na zavraždenie arcivojvodu a začiatok Prvej svetovej vojny. Margaret MacMillan ozrejmila zlé spôsoby, akými nesprávne naratívy dohnali politickú reakciu ku kríze. Na všetkých stranách prevládala predstava, že hrozby ultimát možno ustrážiť, pretože, ak by došlo k vojne, bola by krátka. Veď napokon aj Balkánska vojna v roku 1912 bola krátka, rovnako ako Francúzsko-pruská vojna z roku 1870. Prečo by teda akákoľvek konfrontácia medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom nemala byť podobne krátka a jednoznačná? Sigmund Freud aj Adolf Hitler privítali rakúsko-Uhorské ultimátum Srbsku s nadšením. Ani múdri muži, ani fanatici nepochopili, že nasledujúca vojna bude tragicky odlišná. Bol to Helmuth von Moltke, víťaz zo Sedanu, kto na sklonku svojho života varoval, že ďalšia vojna nemusí byť “vojnou vládneho kabinetu”, ale “vojnou ľudí” a nešťastím pre toho, kto zapáli prvú iskru. Len pár ľudí načúvalo jeho neblahej predtuche.
Spomienkové slávnosti na rok 1914 by nás mali, opäť raz, varovať pred zhubnou úlohou, ktorú môžu nesprávne naratívy zohrať vo vedení politiky.
Umieranie nádejí
V roku 1914 politici bojovali v poslednej vojne a nehľadali spôsob, ako zabrániť tej ďalšej. V roku 2014 by sme sa mali vyvarovať rovnakej chyby tým, že pochopíme, čo je rýdzo nové v novom nastavení medzinárodných vzťahov.
Nový je bezprecedentný stupeň globálnej ekonomiky a technologickej integrácie medzi súperiacimi blokmi. Rusko dodáva Nemecku svoj plyn, Nemecko dodáva Rusku svoje industriálne a priemyslové tovary. Čína spláca dlh americkej štátnej pokladnice a Apple vyrába svoje iPhony a iPady v Číne. Takáto úroveň ekonomickej integrácie, ktorá prekonáva všetko, čo sa dosiahlo počas prvej globalizácie a ktorá vrcholila pred rokom 1914, alebo druhej globalizácie do roku 1989, značí, že “nová Studená vojna” je nesprávny naratív, ak chceme pochopiť, čo sa dnes deje.
Studená vojna sa udiala medzi ekonomickými a technologickými a vzájomne uzatvorenými samovládami. V roku 1948 otázka politiky bola o tom, ktorá zo súperiacich samovlád preváži, a nie ktorí ruskí oligarchovia s palácmi v Londýne by mali zmraziť svoje účty. V roku 1948 ruskou výzvou Západnému Nemecku bolo jeho samotné prežitia ako demokratickej republiky. V roku 2014 sa ruská výzva týka centrálneho vykurovania. V roku 1962 priviedli riadené strely umiestnené sovietmi na Kube svet na pokraj nukleárnej vojny. V roku 2014 si len hŕstka ľudí myslí, že anexia Krymu je prvým krokom k znovuvybudovaniu sovietskej ríše.
Ideologické spory Studenej vojny zmizli, a viac sa už nikdy nevrátili. Od čias Ruskej revolúcie milióny presvedčených zástancov komunizmu bojovalo, a v niektorých prípadoch aj umieralo, za presvedčenie, že existuje socialistická alternatíva ku kapitalistickému spôsobu produkcie. Tieto “šťastné zajtrajšky” rozdelili Európu na dve časti a ovplyvnili zápas o dekolonizáciu európskych veľmocí. Po novom sa nezávislé krajiny jedna za druhou snažili striasť koloniálnych zásad a nahradiť ich nejakým druhom “socializmu v jednej krajine”. Spolu s pádom sovietskej ríše v 1989 umreli aj všetky nádeje vložené do “socialistického spôsobu produkcie” a šťastnejších zajtrajškov. Zatiaľ čo existuje veľa druhov kapitalistických spoločností, neexistuje funkčná alternatíva ku kapitalizmu ako spôsobu produkciu. V roku 1989 sa táto otázka vyriešila.
Rysuje sa nový politický súper liberálnej demokracie: autoritársky z hľadiska politickej formy, kapitalistický z hľadiska ekonomiky a nacionalistický svojou ideológiou.
Toto je presne to, čo mal na mysli Francis Fukuyama, keď nám oznamoval, že dejiny sa rokom 1989 skončili. Dejiny sa pochopiteľne nikdy nekončia, ale mal pravdu v tom, že dejinný zápas medzi kapitalizmom a komunizmom sa skončil. Avšak po dvadsiatich piatich rokoch, od poľských hraníc po Pacifik, od arktického kruhu po afganské hranice, sa rysuje nový politický súper liberálnej demokracie, s ktorým Francis Fukuyama nepočítal: autoritársky z hľadiska politickej formy, kapitalistický z hľadiska ekonomiky a nacionalistický svojou ideológiou. Lawrence Summers nazval túto novú formu “merkantilistickým autoritárstvom”, čo presne odráža kľúčovú úlohu ktorú štát a štátne podniky zohrávajú v ruských a čínskych ekonomikách. Avšak merkantilizmus postráda drsný rozmer bratríčkovania, ktorý je kľúčový pre Putinov ekonomický model a pre Komunistickú stranu Číny nevynímajúc.
