Čo povstalo z popola? / Esej

Habsburská monarchia pretrvala päť storočí. Vzbudzovala nefalšovanú náklonnosť svojich občanov – bola pevná a pružná zároveň. Rozplynula sa však v oblaku dymu. Dá sa očakávať, že Európska únia, s plytkou históriou, nemilovaná tými, komu slúži, to zvládne lepšie?

Foto: Ronald Zak / AP Photo

Pravdupovediac, nebol to len oblak dymu. Arcivojvodu Františka Ferdinanda a jeho ženu Sofiu zabili náboje z revolveru Gavrila Principa. Tým, čo zabilo Habsburskú monarchiu, boli nasledujúce štyri roky búšenia vojenskej artilérie, ktoré prinieslo smrť a zborilo starú Európu; v Rusku prinieslo revolúciu a tyraniu a v Nemecku zmenu režimu sprevádzanú neúspešnou revolúciou, následne infláciu a ekonomickú krízu a na záver svetovú vojnu a genocídu.

Čo povstalo z popola? Odpoveď je Európska únia a NATO. Predmetom tejto eseje je EÚ a jej podobnosť s Habsburskou monarchiou, ale najprv si musíme niečo povedať o NATO, ktoré bolo a je neodmysliteľným partnerom únie.

NATO a prítomnosť amerických vojsk v Európe dali európskym krajinám záruku, že ich Spojené štáty ochránia pred Sovietskym zväzom. Ale snáď ešte dôležitejšie je, že NATO premenilo obranu na kolektívny akt. Bez NATO by každá krajina musela vyvinúť svoje vlastné opatrenia voči sovietskej hrozbe: niektorí by sa cítili donútení vytvoriť masívne vojská, iní by zas hľadali bilaterálne spojenectvá. Nech už by bol výsledok akýkoľvek, Európa by sa vrátila k starým, neúspešným hrám na rovnováhu moci a závody v zbrojení. NATO bolo taktiež podnetom k priživovaniu sa na americkom vojenskom potenciáli. Spojené štáty to od začiatku kritizovali; paradoxne, pre Európu je to zároveň pozoruhodný úspech, keďže európske krajiny mohli obmedziť svoje výdavky na obranu. Značí to, že NATO vytvorilo pocit kolektívnej bezpečnosti v najlepšom slova zmysle; otázky bezpečnosti, ktoré rozdeľovali Európu po stáročia ju nakoniec zjednotili. A z toho vzišla Európska únia. EÚ prispela k dlhovekosti NATO vytvorením kolektívnej identity mimo sféry bezpečnosti (a bez Spojených štátov) a je názornou ukážkou toho, že prítomnosť Spojených štátov umožňuje spoluprácu namiesto toho, aby pôsobila ako nástroj dominancie.

Výhody pre malé krajiny

V každom prípade stojí za pozornosť, že po smutnom období 30. rokov a Druhej svetovej vojne sa Európa, alebo skôr Západná Európa, ocitla v zoskupení, ktoré v mnohom pripomína Habsburskú monarchiu. Európska únia, podobne ako Habsburská monarchia, nie je národným štátom, ale komplexnou zmesou štátov, národov, centralizovanej byrokracie a miestnej autonómie. Obe rástli skôr prostredníctvom dobrovoľného pridružovania (v starých časoch sa tomu vravelo dynastický sobáš) než skrze dobývanie. Tak ako Habsburská monarchia, aj EÚ je čiastočne previazaná nadnárodnými elitami: v prípade Habsburgovcov to bol dôstojnícky zbor a štátna správa; v EÚ to sú obchodnícke špičky a verejní úradníci – národní aj európski.

Ale predovšetkým, rovnako Habsburská monarchia ako aj EÚ, poskytli domov malým európskym národom, ktoré by osamote prežili len s ťažkosťami. V 19. storočí bolo ich hlavnou starosťou, aby neboli vydané na milosť menej liberálnemu Nemecku a Ruskej ríši. V 20. storočí členstvo vo väčšom usporiadaní prinieslo tak politickú ako aj ekonomickú bezpečnosť. Keby nebolo došlo k vojnovej katastrofe, Habsburská monarchia by sa ďalej nesystematicky vyvíjala, pričom by určite poskytla viac autonómie tým, ktorí by o ňu požiadali, a zároveň by zabezpečila podstatné potreby malých štátov.

Tento vývoj zahŕňal aj cesty, železnice, zákony, políciu na ich vynucovanie, súdy, parlamenty, vzdelávanie a centralizovanú byrokraciu, ktorá to všetko spravovala. Habsburská monarchia zrušila nevoľníctvo zhruba dvadsať rokov pred Ruskom a Amerikou, a začiatkom 20. storočia zaviedla všeobecné volebné právo pre mužov. To všetko bolo užitočné a pomohlo zmodernizovať množstvo častí ríše, ale ľudia žijúci v Strednej Európe sa týchto vymožeností mohli jedného dňa dočkať aj od Nemecka a dokonca možno aj od Ruska. Habsburská oblasť bola jedinečná tým, že malým národom umožnila prežiť, zachovať si vlastnú kultúru, určitú úroveň autonómie a mať z toho aj prospech. Bezpečnosť, ktorú poskytovala, bola politická; nakoľko však išlo o 19. storočie, bola vystužená vojenskou mocou.

