Foto: Gleb Garanich / Reuters
V poslednom čase stále dostávam otázku, ako momentálne vyzerá život na východnej Ukrajine. Aké to je, byť tam v týchto dňoch. Chápem, že náš obraz skutočnosti je čoraz častejšie poznačený televíznymi reportážami či fotkami. Pritom vo všeobecnosti veci vnímame tak, ako ich spracujú spravodajské agentúry. Lenže skutočnosť je väčšinou iná. Oveľa zložitejšia a smutnejšia ako obrazy v televízii.
Čo je za tým? Myslím si, že strach a zneistenie. To strach produkuje agresivitu. To zneistenie pomkýna k tomu, že vidíte nepriateľa v niekom, koho ste stokrát stretli v supermarkete alebo v metre.
Tieto posledné dva mesiace sa v mestách východnej Ukrajiny žije nepokojne a nebezpečne. To, čo sa začalo ako pokojné proruské demonštrácie, sa rozvinulo do akcií takzvanej ruskej jari, do skutočného ozbrojeného konfliktu – s obsadzovaním verejných budov, stovkami zranených (a najnovšie už aj mŕtvych) a jednou protiteroristickou operáciou ukrajinskej vlády proti separatistom na území Donecka. Myslím, že pred pol druha mesiacom by sotva kto predpovedal takýto vývoj. Prívrženci Majdanu, čiže ľudia, ktorí podporovali ukrajinskú revolúciu, vrátane mňa, si to každopádne nedokázali predstaviť. Že sa budú musieť brániť proti vlastným krajanom, ktorí neuznajú vládu v Kyjeve a budú si vedieť predstaviť, že požiadajú o vojenskú pomoc susedný štát. Po protestoch proti režimu, proti prezidentovi a jeho klike sa udalosti presunuli na východ a vyvinuli do skutočného spoločenského konfliktu, čohosi ako občianska vojna.
Masové a brutálne mlátenie aktivistov Euromajdanu predstaviteľmi Antimajdanu v Charkove, Luhansku a Donecku už dávno nie sú žiadne pokojné demonštrácie – tie sa zmenili na pouličné bitky a mutujú na všeobecnú agresiu.
Máme predsa toľko spoločného
Čo je za tým? Myslím si, že strach a zneistenie. To strach produkuje agresivitu. To zneistenie pomkýna k tomu, že vidíte nepriateľa v niekom, koho ste stokrát stretli v supermarkete alebo v metre. Zneistený človek ochotne akceptuje obraz nepriateča, ktorý preňho stvorili: je ľahkou korisťou manipulácií neviditeľných poťahovačov nitiek.
Veľmi presne si pamätám krvavú bitku o budovu oblastnej správy Charkove 1. marca, po ktorej vyše sto občanov mesta, väčšinou mladých, museli odvážať do nemocníc. Bolo jasné, že masa ľudí, ktorá zaútočila na budovu – niekoľko tisíc ľudí s palicami a nožmi – sa skladala predovšetkým z občanov Charkova, aj keď sa medzi nich zamiešali ruskí turisti a polokriminálne profesionálne mlátičky. Boli medzi nimi charkovskí občania, ktorí možno nikdy v živote nikde nedemonštrovali, ale odrazu sa dali strhnúť všeobecnou hystériou, že v budove sedia banderivci zo západnej Ukrajiny. Nastal klasický pogrom, s krutou brutalitou voči mladým Charkovčanom. Vtedy som si ešte myslel, že tento výbuch nenávisti a násilia situáciu upokojí a trochu zmierni. Myslel som si, že horúce hlavy uvidia rozdiel medzi vlastnou predstavou a skutočnosťou, a upokoja sa. Máme toho predsa toľko spoločného: spoločné problémy, spoločnú budúcnosť – a to najdôležitejšie – spoločnú krajinu. Vtedy, pred jeden a pol mesiacom, som ešte stále veril v pokojný protest a možnosť dorozumenia. Ale skutočnosť znovu raz bola zložitejšia a smutnejšia.