Tento “autoritársky kapitalizmus”, ktorého priekopníkom bol Augusto Pinochet v sedemdesiatych rokoch v Čile, je teraz hlavným súperom liberálnej demokracie. Ak sa chceme postaviť výzvam, ktoré pred nás kladie, musíme pochopiť jeho vnútornú logiku.
Extrakčné oligarchie
Vladimir Putin používa svoju prezidentskú moc na odmenenie tých podnikateľov, ktorí dokážu najlepšie menežovať ruskú ropu, plyn a nerastné suroviny. Ceny týchto komodít sú určované na globálnom trhu, takže ruská ekonomika už nie je viac nezávislá. Je otvorená konkurenčným tlakom globálnych cenových systémov, ale prerozdelenie ekonomických výnosov v ruskom systéme – čiže kto sa stane bohatým a kto zostane chudobným, je určované štátnym aparátom sústredeným v rukách prezidenta a jeho kumpánov. Nové Rusko, a taktiež Čína, sú, ak máme použiť Acemoulov a Robinsonov pojem, “extrakčné” oligarchie. Z výkonu ekonomickej a politickej moci sú vylúčení, až na pár výnimiek, všetci domáci obyvatelia. V Rusku neexistujú žiadne inštitucionálne pravidlá obmedzovania prílišných právomocí prezidentskej moci. V Číne musí prezident vyvažovať armádu a súperiacich členov Politbyra. Ale v oboch spoločnostiach existuje právny štát a nezávislé súdnictvo len v teoretickej, nie však v praktickej rovine. Oligarchovia tým pádom vedia, že ak budú predstavovať akúkoľvek politickú výzvu pre ktorýkoľvek z týchto režimov, zákon ich neochráni.
Pochopiteľne, medzi ruským a čínskym variantom autoritárskeho kapitalizmu sú podstatné rozdiely. V čínskom modeli má monopolnú úlohu strana. A hoci sa na miestnej úrovni konajú riadené voľby, nikto sa netvári, že systém je demokratický. Rusko však predstiera, že demokratické je: sú tam formálne ústavné zábezpeky a voľby, ale nikto nepochybuje o tom, že celkovú kontrolu drží v rukách sovietska nomenklatúra a tajná polícia.
V prípade Číny je vláda komunistickej strany vštepovaná do byrokratickej tradície zdedenej po cisároch z dynastie Chan. V prípade Ruska vládne režim otupujúcou rukou cárskej a sovietskej štátnej byrokracie, avšak vedúca úloha komunistickej strany je už preč. V Rusku existuje formálny politický pluralizmus len na papieri. Sú tam rozličné politické strany, ale šance má len tá prezidentova. Sú tam slobodné médiá, ale len prezidentova strana má prístup k médiám, ktorých dosah ide za hranice Petrohradu a Moskvy. Prezident priznáva, že v týchto mestách stratil strednú vrstvu, ale je mu to jedno, pretože hlboko v srdci krajiny svoju moc bezpečne ovláda.
V prípade Číny drží strana pod drobnohľadom mestá, zatiaľ čo na vidieku toleruje sporadický odpor, kde je zakorenené rozhorčenie nad obmedzením migrácie, zabavovaním pôdy a ničením domov. Po dôkladnej úvahe je čínske autoritárstvo húževnatejšie a účinnejšie než to ruské. Čínska populácia je držaná pod väčším drobnohľadom, disidenti sú pravidelne väznení a režim intenzívne monitoruje internet, čím umožňuje jednotlivcom vyventilovať sa, ale skoncuje s akýmkoľvek prejavom kolektívnej námietky voči režimu.
V oboch spoločnostiach môžu ľudia slobodne cestovať na prázdniny kamkoľvek sa im zachce. Môžu tiež emigrovať. V súkromí môžu tiež slobodne bručať, ale ktokoľvek, kto vystúpi s kolektívnym protestom, či už ide o virtuálne stretnutie na chate alebo pouličnú demonštráciu, môže naraziť na ozbrojené sily – pokiaľ má protest dostatočnú vážnosť.
Putinov aj Si Ťin-pchingov režim pochopili paradox, že čím viac slobody majú obyvatelia v súkromí, tým menej sa dožadujú využívania verejnej slobody. Sloboda v súkromí funguje ako bezpečnostný ventil, ktorý obsiahne akúkoľvek nespokojnosť ohľadne odmietania demokratickej slobody. Sloboda v súkromí navyše zvyšuje trhovú výkonnosť.