Ďalšou nezvyčajnou podobnosťou s Európskou úniou je, že monarchia (tak ako to popisuje Robert Kann) bola mocnosťou bez mena; alebo skôr mocnosťou niekoľkých mien, pričom žiadne nebolo celkom presné: Habsburská ríša? Rakúsko-Uhorská ríša? Habsburská monarchia? Žiadne z týchto pomenovaní neodzrkadľuje celkom presne jej podstatu, pretože, podobne ako Európska únia, aj ona bola komplikovaná a nezapadala do žiadnej vhodnej kategórie. Pre Európu dneška je jednotný trh a Európske hospodárske spoločenstvo primálo; Európska únia je už naopak priveľa: EÚ nie je úniou tak ako to poznáme z príkladov Spojených štátov a Spojeného kráľovstva. Toto pomenovanie je ambíciou; ale aký je význam tejto ambície, ak nevieme, čo vlastne vyjadruje?

Spolupráca medzi suverénnymi štátmi

Predsa len sú tu dve zásadné odlišnosti. Za prvé, EÚ (napriek tomu, že je to nepresný pojem a lepší zatiaľ nemáme) nie je štát; Habsburská monarchia, aj napriek svojej osobitosti, ním bola. Znamená to, že bola zvrchovanou a vládol jej panovník, ktorého portrét sa mohol objaviť na bankovkách a na obrázkoch, ktoré ste mohli nájsť v ktorejkoľvek zo skromných roľníckych chyží vo vzdialených kútoch ríše. A okrem toho mala armádu. Keď prišla kríza, zodpovednosť mala monarchia. Jedným z dôvodov, prečo vieme, že EÚ nie je štát aj napriek tomu, že má vlajku a hymnu, je, že moc sa počas krízy v eurozóne veľmi rýchlo vrátila k svojmu pôvodnému zdroju v členských štátoch. Presne tak, ako by sa to stalo aj v prípade bezpečnostnej krízy. Pretože monarchia bola štátom, jej súčasťou boli národy s obmedzenou autonómiou. A pretože EÚ štátom nie je, pozostáva zo zvrchovaných a rovných štátov a napokon aj z ich pánov.

 K explózii nedôjde v Bruseli, ale na aténskych, rímskych alebo madridských uliciach. Možno už vidíme prvé náznaky.

Druhou dôležitou odlišnosťou je, že hoci EÚ aj Habsburská monarchia umožnili malým štátom prežitie prostredníctvom výhod vyplývajúcich z veľkej rozlohy, udialo sa tak v rozdielnych oblastiach. Kľúčovým prínosom počas piatich storočí trvania Habsburskej monarchie bola bezpečnosť, ktorú monarchia poskytovala voči vonkajším hrozbám – na začiatku pred Osmanskou ríšou, neskôr pred národnými štátmi. No proti ich smrtiacemu odhodlaniu už monarchia nebola taká úspešná. Vďaka NATO a koncu Studenej vojny nie je bezpečnosť hlavnou otázkou. Zato najviditeľnejšou výhodou vyplývajúcou z veľkej rozlohy, ktorú EÚ prináša, je prosperita poskytovaná naprieč Európou bez hraníc; neviditeľnou výhodou – možno ešte dôležitejšou – je bezpečnosť dobrých politických vzťahov. Pochádzajú zo spoločnej snahy vytvoriť zákony spravujúce tento európsky bezhraničný priestor. Uskutočňovanie spolupráce sa môže javiť fádne a časovo náročné, ale vytvára susedské vzťahy, aké žiadna z krajín predtým nemala. EÚ je veľmi úspešná vo vytváraní prostredia, v ktorom malé štáty vedú pohodlný život; pokušenie Flámska, Škótska, Katalánska, a bez debaty mnohých ďalších tešiť sa z prepychu vlastného štátu, sa môže stať predlohou pre budúcnosť.

