Európska únia vyzvala svojich občanov, aby 25. mája svojou voľbou do Európskeho parlamentu podporili jedného z dvoch najvyšších kandidátov na post predsedu Európskej komisie. Z volieb vyšiel víťazne kandidát EPP Jean Claude Juncker, no nie je jasné, či tento post bude naozaj zastávať. Na summite vlád začiatkom týždňa sa ich šéfovia snažili zabrániť tomu, aby sa vec rýchlo vyriešila. Situácia je otvorená. Jürgen Habermas, jeden z najuznávanejších filozofov a sociológov našich čias, bije na poplach.
Foto: Edgar Schoepal
Pán Habermas, ako vidíte dianie na poslednom bruselskom summite?
Ako ďalší dôkaz toho, že z tohto kruhu šéfov nie je nikto, ani jeden či jedna z nich, ochotný a schopný vymaniť sa z rutiny dennodenného mocenského pokeru a čeliť situácii, ktorá si žiada nové odpovede.
Rozumiete tomu, prečo David Cameron a Viktor Orbán nevyjadrili svoje námietky proti Jeanovi-Claudovi Juncknerovi už pri jeho nominácii?
Pre ostatných premiérov boli tieto predvídateľné námietky evidentne len vítanou zámienkou. Angela Merkel sa celé mesiace vzpierala proti nominácii dvoch kandidátov. Ich zverejnenie skutočne vyvolalo demokratizačný impulz, z ktorého zjavne mala obavy. Aj tým doteraz povznesená inštitucionálna Európa vstúpila do prúdu polarizovaného utvárania vôle svojich občanov.
Po prvýkrát zakúša Európsky parlament skutočnú legitimitu – práve tým, že odporcovia Európy po ostrom názorovom boji získali kreslá a hlas, a môžu liknavých priateľov Európy zmobilizovať. Človek si kladie otázku, na ktorej strane vlastne stojí frakcia Európskej ľudovej strany, ktorá si ani len netrúfa prihlásiť sa k svojmu kandidátovi Jeanovi-Claudovi Junckerovi. Zatiaľčo CDU sa doma ešte stále tvári európsky, jej stranícka rodina sa vôbec nechystá vylúčiť zo svojich radov nepriateľov Európy ako sú Berlusconi a Orbán.
Dá sa ale presadiť predseda Komisie proti vôli Maďarska a Veľkej Británie?
Samotný proces má svoju politickú aj právnu stránku. Po prvýkrát sa konali eurovoľby, ktoré si aspoň čiastočne zaslúžia označenie politické voľby. Bola tu na jednej strane po celej Európe identifikovateľná voľba medzi Junckerom a Schulzom, a na druhej strane zásadná alternatíva medzi týmito dvomi integracionistami a stúpencami demontáže európskych inštitúcií. Preto teraz predsedníctvo parlamentu sebavedome vyhlásilo, že Európska rada musí pri voľbe predsedu komisie zo zákona zohľadniť rozhodnutie parlamentu. A ako na tento nový začiatok odpovedajú naši šéfovia vlád? Zomknú sa na ochranu exekutívnej moci, ktorú v rokoch krízy nedemokratickým sebazmocnením vybudovali proti prívalu takzvane iracionálneho ľudového hnevu.
Ak táto partia nakoniec naozaj navrhne inú osobu než jedného z dvoch najvyšších kanditátov (to slovo prebrala od Nemcov v tejto súvislosti celá Európa), zasiahne to európsky projekt rovno do srdca. Už by sme potom asi nemohli žiadnemu občanovi mať za zlé, ak sa odmietne zúčastniť volieb. Navrhnutý môže byť len ten, kto má opodstatnenú šancu získať v parlamente väčšinu hlasov. Keby proti tejto demokratickej zásade niektorý z premiérov trval na svojom práve veta, ostatní členovia Európskej rady by mu museli pripomenúť, že odtiaľ je už len krok k vystúpeniu danej krajiny z Európskej únie. Ak by to neurobili, riskovali by svoj vlastný kredit ako demokrati a zanedbali by svoj politický záväzok voči ústavným demokratickým zásadám Európskej únie.
Eurospketické a protieurópske strany sú teraz vo viacerých krajinách posilnené. Čo je teraz potrebné – ako má postupovať Komisia? Akú európsku politiku má robiť?