Na nedávnom stretnutí podpísali Putin s Si Ťin-pchingom dohodu o energii a infraštruktúre, ktorá spečatila ich dlhodobé strategické spojenectvo. Ich dlhotrvajúce spory ohľadne hraníc boli pozastavené a ich rivalita ázijských mocností poľavila. Čína, ktorá je v jasnej prevahe, robí ich spojenectvo dlhodobo stabilným. Akékoľvek ruské spochybnenie čínskej dominancie v Ázii by bolo zbytočné. To čo ich spája zo strednodobého hľadiska je samozrejme zdieľaný odpor k tomu, čo John Okenberry nazval “liberálnym leviatanom” – Spojené štáty a ich globálna sieť obkolesujúcich aliancií. Zatiaľ majú títo dvaja autoritári len zopár priateľov, ale ich model je atraktívny. Skorumpovaným elitám v Afrike a Latinskej Amerike, ponúkajú Čína a Rusko model, ktorý im umožňuje pokračovať v extrakčnom vývoji.
Kosovský precedens
Zatiaľ čo Európania a Američania veria, že Krym znamenal moment, kedy sa medzinárodné usporiadanie po roku 1989 rozpadlo, pre Rusov a Číňanov sa zlom objavil už pre pätnástimi rokmi, keď lietadlá NATO bombardovali Belehrad a zasiahli pritom čínske veľvyslanectvo. Tento moment stmelil čínske a ruské autoritárstvo na svetovej scéne. Z pohľadu Ruska a Číny sa svetový poriadok rozpadol s Kosovom. A práve kosovský precedens – jednostranné odtrhnutie sa zorganizované veľmocou – Putin používa s opatrným schválením z Pekingu na ospravedlnenie Krymu.
Keď sa posunieme ďalej, môžeme rátať s tým, že obe tieto veľmoci použijú svoje miesta v Bezpečnostnej rade OSN na obranu sýrskeho diktátora a na zabránenie akejkoľvek formy multilaterálnej humanitárnej intervencie na mieste, kde by boli ich záujmy priamo ohrozené. Otázkou zostáva, ako budú obe mocnosti reagovať na rozdrobenie štátneho usporiadania na Blízkom východe. Rusko a Čína sú spoločne s Iránom hlavnými strategickými príjemcami profitujúcimi z americkej smoly na Blízkom východe. Momentálne sú všetci traja ochotní nechať Obamovu administratívu splatiť politickú cenu za to, že nechala región, ktorý bol pod americkou dominanciou, aby sa rozpadol.
Jedinečná kombinácia
S nástupom autoritárskeho kapitalizmu ako hlavného strategického a ideologického súpera liberálnej demokracie vyvstávajú dve kľúčové otázky. Prvá: je autoritársky kapitalizmus stabilný? Druhá: je agresívny? Obe otázky samozrejme vzájomne súvisia. Nestabilní autoritári prežívajú prostredníctvom agresie tak, že odvádzajú pozornosť nespokojného obyvateľstva riskantnými operáciami v zahraničí.
Autoritárske spoločnosti majú voči demokratickým jednu významnú výhodu. Môžu robiť rozhodnutia omnoho svižnejšie, výkonným poverením môžu nachystať zdroje pracovnej sily a kapitálu, zatiaľ čo demokratické spoločnosti musia v prvom rade prekonať zamietavé stanoviská vo svojich vlastných systémoch. Keďže autoritárske spoločnosti potláčajú nesúhlasné a pluralitné názory, môžu tým pádom usmerňovať nacionalistické emócie do vplyvných zdôvodnení svojho nezodpovedného politického jednania v zahraničí. Obzvlášť môžu zasahovať na ochranu svojich krajanov v susediacich krajinách. Ázijskí susedia Číny sa budú musieť čudovať, keď sa režim rozhodne používať “ochranu” Číňanov ako ospravedlnenie pre vmiešavanie sa do ich vnútorných záležitostí.
Autoritárske oligarchie sú ale rovnako krehké. Ich vládcovia si myslia, že musia mať pod kontrolou všetko, inak by za chvíľu nemali nič. Ich hlavnou dilemou je, ako zvládať politické ašpirácie, ktoré odpútal ich vlastný prudký rast. Za Stalina a Maa mohli byť takéto snahy potlačené silou. V novom autoritárstve musí byť umožnená nejaká miera slobody v súkromí, nakoľko je to podmienka kapitalistického progresu ako takého. Keď rast nasleduje kapitalistickú cestu, mnohí z týchto nositeľov majetku zo stredných vrstiev vďačia za svoje bohatstvo svojmu vlastnému úsiliu a nie iba strane alebo politickým prepojeniam. Tak ako narastá ich ekonomická samostatnosť, narastajú aj ich požiadavky na politický hlas. Dokým oba systémy nenájdu spôsob ako ich pohltiť, ich požiadavky sa môžu stať rušivými a destabilizujúcimi. Čínsky moment destabilizácie sa udial na námestí Nebeského pokoja roku 1989. Ruský režim bol spochybnený hromadnými pouličnými demonštráciami v Moskve roku 2012. Oba režimy prežili tieto krízové chvíle tak, že priškrtili domáci odpor a pustili sa do výpadov v zahraničí navrhnutých tak, aby zjednotili strednú vrstvu okolo nacionalistických cieľov.
