Foto: Sarah Stricker
“Nemohla by som spraviť pár fotiek?,” pýta sa autorka susedov, ktorí s ňou sedia v kryte, potrebuje ich totiž do svojho tel-avivského denníka, ktorý píše pre nemecké noviny. Hm, teraz sa to nehodí, hovorí mladá žena, má vraj hrozné vlasy, a ešte sa ani nenamaľovala. Keby bol dnes ešte raz poplach, tak milerada!
Pondelok 7. júl
Keď sa skončí joga, znovu zapnem mobil. Môj priateľ mi píše: “Ahoj, miláčik, prídem bohužiaľ neskoro, takže už nestíhame ísť na večeru, trčím tu cez poplach, objednáme suši?” Chcel zájsť so svojím kamarátom R. na pivo, hovorí mi, keď mu potom telefonujem, cestou do Rehovotu ich potom zastihla siréna. “Tel Aviv by mohol byť teraz na rade. Myslím, že budeme mať vojnu doma.”
Idem rýchlo do sprchy, nech ma vojna nezastihne úplne spotenú. Čítam si nemecké správy: ani slovo o útoku. Čítam izraelské správy: priveľa slov o útoku, vyhrážkach, špekuláciách, chýroch. “S týmito beštiami máme dočinenia,” dal na Facebook G., pod tým je video, na ktorom Arab týra psa. Môj priateľ príde konečne domov. “To je hic! Toto fakt nie je počasie na vojnu.” Posadí sa na posteľ, začne sa vyzliekať. Spýtam sa ho, či by tento jeden raz nemohol spať v slipoch, pre prípad, že by sme museli narýchlo vybehnúť. Myslí si, že preháňam.
Utorok, 8. júl
Vodič autobusu, ktorý nás vezie na obed na rodinnú návštevu do Hod HaScharon, skoro zrazí motorkára. Motorkár búcha na dvere a kričí na vodiča autobusu, že je zkurvysyn, vodič autobusu zasa kričí na motorkára, že syn suky. Napadne mi, že Izraelčania sú dnes možno o niečo napätejší, než inokedy. Môj priateľ si myslí, že je to veľmi nemecká myšlienka. Manželka jeho bratanca mi ukazuje správu za WhatsAppovej skupine matiek: “Dávajte pozor! Polícia má stovky hlásení o Araboch, čo tiahnu ulicami a snažia sa unášať deti.” Voláme na políciu, o žiadnom takomto incidente nevedia. Zato arabský kolega môjho bratanca dostane tú istú správu – rozdiel je len, že jeho varujú, že Židia unášajú arabské deti.
Každé tri minúty pozerám Zewa Adom, appku, ktorá hlási, kedy bude poplach.
V Tel Avive je raketový poplach. Volám sestre do Nemecka, že som a) v poriadku b) nech dnes skúsia mamu nejako zdržať od pozerania správ, lebo potom určite nebude v poriadku ona. “Nemohli by ste ju niekam vziať na dobrú večeru?” Sestra sľubuje, že urobí, čo sa bude dať.
Volám svojej izraelskej náhradnej babke. Gabi má 90, prežila holokaust a nemá rodinu, a tak ju vždy vo štvrtok navštevujem. “Ako sa máš?”
Ona: “To je čo za otázku? Veď keby som umrela, už by si to počula v správach.”
Ja: “Aspoň tam máte v dome kryt?”
Ona: “Zlatinko, ako sa tam, prosím ťa, s mojimi kĺbami dostanem? Za poldruha minúty nestihnem vstať ani z kresla. Keď si Hospodin povie, že prišiel môj čas, tak prišiel.”
Public Viewing na Frishmanovej pláži, Nemecko – Brazília. Po prvom góle počujeme ohlušujúci výbuch. Nikto nevstane. Doma zasa neviem zaspať, surfujem po internete. G. zavesí video, v ktorom jedna arabská advokátka vyzýva arabských mužov znásilňovať židovské ženy, až kým Izraelčania nezrušia blokádu.
Streda, 9. júl
Volá mi mama. Evidentne sa jej nechcelo dať odviezť na dobrú večeru. Či nechcem prísť domov. Či mi snáď nemá zaplatiť let. Či nechcem aspoň rozoslať priateľom jej mailovú adresu. “Keď budeš niekde zasypaná, ani nevieme, kde ťa máme hľadať.” “Neboj, veď Iron Dome 90 percent rakiet zachytí,” hovorím jej a rýchlo položím, aby nepočula, že už zas jačí siréna. Bežím po schodoch do bunkra. Na špinavých záhradných stoličkách už sedia niekoľkí susedia. Pýtam sa, či by som si nemohla spraviť pár fotiek, potrebujem ich do denníka, ktorý píšem pre jedny nemecké noviny. Hm, teraz sa to nehodí, hovorí mladá žena, má vraj hrozné vlasy, a ešte sa ani nenamaľovala. “Keby bol dnes ešte raz poplach, večer, tak milerada! Ach, počuli ste, ako to buchlo?” Každé tri minúty pozerám Zewa Adom, appku, ktorá hlási, kedy bude poplach. Ponad správy o posledných útokoch beží reklama: “Israel Vacation Rentals. Book Now!” G. zavesí: “Stop spreading the hate.” Keď o pol štvrtej stále ešte bdiem, beriem si tabletku na spanie.