Je určite nezvyklé, ak viac ako desatina poslancov chce zrušiť parlament, do ktorého bol zvolení, alebo prinajmenšom zredukovať jeho právomoci. Ale táto anomália len odzrkadľuje okolnosť, že sa ešte stále nachádzame upostred kontroverzného procesu ústavného vývoja. Myslím si, že je dobré, že odporcovia Európy si našli fórum, na ktorom budú pred očami politických elít ukazovať nutnosť konečne zapájať do procesu zjednocovania samotných obyvateľov. Pravicový populizmus si vynucuje prestavbu doterajšieho modusu elít na modus účasti občanov. To Európskemu parlamentu a jeho vplyvu na európske zákonodarstvo môže urobiť len dobre. Ale pokiaľ ide o dôsledky na jednotlivé národné scény v členských štátoch, to už je iná vec. Tu môže v niektorých krajinách vzniknúť nebezpečenstvo, že politické strany sa dajú zastrašiť a začnú sa tomu prispôsobovať – ako v Nemecku CSU.
Podiel hlasov pre Front National vo Francúzsku ste vzali na vedomie s hrôzou.
Tým sme sa dostali k neuralgickému bodu. Vo volebnú noc sa ma zmocnila desivá myšlienka, že európsky projekt môže stroskotať nielen v strednodobej perspektíve na ekonomické dôsledky stupřujúcich sa ekonomických nerovnováh, ale aj krátkodobo, na vnútornopolitické následny destabilizácie vo francúzskej Republike, čiže krajine, ktorá vníma, že je čoraz viac zatláčaná do úzadia Nemeckom. Vznikol každopádne dojem, že spolková vláda sa od začiatku krízy v októbri 2008 nespráva ústretovo, nie je náchylná k spolupráci a so svojím najdôležitejším partnerom zďaleka nehovorí ako s rovnocenným. Zdá sa, že len zmena politiky v Európe, o impulz k nej sa zaslúžila Hollandova vláda a je už v Európe beztak už na spadnutie, môže znovunastoliť rovnováhu, bez ktorej v Európe nebude možné vybudovať z menového spoločenstva politickú euro-úniu. A tú potrebujeme už z ekonomických príčin. A už vôbec ju už potom nepôjde vybudovať demokraticky legitímnou cestou. Ostatne, reflex odporu Európskej rady proti Junckerovi, chápem aj ako príznak zneistenia. Angela Merkel, patrónka materských krajín, chce to okno, ktoré roztvoril čerstvý vzduch európskych volieb, čím skôr znovu zatvoriť.
Do akej miery je podľa vás táto nerovnováha medzi dvomi zakladateľskými národmi aj dôsledkom nemeckej politiky?
V Nemeckej spolkovej republike došlo od znovuzjenoteniu k zmene politickej mentality. Nemecko sa znovu cíti ako normálny národný štát – a tak sa správa aj naša vláda. Tým pádom Európska únia prišla práve v čase svojej najťažšej krízy o tichý, ale nástojčivý hlas starej Spolkovej republiky trvajúci na ďalšej integrácii. Táto republika si totiž ešte bola vedomá svojej východiskovej pozície po roku 1945. Tento významný hlas, ktorý prekračoval rámec dennej politiky a rámec mocenského oportunizmu, sme ešte doteraz nikdy nepotrebovali tak veľmi ako dnes. Namiesto toho, že najslabším, len naoko suverénnym členom európskeho menového spoločenstva vnucovala kurz, ktorý žiada obete len od druhých, mala nemecká vláda pokračovať v politike Adenauera, Helmuta Schmidta a Kohla, mala sama preto niečo urobiť. No Nemecko si nevšímalo zvrhlú nerovnosť osudov, ktoré priniesla kríza, a samo z krízy iba ťažilo. Tento nesolidárny postoj sa nám musí vrátiť. Musíme prestať s tým nebezpečným polohegemoniálnym postojom, do ktorého Spolková republika znovu skĺzla, aj so svojimi bezohľadnými starými maniermi. čudujete sa, že sa to dotklo volebného výsledku v ostatných členských krajinách?
Sociálni demokrati – súdiac podľa ich programov a prejavov Martina Schulza – sa hlásia skôr k takejto európskej politike. Očakávate teda vo veľkej koalícii napätie?
Dúfam, že Sigmar Gabriel bude mať formát na to, aby rozpoznal, že koaličný mier je síce veľká hodnota, ale nie až taká, aby sa za ňu mala zaplatiť akákoľvek cena. Vo vláde sú napokon aj ďalší Európania, hoci veľa ich nie je. Mám dojem, že Gabriel je jediný, u koho cítim zmysel pre tú malú škáročku, ktorou sa nám v nedeľu otvorili dejiny, a vnímam uňho pohľad dopredu do budúcnosti a tiež nabok – smerom na Paríž. Mal by vedieť, že Angela Merkel vie, ako rýchlo sa takéto okno v čase zasa zatvorí.
J