Nová asertívnosť Číny v Ázii je spôsobená viacerými faktormi, ako napríklad potreba nájsť zásoby energie vo vodách mimo vlastného pobrežia, ale taktiež túžbou zhromaždiť svoje stredné vrstvy okolo sebavedomej vízie, ktorú Si Ťin-pching nazýva “čínsky sen”, v ktorom sa Čína stane globálnou mocnosťou, nielen regionálnym hegemónom.
V prípade Ruska sú strategické dilemy podobné: legitimizovať extrakčný princíp na krehkú a nespokojnú strednú vrstvu doma, zatiaľ čo na svojich hraniciach bude čeliť výzve obkľúčenia americkou alianciou. Putinova odpoveď na tieto výzvy je podobná ako tá čínska, ale musí brať do úvahy horšiu ekonomickú situáciu.
Mali by sme si však dať pozor, aby sme tieto slabosti nezveličovali. Zvyčajný pohľad na Putinov režim, je, že je usadený na vrchole spoločnosti, ktorá je na demografickom a ekonomickom zostupe s rozkladajúcou sa infraštruktúrou a slabou zdravotnou starostlivosťou a sociálnou ochranou. Toto je zbožné prianie, falošný naratív ktorý pretrváva – v zásade je to pohľad zo Studenej vojny na Sovietsky zväz ako “Hornú Voltu s raketami”. Ruské prírodné zdroje, naopak, poskytujú určitý zdroj štátnych výnosov na celé 21. storočie, zatiaľ čo obmedzený režim súkromnej slobody vytvára tlakový ventil umožňujúci obsiahnuť demokratickú nespokojnosť. Pre milióny Rusov je sloboda cestovať, vysťahovať sa, šetriť a investovať viac, než len kompenzáciou za občasnú brutalitu, ktorú režim vykazuje voči statočnej menšine, ktorá neochvejne žiada koniec autoritárskej vlády.
Jedinečná kombinácia súkromnej slobody a verejného despotizmu oddeľuje nové autoritárstva od ich sovietskej a maoistickej minulosti a pravdepodobne zaručuje dlhodobú stabilitu oboch režimov. Aby bolo jasné, táto nová forma vládnutia má navonok len malú ideologickú príťažlivosť. Európa a Spojené štáty priťahujú aj naďalej imigrantov zo všetkých kútov sveta slobodou, ktorá je súkromná aj verejná. Nikto sa nesťahuje do Ruska alebo do Číny z rovnakého dôvodu. Sú to emigračné krajiny. Ale fakt, že ich autoritársky kapitalizmus nepriťahuje cudzincov neznamená, že im chýba interná legitimita a podpora.
Hranice vplyvu
Aby zrenovoval svoju domácu legitimitu, ruský režim si zašiel na nákup do starožitníctva. Putinovi ideológovia pripomínajú Manifest o neochvejnej autokracii od Konštantína Pobedonosteva – vplyvnú obhajobu cáristickej vlády napísanej krátko po zavraždení Alexandra II. v roku 1881. Putin, podobne ako jeho cárski predkovia, znovu spriahol dokopy Oltár a Trón. Ponuré trópy na štýl Dostojevského o nadradenosti ruských duchovných a kolektívnych hodnôt sú opäť populárne medzi obhajcami režimu. Oficiálny nesúhlas režimu s právami gejov nie je vedľajší, ale kľúčový prvok k vlastnému seba stvárneniu ako obrancu tradičných ruských hodnôt proti dekadentnému sekulárnemu individualizmu.
Autoritárska obhajoba Ruska a Číny nemusí byť príťažlivá, ale ideologicky tieto režimy nie sú agresívne. Robia si nároky na národnú, a nie univerzálnu legitimitu. čínski vládcovia môžu veriť v civilizačnú nadradenosť Číny, ale nepustili sa do žiadnej celosvetovej civilizačnej misie. Mao mohol presvedčiť maoistov od Peru až po Paríž, ale súčasný režim žiadne takéto ambície nemá. Môže chcieť globálnu moc, ale nehľadá globálnu hegemóniu. To isté platí aj pre Rusko. Na rozdiel od Stalina, Putin nebude nikdy tvrdiť, že jeho krajina je univerzálnym domovom pre všetkých, ktorí hľadajú emancipáciu spod kapitalistického jarma.