V istom momente sa pokúsili vyprovokovať bitku
Nejaký čas som – v dôsledku týchto zrážok – strávil v nemocnici vo Varšave. Pred dvomi týždňami som sa zasa vrátil do Charkova. Priatelia mi hovorili, že v meste je pokoj, len cez víkendy sa demonštruje, vtedy sa vždy znovu rozhoria vášne. Hovorili, že proruskí aktivisti sa správajú agresívne a že najlepšie urobím, keď sa víkendovým demonštráciám zďaleka vyhnem. Situácia na východe sa medzitým ešte viac vyostrila – separatisti obsadili budovy v Donecku a Luhansku. No Charkov na mňa pôsobil relatívne mierumilovne. Pri budovách samosprávy stáli stráže, okná boli čiastočne zadebnené – následok útokov z 1. marca. Muži postávali pod stromami, občas odbiehali do obchodu kúpiť si cigarety. V niečom to pripomínalo skautský tábor. Teplé dni, bežný život v miliónovom meste, všade ticho a kľud. Jedine fakt, že iba päťdesiat kilometrov odtiaľ na štátnej hranici stáli ruské vojská, tomu všetkému pridával stiesňujúci pocit, že to ticho je klamlivé, že to celé je ako vo filme.
V deň môjho návratu, bola to nedeľa, ma jedna známa moskovská novinárka vzala na proukrajinskú demonštráciu, ktorá sa, ako zvyčajne, konala pred pomníkom Ševčenka. Paralelne k nej sa pri pomníku Lenina zhromaždili ľudia s červenými zástavami a svätogoergijevskými páskami. Vlastne sa nič nezmenilo – tá istá konfrontácia, tie isté policajné kordóny, tie isté slogany, ten istý slovník. Boli to aj tí istí ľudia vrátane množstva známych, kamarátov. V jednej chvíli sem prešla skupina s ruskými zástavami od Leninovho pomníka. Pokúsila sa vyprovokovať bitku, ale polícii sa podarilo včas všetkých oddeliť. Potom utvorili federalisti kolónu, ktorá sa vydala smerom k ruskému konzulátu. Stačilo, pomyslel som si, dnes sa tu už nič zaujímavé nebude diať. Rozlúčil som sa s kamarátmi, nechal som sa so známymi odfotografovať do jednej reportáže a šiel som domov.
Viem, ako to znie barbarsky
Asi po dvoch hodinách prišli prvé telefonáty. Priatelia mi referovali o masovej bitke. “Federalisti” sa vrátili k Ševčenkovmu pomníku a napadli aktivistov Majdanu, ktorí práve celú demonštráciu demontovali a odnášali reproduktory. Zbili ich a nakoniec polícia vytvorila koridor, ktorým sa aktivisti mohli preplaziť k autu, čo ich odviezlo do bezpečia.
Nie som si istý, či je táto scéna zrozumiteľná zahraničnému čitateľovi. Viem, ako to znie barbarsky a nepravdepodobne – v centre miliónovej metropoly, intelektuálneho hlavného mesta Ukrajiny, prinúti rozzúrený dav tri tucty svojich krajanov, aby si kľakli na kolená, hádže na nich kamene a strháva z nich oblečenie. Treba si to predstaviť – červené zástavy a pravoslávne ikony, hlavohrude s bejzbalkami a dôchodkyne, ktoré sa tiež chceli dostať k obkľúčenými fašistom, políciu, ktorá na to už nemala žiadny dosah, a hostí z Ruska, ktorí si profesionálne robili svoju prácu.
Ruské separatistické médiá neskôr referovali, že v Charkove pokojní demonštranti prinútili príslušníkov Pravého sektora, aby pokľakli. Medzi zbitými bol aj môj dobrý priateľ Vasia, hudobník. Jeho kapela hrala na demonštráciách. Okrem iných aj pesničku Beatles All You Need Is Love.
Ešte v tú noc potom separatisti obsadili budovu oblastnej správy a zabarikádovali sa v nej. Polícia im v tom nijako zvlášť nebránila. Teraz boli v budove, v ktorej sme pred jeden a pol mesiacom boli my. Všetko sa opakovalo, o pokoji a dorozumení nemohlo byť ani reči.