Nemalo by nás to prekvapovať, pretože malé štáty sú z mnohých dôvodov lepšie než veľké: sú dôvernejšie, súdržnejšie, bližšie k občanovi. Sú len dve veci, pre ktoré sú veľké štáty lepšie: bezpečie veľkej armády a blahobyt veľkého trhu. Habsburská monarchia poskytla to prvé, a zároveň umožnila rôznym národnostiam rozkvitať; EÚ poskytla to druhé, a zároveň umožnila malým štátom prosperovať a participovať na vytváraní pravidiel jej chodu.[1]

Habsburská monarchia bola najprv ohrozovaná rozpadom Osmanskej ríše, čo ju fyzicky priblížilo na dosah Rusku a dôsledkom toho sa stala politicky priveľmi závislou na Nemecku. Svoj multi-národný charakter začala strácať už dlho pred prvou svetovou vojnou, čo bolo viditeľné na použití nemčiny ako oficiálneho jazyka ríše. Následne bola samotnou vojnou zničená, rovnako ako očividnou neschopnosťou poskytnúť fyzickú ochranu svojim ľuďom a politickú ochranu svojim národom.

Tie boli potom odmenené sebaurčením víťaznými národnými štátmi. Ako sa ukázalo, bol to otrávený darček, pretože tieto štáty zostali nahé zoči-voči mocným susedom a svojej slabej politickej kultúre. To, že sa im podarilo znovuzískať slobodu a opätovne nastoliť demokraciu ako súčasť Európskej únie je ich vlastná zásluha, ale taktiež je to aj zásluha EÚ a NATO.

Ryba nesmrdí od hlavy, ale od chvosta

Hrozba, ktorej EÚ v súčasnosti čelí, je svojím spôsobom rovnako smrteľná ako tá, ktorá postihla Habsburskú monarchiu pred sto rokmi. Namiesto nekontrolovateľného rozmachu armád a námorníctva zo začiatku 20. storočia, kedy len zopár ľudí chápalo dôsledky nových vojenských technológií, žijeme dnes vo svete neovládateľných globálnych finančných trhov pracujúcich s nástrojmi, ktorým opäť rozumie len hŕstka ľudí. A kríza zasiahla samotné srdce EÚ. Ak EÚ prestane byť poskytovateľom prosperity a namiesto toho sa stane zdrojom zbedačovania, čaká ju rovnaký pád. Pretože na rozdiel od Habsburskej monarchie EÚ nie je štát, ale spoločenstvo štátov, jej pád nezačne uprostred, ale na okrajoch. Ak niekedy umrie, nebude to tresk, ale stane sa tak s fňukaním. Táto ryba nesmrdí od hlavy, ale od chvosta. K explózii nedôjde v Bruseli, ale na aténskych, rímskych alebo madridských uliciach. Možno už vidíme prvé náznaky. A ak k explózii dôjde, tá zmetie so sebou otvorené hranice, jednotný trh, prax vzájomnej súčinnosti, spoluprácu v množstve odvetví, a napokon dobré vzťahy ktoré prinášali mier a zmysel pre spoločenstvo počas vyše 50 rokov.

A.J.P. Taylor, autor výbornej knihy Boj o nadvládu v Európe [The Struggle for Mastery in Europe] opisujúcej diplomaciu, ktorá viedla k prvej svetovej vojne, na jej začiatku píše: “V prirodzenom stave, tak ako si ho predstavoval Hobbes, bolo násilie jediným zákonom, a život bol ‘strašný, krutý a krátky’. A hoci jednotlivci nikdy v tomto prirodzenom stave nežili, európske mocnosti v ňom žili vždy.” Zvláštnosťou je, že Taylor vynechal prvé dva prívlastky – Hobbes v origináli vraví: “a život človeka je samotársky, chudobný, strašný, krutý a krátky.” Hobbes tu popisuje život človeka mimo spoločnosti. Taylorova analógia je však ešte presvedčivejšia s týmito dvoma prívlastkami: tým, čo robí štáty chudobnými a nebezpečnými, je ich samotárska povaha. Štátom, podobne ako ľuďom, sa lepšie darí v spoločenstvách. Naším najväčším úspechom je, že európske mocnosti už viac nežijú podľa Hobbesom vykresľovaných pravidiel (alebo ich nedostatku). Ak Európa tento úspech stratí, príde o všetko podobne ako Habsburská monarchia.

V tejto eurohre ide o veľa: monetárna únia mala priniesť prosperitu (a udržať Nemecko na uzde!). Ak je výsledkom bieda a politická nestabilita, potom čaká EÚ rovnaký osud ako Habsburskú monarchiu.

Nie je to však nevyhnutné. V prípade, že sa zrútia finančné trhy, nezostanú, na rozdiel od vojny, žiadni víťazi (nie, dokonca ani George Soros). Ak zlyháme, bude to kvôli chybám našich ekonomík, alebo kvôli zlému odhadu našich politík, alebo vďaka kolektívnej hlúposti. Na to, aby sme to pochopili, nepotrebujeme zázrak. Treba nám len otvorenú debatu, otvorené mysle a pripravenosť počúvať a učiť sa. Nepotrebujeme nič viac ako intelektuálnu zrozumiteľnosť a ľudský súcit. A ešte trochu porozumieť tomu, čo môžeme stratiť.

Text vyšiel v IWM Post.