Pri absencii zovšeobecňujúcej ideológie môžu byť teda tieto nové autoritárske štáty agresívne a nacionalistické vo svojej rétorike, ale je nepravdepodobné, že by boli expanzívne. Čínski vládcovia vedia, že stále majú niekoľko stoviek miliónov biednych poddaných, ktorých treba integrovať do modernej ekonomiky. Potrvá to desaťročia, dokým sa ich príjem na obyvateľa priblíži úrovni Západu. čo sa týka Putina, nemôže si dovoliť fantazírovať o globálnej moci. Jeho hlavnou starosťou je obrániť výlučne tradičné ruské záujmy, čo aj definuje obsah jeho nacionalizmu. Jeho anexia Krymu je v podstate návratom Ruska k hraniciam čierneho mora vytvorených Katarínou Veľkou.
Dokonca ak sú Putinovými hlavnými cieľmi tradičné štátne záujmy, zostáva stále nezodpovedané, kde presne si predstavuje hranice ruskej sféry vplyvu. Túto otázku si kladú baltské štáty, štáty Východnej Európy ktoré už raz súčasťou sovietskeho bloku boli a taktiež Gruzínsko a Arménsko.
Bývalý agent KGB, ktorého najtemnejším momentom v novembri 1989 bolo pálenie sovietskych knižných kódových zoznamov na dvore pobočky KGB v Drážďanoch, je stále nostalgicky naviazaný na strach, ktorý bol sovietsky štát schopný vyvolať u svojich nepriateľov doma aj v zahraničí. Putinovi, ako agentovi KGB, prináša strach pôžitok, ale každý skutočný majster strachu musí vedieť ako ďaleko až môže zájsť. A Putin je realista. Zdá sa, že chápe tak rozsah ako aj limity jeho schopnosti zastrašovať a ovládať. Keď mu v roku 2005 oznámil macedónsky prezident, že Macedónsko sa uchádza o členstvo v NATO a v EÚ, Putin údajne hodil túto vec za hlavu podráždeným mávnutím ruky so slovami, že Macedónsko nie je ani Gruzínsko ani Ukrajina. Jeho balkánske obecenstvo sa zhodlo na tom, že pripustil, že Rusko nebude zasahovať, aby zabránilo balkánskym štátom vstúpiť do EÚ a NATO.
Pokiaľ je Balkán v bezpečí, aspoň pre túto chvíľu, tak potom aj baltské štáty. Navzdory všetkým jeho rečiam o “ochrane” rusky hovoriacich krajanov v blízkom zahraničí, pokiaľ sa dá spoľahnúť na bezpečnostnú záruku NATO v podobe Článku 5, zdá sa nepravdepodobné, že by zasiahol v niektorom z pobaltských štátov. Bude spokojný, ak sa mu podarí udržať v pozore ľudí z Pobaltia, ak ich donúti rešpektovať práva ruskej menšiny a ak budú musieť na obranu utratiť viac než by chceli. Rovnako sa nedotkne Poľska, Českej republiky, Rumunska či Bulharska. Uznáva, že tieto štáty už opustili jeho sféru vplyvu, no aj napriek tomu budú jeho tajné služby robiť čo bude v ich silách, aby destabilizovali ich politiku.
Gruzínsko a Ukrajina boli celkom iný prípad. Ak by umožnili postaviť základne NATO v Čiernom mori, mohlo by to ovplyvniť prístup Ruska do Stredomoria cez tureckú úžinu a teda by to obmedzilo schopnosť Ruska zásobovať svojho sýrskeho spojenca a potlačiť americký vplyv na Blízkom východe. Všetky tieto strategické záujmy by boli celkom zrejmé Alexandrovi Gorčakovovi alebo akémukoľvek inému cáristickému diplomatovi 19. storočia. Podobne tradičné a ruské je Putinovo založenie privilegovaných politických a energetických vzťahov s moslimskými republikami na južnej ruskej hranici. Ich moslimskí vodcovia sú vazalmi už od čias cárizmu.
Ako každý vie, Ukrajina bola tiež súčasťou Ruskej ríše. Avšak doterajšie Putinovo odmietanie byť nápomocný ruským separatistom priamo naznačuje, že jeho stratégiou nie je vziať si Ukrajinu späť, ale sťažiť život novému ukrajinskému režimu tak, ako to len bude možné. Chce destabilizovať Ukrajinu bez toho, aby musel prebrať jej početné problémy na seba. Relatívna vyrovnanosť, s ktorou privítal nedávnu dohodu medzi EÚ a Ukrajinou značí, že je možno len šťastný z toho, že EÚ si nechala hodiť na krk nadmerné náklady naprávania ukrajinskej ekonomiky. Na druhej strane, ukrajinské členstvo v NATO by znamenalo prekročenie červenej línie. Zdá sa, že podstata Putinovho odkazu Západu znie: “ani o krok ďalej”. Toto je skôr defenzívna ako expanzívna politika.