Znovu ruvačka s tuctami ťažko zranených
Ďalšie ráno okolo deviatej bežím k oblastnej správe – zo sociálnych sietí som zistil, že je tam znovu demonštrácia. Bola vyhlásená všeobecná mobilizácia proti separatistickej hrozbe. Pred budovou stálo asi tristo separatistov. Muži s čiernymi maskami a bejzbalkami. Pred vchodom bola narýchlo cez noc postavená barikáda z dreva. Niekoľko žien vykúkalo z okien na prvom poschodí. Policajný kordón oddeľoval separatistov od demonštrantov so žlto-modrými zástavami, ktorí sa postupne zhromažďovali na námestí pred budovou. Bolo to pár stovák väčšinou mladých ľudí, žien, urbánnej inteligencie. Totálny pacifizmus. Vôbec to nevyzeralo ako všeobecná mobilizácia. Obyvatelia jedného mesta, občania tej istej krajiny, stáli proti sebe, oddelení ulicou a policajným kordónom, a dívali sa na seba plní nedôvery, zášti, rozhorčenia. Nemá zmysel tu stáť, povedal som si a šiel som domov. O necelú hodinu potom ozbrojení separatisti druhú skupinu napadli. Polícia, ako zvyčajne, pozbierala ranených. V nasledujúcu noc bezpečnostné sily vyhnali separatistov z budovy. Tí pri ústupe podpálili pneumatiky. Budova začala horieť. Bolo zadržaných asi šesťdesiat osôb.
Minulý víkend sme znovu mali dve demonštrácie. Mám čudný pocit, keď o tom píšem. Znovu sa skončili ruvačkou, ktorú vyvolali proruskí aktivisti. Všetko presne ako týždeň predtým – krv na chodníkoch, tucty ťažko ranených, sanitky, ktoré ich ledva stíhajú odvážať, svätogeorgijevské pásky, policajti, čo nemajú niť pod kontrolou, štátne zástavy postriekané krvou.
Strach nie je ospravedlnenie
Nasledujúcu demonštráciu, ktorá sa mala konať na Veľkonočnú nedeľu, prívrženci Majdanu zrušili. Zato separatisti sa teraz snažia cez sociálne siete maximálne mobilizovať svojich stúpencov – príklad Doneckej republiky ich láka k ďalšej eskalácií, pasivita bezpečnostných síl poháňa k radikalizácii. Dva mesiace konfrontácie. Dva mesiace nepokojov a napätia. Žiadna ochota ku kompromisu. Široko-ďaleko ani náznak zmierenia.
My Ukrajinci sa dnes nachádzame v neobyčajne zložitej a dramatickej situácii. Celkom nečakane musíme definovať svoj vzťah k našej krajine, k našej nezávislosti – akokoľvek to môže znieť pateticky – k našej vlasti. Pretože už dávno nejde o občiansku nespokojnosť či spoločenský odpor. Ide o reálnu okupáciu a, aj keď je to smutné, o kolaboráciu, o spoluprácu s okupačnou armádou. Myslím si, že to od základu mení názory mnohých, ktorí boli doteraz viac či menej neutrálni. Odrazu je jasné, že my všetci máme čo stratiť a čo riskovať. Odrazu je jasné, že my všetci máme vlasť. Aj keď hospodársky slabú, sociálne nespravodlivú a rozožratú korupciou – ale je to naša vlasť. Inú nemáme. Tento pocit súnáležitosti a spoločných hraníc sa ukazuje byť natoľko fundamentálny a dôležitý, že sa nedá ľahkovážne ignorovať. Pretože jedna vec je vystupovať za federalizáciu, a iná podporovať pri tom vojakov inej krajiny. Také niečo sa ťažko dá obhájiť strachom z novej vlády alebo obavami o ruský jazyk. Od istého bodu je všetko už príliš ťažké a príliš nebezpečné.
Vojna, z ktorej sa musíme dostať
Ako sa my všetci tomuto nebezpečenstvu vyhneme, ako ho môžeme zmierniť, to je otázka, pred ktorou stojíme a ktorá nás napĺňa znepokojením. Tých, čo ďalej pokojne demonštrujú, a tých, čo obsadzujú verejné budovy. Nikto nechce odtiaľto emigrovať, nikto neplánuje opustiť svoj dom, všetci tu chceme viesť pokojný a mierumilovný život. Ale ako sa mierumilovný život znesie s toľkými strelnými zbraňami?
Ocitli sme sa vo vojne, ktorá je síce neviditeľná, (zatiaľ) bez letectva a delostrelectva, ale aj tak je to vojna. Vojna, ktorá nás od rozdeľuje a všetkých nás ohrozuje. Vojna, z ktorej sa musíme dostať. Najlepšie spoločne. Najlepšie bez toho, aby sme niekoho nechávali za sebou či vzdávali sa ho. Pretože tak či tak sme odsúdení na to, že budeme cestovať tým istým metrom. Len dúfajme, že neho medzitým nebude protiletecký bunker.
Text vyšiel v nemeckom preklade v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung.
Foto: Gleb Garanich / Reuters