Štvrtok, 10. júl
Ráno naozaj prespím protiletecký poplach. Spím, a niekto sa ma zatiaľ snaží zabiť. “No, nemysleli priamo teba,” hovorí môj priateľ. “Alebo si myslíš, že Hamas má namierené na nemeckú gójku?” Dá mi pusu. “Neboj, určite sa budú raz snažiť zabiť aj teba.” Ani poriadne nevyjde z domu, a už to skúšajú. V tú noc nemôže zaspať ani jeden z nás.
Piatok 11. júl
Cestujeme na rodinný obed do Ganey Tikwa. Ako sa ti páčil zápas Nemecko – Brazília, pýta sa ma teta M. a celá žiari. Ako sa ti páči vojna, pýta sa ujo I. a tvári sa rovnako. Sadneme si k stolu. V Nemecku žije 80 miliónov trénerov reprezentácie. V Izraeli je osem miliónov vrchných veliteľov armády. Potrebujeme pozemnú ofenzívu, povie L., inak s raketami nikdy neprestanú. Potrebujeme všetko, len nie pozemnú ofenzívu, povie F., keď tam napochodujeme, budú mŕtvi. Že vraj mŕtvi? Čo prosím? Veď mŕtvi sú už teraz. A čo bude s ľuďmi v Gaze? Aha, mimochodom, povie strýko I., má nás pozdravovať od svojho syna. “Práve dostal povolávací rozkaz.” Napriek klimatizácii má na čele kvapky potu.
Sobota, 12. júl
Detská narodeninová oslava. Na kuchynskom stole leží obrázok, ktorý nakreslil šesťročný Nir. Vau, volá teta J., čo si to nakreslil? Ako vybuchne raketa, hovorí Nir. Na deviatu večer Hamas ohlásil masívne ostreľovanie Tel Avivu. S kamarátmi sme sa rozhodli prerušiť piknik a ísť už teraz do mexickej reštaurácie, kam sme chceli pôvodne ísť až večer. Volá mi môj priateľ, že mám ísť hneď domov. Netreba, povie E., tá reštaurácia má v pivnici veľmi stabilný záchod. Telefón si nechávam stále v ruke, každých pár sekúnd aktualizujem Zewa Adom. Je 21 hodín, a nič sa nedeje. Je 21:01, a stále sa nič nedeje. Je 21:02, tvárim sa, že čítam jedálny lístok. Čašník sa obráti na mňa: A ty? Nevadí ti štipľavé? V ruke mi začne pípať telefón. Tak rýchlo zleziem z barovej stoličky a ženiem sa k záchodu, že sirénu počujem až na schodíkoch. O pár sekúnd sú približne tri metre štvorcové pred umývadlom plné ľudí. Záchod práve splachuje. Z kabínky vyjde muž, očervenie a snaží sa prejsť do chodbičky, ale cúvne pred strapcom ľudí a sadne si na záchodovú dosku. “Nezabudnite si umyť ruky!” volá niekto od zrkadla, a “Och, to bolo to buch?” Vrátime sa k stolom. Esemeska od môjho priateľa: “Som v kryte. Suseda sa pýta, či sme tento mesiac zaplatili umývanie schodov.” Čašník vedľa mňa netrpezlivo bubnuje po stole. Začne vyť ďalšia siréna. Znovu záchod, znovu buch. A ešte raz. Buchbuchbuch. Keď sa vrátim, čašník už priniesol na stôl nápoje.
Nedeľa, 13. júl
Ešte stále nemôžem spávať, tak idem na pláž, dívam sa na finále Majstrovstiev sveta. A hanbím sa, že ma to baví. Hanbím sa, že doma si ľudia myslia, že je tu zle. Hanbím sa, že si naozaj myslím, že je tu dosť zle. Hanbím sa, že vôbec myslím na slovo “zle”, keď ľudia v Sderote sú na tom nepomerne horšie, a ľudia v Gaze ešte oveľa, oveľa horšie. Hanbím sa, keď si zahrabávam nohy do piesku, hoci viem, že len 70 kilometrov odtiaľto sa ľudia nemôžu dívať na zápas, pretože tam Izraelské obranné sily v týchto sekundách letia na jeden zo svojich najväčších zásahov. “Tak či tak by nemohli,” povie E., “jedna ich raketa predtým zničila na izraelskom území elektrické vedenie, čo zásobuje Gazu prúdom. Teraz sedia potme.” Nemecko vyhralo. Ale teším sa len z toho, že môj priateľ si v tú noc nechá na sebe slipy.