Foto: Maxim Zmeyev / Reuter
Keď vidíme, ako sa historické procesy nečakane zmenili a postsovietska lokomotíva, ktorá sa šinula našimi končinami nudnou rýchlosťou nočného nákladného vlaku, sa odrazu rozbehla ako moderný expres, mnohí neveriacky krútia hlavami: to nie je možné! Ale spomeňte si, koľko času ešte nedávno potreboval Alexander Lukašenko na to, aby prešiel vzdialenosť od predsedu všebieloruského kolchozu k hlave štátu, v ktorom bez stopy miznú ľudia a netoleruje sa ani len narážka na možnosť výmeny moci.
A Viktorovi Janukovyčovi na to, aby sa z nahlúpleho autoritárskeho kradoša stal obludou, bolo treba len pár mesiacov Majdanu. A dnes takúto istú vzdialenosť s rovnakou rýchlosťou Janukovyčov šéf Vladimir Putin.
Sme ešte len na prahu ruských Srebreníc.
Spomeňte si, kým bol Vladimir Putin len asi pred polrokom, keď sa Majdan ešte iba rozbiehal. Áno, Chodorkovskij – ale toho ostatne už práve prepustili. Áno, Pussy Riot – ale v tom čase sa už dievčatám blížil koniec trestu. Áno, šialené mediálne zákony – ale dokonca aj Kremľu bolo jasné, aké sú nezmyselné. A pomedzi to sa Putin zúčastňoval summitov G-osmičky, pripravoval sa prijať lídrov súčasného sveta vo svojom rodnom meste, zhováral sa s Barackom Obamom o Sýrii. V mnohých vzbudzoval údiv, v mnohých odpor – ale u nikoho nevzbudzoval triašku.
Cesta, ktorú Putin prešiel za posledné mesiace – od momentu Janukovyčovho úteku z Kyjeva – sa môže dostať do učebníc politológie. Stal sa z neho pária: každá jeho cesta do zahraničia je odteraz udalosťou, o ktorej bude pozývajúca krajina dlho diskutovať s partnermi, aj interne. Stratil miesto vo veľkej osmičke, čím vylúčil Rusko spomedzi štátov, ktoré určujú súčasné svetové trendy a definitívne ho umiestnil medzi krajiny takzvaného tretieho sveta. Už nič nerieši s Barackom Obamom – iba čo ho upozorňujú na možnosti nových sankcií, ak sa nezačne lepšie správať. Z váženého regionálneho politika – čo aj autokrata – sa z Putina stal zaostávajúci žiak, ktorý sa prepadol do nižších tried a tam ponižuje slabších. A teraz ešte aj to lietadlo.
To, že taká katastrofa začala byť nevyhnutná, začalo byť jasné, po tom, čo banditi zničili prvý ukrajinský vrtuľník.
Putin preložil Rusko zo súčasnosti do stredoveku a družinám zbojníkov, šarapatiacim vo východnej Ukrajine, dal modernú zbraň a pocit beztrestnosti. Ten istý pocit beztrestnosti dal ruským vojakom. A teraz už ani nie je také dôležité, na čí rozkaz bolo zostrelené dopravné lietadlo – či to bol ruský generál alebo nejaký gangster z ľudovej republiky, ktorým ostatne môže byť aj ruský generál alebo plukovník. Dôležité je, že nastal feudalizmus – feudalizmus s Bukmi a atómovou bombou.
Putin zrejme ani netuší, koľko krvi ešte môže jeho rukami pretiecť, než raz opustí prezidentský post. Iste, on nedal povel zničiť tých nešťastných ľudí, ktorí z vôle náhody leteli nad územím, ktoré on rozvrátil a asi sa už rozhodol, ktorému vďačnému vazalovi ho venuje. Nie je to blázon. Je to hráč. Tak ako ani Miloševič nebol blázon. Aj Miloševič bol hráč. Ale tak či tak s v Srebrenici stalo to, čo sa tam stalo. čo Miloševič vydal povel zabíjať civilných obyvateľov? Nie. On jednoducho dal svojím psiskám zaňuchať krv. Jeho žoldnieri prestali byť ľuďmi, jednoducho sa nevedeli zastaviť. Zapáčilo sa im zabíjanie.
Každým dňom sa svet bude Putina čoraz viac a viac báť, stane sa stelesnením zla, začnú ním strašiť deti – a s každou ďalšou katastrofou, s ďalšími smrťami sa Rusko bude prepadávať čoraz viac nazad do stredoveku, v ktorom sa všetko rozhodovalo ohňom a mečom. A s každou ďalšou Srebrenicou, ktorú žoldnieri alebo regulérne vojská na Ukrajine či v nejakej inej krajine, ktorú sa Rusko rozhodne mrzačiť, vyrobia, sa bude prehlbovať priepasť medzi ním a ostatným svetom, a bude sa plniť ľudskou krvou – ako desivá priekopa medzi životom a smrťou.
V skutočnosti už ani neviem, čo by sa stalo, keby sa Putin odrazu nejakým zázrakom zastavil: či by niečo dokázal zmeniť v mozgoch ľudí, spitých krvou a ožiarených nenávisťou. Nie som si istý. Ale s hrôzou si uvedomujem, aká tenká čiara oddeľuje krutosť, ktorú vidíme v susednej krajine, s krvou a smrťou v samotnom Rusku. Šialenstvo nepozná štátne hranice a smäd po smrti a ničení si ľahko nachádza obete medzi vlastnými rodákmi: zradcov národa, Kaukazcov, cudzích, moslimov, gastarbajterov – nehodiace sa škrtnite. Škrtnite krvou.
Sme ešte len na prahu ruských Srebreníc.