A to ešte nie je koniec. To, ako sa ukrajinská kríza bude do budúcnosti vyvíjať, závisí od toho, ako Európa a Rusko pochopia svoju ekonomickú previazanosť v globálnom veku. Kto potrebuje toho druhého viac? Donúti nemecká závislosť na ruskom plyne Merkelovú, aby odolala sankciám v sektorových odvetviach, ak sa Putin rozhodne prepožičať svoju aktívnu podporu na odtrhnutie východnej časti Ukrajiny? Alebo Putin usúdi, že potrebuje nemecký trh s energetikou viac, než pomoc odpadlíkom v Donecku?
Horľavý materiál
Takéto otázky sú samozrejme znepokojujúce, pretože sme už sme na ne roku 1914 odpovedali nesprávne. Vplyvní myslitelia sa v roku 1914 nesprávne domnievali, že globalizácia je natoľko pokročilá, že spoločné národné záujmy prevážia nad nacionalistickou horlivosťou, spravodlivým rozhorčením a zatrpknutou pamäťou. Dnes, v globalizovanom svete Googlu, Microfsoftu, Applu a Gazpromu sme ešte viac náchylnejší voči rovnako falošnému naratívu.
Priamo pod ukrajinskou krízou začínajú vrieť emócie vulkanickej sily, dva naratívy genocídy, – jeden ruský, druhý ukrajinský – ktoré si nedokážu navzájom priznať pravdu. V ruskom naratíve o ukrajinských nacionalistoch ako “fašistoch” číha jedovatá spomienka na to, že mnoho Ukrajincov privítalo nacistickú inváziu v 1941 ako oslobodenie spod sovietskeho jarma a mnohí z nich naozaj s Nemcami kolaborovali pri vyhladzovaní ukrajinských Židov. V konkurenčnom ukrajinskom naratíve je celkový obraz Putina taký, že chce znovu zaviesť sovietsku nadvládu, rovnakú, aká vyústila do násilného vyhladovania sedem miliónov ukrajinských poddaných v rokoch 1931 až 1938. V miestach, ktoré Timothy Snyder pôsobivo nazýva “krvavým územím”, sa spomienka na hladomor stretá so spomienkou na holokaust.
Tento horľavý materiál musíme mať na pamäti vždy, keď sme v pokušení si myslieť, že ukrajinská kríza úspešne zoslabla. Stačí len iskierka – vražda, nevyprovokovaný útok jednej skupiny proti druhej – aby sa Ukrajina vznietila a Rusi zasiahli, a to už v plnej sile. Skutočným rizikom nie je to, že Putin zaberie Ukrajinu, ale že stratí kontrolu nad dianím, keď kotol spomienok na minulosť vykypí.
Rozumným prístupom je udržiavať kotol pod bodom varu. Tak Rusko ako aj Západ majú konvergujúci záujem v zmiernení rétoriky urážok a krívd. Z dlhodobého hľadiska by Európa mala Ukrajine poskytnúť cestu smerom k európskej integrácii. Medzinárodné finančné inštitúcie by mali použiť pôžičkovú kondicionalitu, aby donútili skorumpované ukrajinské politické elity vyčistiť dom, otvoriť ekonomiku, preniesť moc na regióny a – čo je rovnako dôležité -zabezpečiť rusky hovoriacemu obyvateľstvu plnohodnotné miesto v ukrajinskej politickej budúcnosti. Zároveň by mala byť otázka vstupu do NATO odložená ako ústupok ruským záujmom, ale ponechaná v zásobe na utíšenie ukrajinského strachu.
Dôsledkom toho by politika mala balansovať medzi dvomi konkurenčnými cieľmi: brániť ukrajinskú nezávislosť a teritoriálnu jednotu a zároveň rešpektovať ruskú sféru vplyvu v regióne.
Uvážlivá ukrajinská politika musí taktiež zabezpečiť domácu podporu medzi domácim európskym voličstvom. Tu kríza odhaľuje hlbší problém. Presne vtedy, keď sa zdá, že “viac Európy” ponúka riešenie ukrajinskej krízy, voliči v Británii, Francúzsku a Nemecku akoby hovorili, že chcú “menej Európy”. Voliči na bohatom severe sú unavení zo zachraňovania ekonomík na juhu a znepokojuje ich rastúca migrácia Rumunov, Bulharov a ďalších Východoeurópanov smerom na sever. Ďalšie rozširovanie, ktoré by mohlo zastabilizovať Ukrajinu aj Balkán, sa stalo mimoriadne nepopulárnym. Ukrajinská kríza prišla presne v tom čase, keď riešenie na spôsob “viac Európy” stratilo legitimitu v európskom dome.
Cena mieru
Ešte raz: spomienka na Sarajevo 1914 by mala naše mysle zamerať na to, čo je tu v stávke. Vzdialené miesta, o ktorých Západná Európa vie len veľmi málo, môžu mať potenciál, ktorý zosadí štátne usporiadanie celého kontinentu. Európsky projekt od roku 1945 sa zrodil, aby poskytol alternatívu k štruktúram imperiálneho panovania, ktoré tak bezútešne zlyhalo v roku 1914.
Najhlbším predpokladom európskeho projektu je, že kontinent je jeden – od Írska na západe, k poľským hraniciam na východe, od Štetína v Pobaltí, ako povedal Churchill, až po Konstancu na pobreží Čierneho mora. Európania prirýchlo stratili tento pôvabný ideál: jeden trh, jeden ľud hovoriaci viacerými jazykmi a uskutočňujúci rôzne druhy demokracie – to všetko s jedným záväzkom – ukončiť vojnu v európskom dome.
Mnohé sa na európskom projekte pokazilo: priveľa byrokracie, priveľa zasahovania do výsad suverénnych štátov, primalý vývoj v oblasti spoločnej Európskej obrannej a zahraničnej politiky, príliš veľa malicherných škriepok medzi hlavami vlád a narastajúce rozčarovanie Európanov ohľadne celého projektu ako takého.
Nechcem spochybňovať silu tohto rozčarovania alebo diskusiu o nevyhnutnosti reformy európskych inštitúcií. Chcem len, aby si Európania, špeciálne tí britskí, zapamätali, na čo je Európa. Ak Európa rýchlo zlyhá v integrácii balkánskych štátov a Ukrajiny, ak tieto štáty budú po desaťročie alebo viac chradnúť na polceste, ako to teraz väčšina odhaduje, riskujeme vytvorenie bezpečnostného vákua, ktoré bude vyplnené Ruskom, s negatívnymi dôsledkami pre európsku bezpečnosť.
Tieto dôsledky európskej debaty celkom chýbajú v britskej diskusii o tom, či zostať alebo vystúpiť a absentujú aj v skúpej a mrzutej debate naprieč Európou o kontrole imigrácie. Európania by mali pozdvihnúť zrak k tomu, na čom záleží. Umožniť, aby sa Európa rozpadla na dve časti, umožniť, aby druhý kontinent na juhovýchodnej hranici chradol predo dvermi klubu, je kľúčom k problémom. Presvedčiť o tom Európanov zaberie čas. Európski lídri na severe budú musieť ťažko prehltnúť a začať presviedčať svojich zdráhavých voličov o tom, že plná integrácia je cenou za mier.
Americké rozčarovanie
Americká stávka je v prípade ukrajinskej krízy o čosi väčšia. Spojeným štátom ide o konfrontáciu s dvomi autoritárskymi kapitalistickými režimami, ktoré predstavujú výzvu liberálne demokratickému kapitalistickému usporiadaniu. Ako pripomenul Sir Adam Roberts publiku v Sarajeve, ako každé liberálne usporiadanie, aj toto je už z povahy veci pluralistické. Znamená to, že nemôže čeliť znovuožívajúcemu autoritárstvu Ruska a Číny morálnym argumentom, že liberálna demokracia je jediný akceptovateľný spôsob usporiadania politických vzťahov. Liberálne usporiadanie musí akceptovať zásadné odlišnosti v morálnych názoroch a politickom usporiadaní, pretože iba pluralistický poriadok môže zaručiť mier. Stojí za to pripomenúť, že kontrola vplyvu, aj napriek tomu, že súčasní ruskí a čínski politici tento pojem môžu neznášať, sa nepokúšala potlačiť dnešné autoritárstvo alebo spochybniť jeho zóny vplyvu. Doktrína Georgea Kennana nehlásala liberálnu demokraciu ako cnosť, ktorá musí byť vnútená ostatným. Jeho doktrína sa snažila zabrániť vojne v pluralistickom svete.
Nových autoritárov nemôžete zmeniť, ale môžete ich zastaviť a môžete ich prečkať. Za týmto účelom by Spojené štáty mali robiť, čo môžu, aby oddelili týchto dvoch autoritárov a aby si s nimi vybudovali vzťahy, ktoré im ponúknu alternatívy k väčšej vzájomnej integrácii. Je samozrejmé, že Spojené štáty budú musieť ponúknuť dôveryhodné odstrašovanie po zemi, na mori a vo vzduchu smerom ku každej autoritárskej hrozbe, ktorá by ohrozovala teritoriálnu celistvosť spojeneckých štátov od Pobaltia až po Čínske more. Ale strategické vyvažovanie bude len sotva stačiť, keďže vyhrať treba ideový boj – nie boj na otvorených moriach Východnej Ázie, púštnom pomedzí Iraku a Sýrie, alebo krvavom území Ukrajiny. Skutočný boj leží doma.
Pokiaľ je autoritársky kapitalizmus vyvstávajúcou výzvou liberálnemu usporiadaniu 21. storočia, je potrebná reforma domácej liberálnej demokracie. To, čo znepokojuje amerických spojencov, nie je slabnúca kredibilita amerických strategických záruk. Americká moc zostáva úplne spoľahlivá, pokiaľ je použitá starostlivo a s citom pre rozlišovanie. Skutočným problémom je zlé domáce fungovanie demokracie: dvadsaťročná slepá ulička medzi kongresom a exekutívou, od reality odtrhnutá polarizácia politickými argumentmi, hrubé zlyhanie obmedzenia zákernej moci peňazí v politike, oslabenie domácej infraštruktúry a verejné sklamanie z demokracie ako takej. Takáto nespokojnosť sa netýka výhradne Ameriky. Ostatné liberálne demokracie čelia podobným výzvam, majú však vo svojich politikách peniaze pod kontrolou a vybalansovali svoje politické systémy, takže výkonná a legislatívna moc fungujú efektívne. Našťastie svet nie je Amerika a ostatné demokratické systémy ponúkajú vyvíjajúcim sa spoločnostiam množstvo presvedčivých spôsobov ako dosiahnuť to, čo ekonóm Lant Pritchett nazval “ísť do Dánska”.
Amerika však zostáva demokraciou, ktorej zdravotný stav určuje kredibilitu liberálno-kapitalistického modelu ako takého v celom svete. Je mnoho dôvodov, prečo sa rozvoj liberálnych demokracií od roku 1989 zabrzdil a prečo dnes máme menej demokracií než tomu bolo v roku 2000. Jedným z dôvodov môže byť klesajúca atraktivita amerického modelu pre ľudí hľadajúcich riešenie svojich problémov s politickým usporiadaním.
Ešte väčším problémom je americké rozčarovanie nad vlastnými inštitúciami.
Vodcovská schopnosť Ameriky v zahraničí vždy závisela viac než len na povahe jednotlivých prezidentov. Vyplýva z vnútornej celospoločenskej dôvery v náročný zápas demokratickej debaty, spolu s široko zdieľanou vierou v rovnostársky ideál v srdci amerického sna. Tieto prvky viery neboli nikdy silnejšie než u veľkej generácie, ktorá sa víťazne vrátila z Druhej svetovej vojny. Vodcovstvo, ktoré priniesli svetu, bolo istotne postavené na sile, ale taktiež na ich široko zakorenenej viere v americké inštitúcie a americkú rovnosť. Toto sú prvky, ktoré boli podkopané päťdesiatimi rokmi nedomyslených operácií v zahraničí, od Vietnamu po Irak, a narastajúcou nefunkčnosťou demokracie doma.
Posledných päťdesiat rokov od Vietnamu nebolo pre Spojené štáty pekných, a to spustilo sled naratívov o dlhodobom americkom úpadku. Pre niektorých je rétorika amerického úpadku zdrojom škodoradosti, pre iných zas obavou, každopádne naratív o americkom úpadku sa zdá byť nesprávny. Popiera historické dôkazy o americkej schopnosti inštitucionálnej obmeny – Éra pokroku, “New Deal”, Nová hranica a Reaganova revolúcia. Takisto popiera konkrétne fakty o dominantnom postavení amerických spoločností v popredných technologických odvetviach, ktoré budú určovať tvar 21. storočia.
Predpovedať americký úpadok je buď bláznivé alebo unáhlené, ale neznamená to, že by Amerika nečelila ťažkým výzvam na obnovu. Richard Haas, predseda Rady pre zahraničné vzťahy, má jednoznačne pravdu keď tvrdí, že oživená zahraničná politika schopná čeliť výzve nového autoritárstva musí začať doma – s rozhodnou, postupnou inštitucionálnou reformou americkej demokracie. Prezident Obama má tiež jednoznačne pravdu, keď tvrdí, že budovanie národa v zahraničí môže počkať: prioritu musí mať budovanie národa doma. Výzva, ktorú nové autoritárstvo predstavuje pre Ameriku je, aby si Amerika dala svoj dom do poriadku, aby obnovila medzi svojimi ľuďmi vieru v to, že liberálna demokracia je schopná vlastnej reformy a že vie prijať aktuálne výzvy. Ak nefunkčnosť demokracie pretrvá, rizikom nie je iba domáci úpadok, ale ohavné nezodpovedné politické jednanie v zahraničí, keďže nie sú to len autoritári, koho vábi pokušenie odviesť pozornosť nespokojného domáceho obyvateľstva operáciami v zahraničí. Po Kryme, po tom, čo povstáva krvavý kalifát na pobreží rieky Tigris, po narastajúcich tlakoch v Čínskom mori nepotrebujeme žiadne ďalšie nerozumné operácie v zahraničí a tobôž menej slov, ktoré nie sú podoprené činmi. Potrebujeme Európu a Spojené štáty s občanmi, ktorí opäť raz veria vo vlastné inštitúcie, a ktoré sa chopia príležitosti potvrdiť, že v mierovom súperení sa dokážu postaviť výzve nového autoritárstva.