Foto: Marko Drobnjakovic / AP Photo
Viktor Fjodorovič ušiel do Charkova, potom sa skúsil dostať a do Ruska, ale zastavili ho pohraničiari – v Donecku. Strana regiónov odsúdila Viktora Fjodoroviča za zbabelstvo, zradu a zločinné rozkazy. Bývalý hovorca Najvyššej rady Ukrajiny Rybak ho obvinil z lži: nikto sa nesnažil spáchať naňho atentát, ako exprezident tvrdil. Starosta Charkova Kernes oznámil, že Viktor Fjodorovič odišiel do histórie.
Janukovyča už zhodili skoro všetci.
Ešte včera záruka ústavnosti, partner Putina, Klička a Catherine Ashton, dnes nikto, človek bez tváre, osamotený štvaný utečenec, čo hľadá ochranu a útočisko.
Spolupodielnici a spolukorytníci, hovorcovia a náčelníci, lokaji aj pohraničiari. Naraz, bez pochybností a bez váhania. Pred týždňom jeho rozkazy poslúchali na slovo, ale naraz si strana nasadila okuliare a zistila, že tie rozkazy boli zločinecké. Múdrosťou neoplývajúci, ale zákonne zvolený prezident Ukrajiny bol naraz aj klamár aj zbabelec, krvavý kat a zradca. Ešte včera záruka ústavnosti, partner Putina, Klička a Catherine Ashton, dnes nikto, človek bez tváre, osamotený štvaný utečenec, čo hľadá ochranu a útočisko.
A nehovorím tu len o svetskej sláve – poľnej tráve, o tom, ako rýchlo sa rozplynie, pretečie cez prsty. Je to svetská sláva a moc. Hovorím o tom, aké užitočné a poučné je to pozorovať. A ešte o tom, aká smutná je táto veľká šou. Včerajší straníci, čo si pod vedením Viktora Fjodoroviča a jeho rodiny nahrabali z veľkej krajiny, čo mohli, sa svojho patróna nielen zriekajú, ale sami naňho kričia “zradca”. Boja sa, že by mohli prepásť ten okamih, keď ešte nie je neskoro vydať porazeného víťazom a prebehnúť na ich stranu.
Niežeby nebolo za čo Janukovyčom pohŕdať. V slogane “preč s kriminálnikom” je naozaj obsiahnutý jeho mnohovravný životopis, jeho ostrý ekonomický princíp k všetkému, čo sa mu nehodí, aj neopakovateľný politický štýl. Je za čo ho nenávidieť, a v pokriku kriminálnikovi smrť sa odrazili najtragickejšie dni ukrajinskej revolúcie.
Ale dá sa ho aj poľutovať. Medzi legitímne zvolenými vyvrheľmi zďaleka nebol ten najkrutejší, a jeho hlavná vina spočívala v tom, že so svojou krajinou mal čisto povrchnú známosť. Stačí si pripomenúť, že v susedných krajinách sedia na trónoch ľudia, vedľa ktorých je babrák Viktor Fjodorovič holubica mieru a matka Tereza.
Ale ak o tom chceme popremýšľať hlbšie, nájdeme v tej téme látku na smútok aj zúfalú nádej. Putin je omnoho inteligentnejší a jasnozrivejší než Janukovyč. Autoritársky politický režim, ktorý vybudoval na troskách Jeľcinovej demokracie, je omnoho pevnejší ako ten ukrajinský. Opozícia v Rusku je slabá, rozdrobená a umelo marginalizovaná. Systém potláčania všetkých a akýchkoľvek protestov pracuje s omnoho väčšou krutosťou, silovými zložkami počnúc a súdmi končiac. Štátne médiá praktizujú metodiku sovietskej propagandy, ktorá vo svojich najlepších, najtalentovanejších výkonoch dosahuje goebbelsovské výšiny.
Napriek tomu v hlavných črtách sa režim Janukovyča a Putina na seba na nerozoznanie podobali. Podobali sa aj takzvané elity, aj šedý biznis, obsluhujúci moc, z reťaze spustení novinári – laureáti cien, to všetko zbavené ideologického obsahu. Ak nepovažujeme za ideológiu totálnu predajnosť elít, odhora nadol, od majiteľov revírov až po cenzorských redaktorov s ich čiernymi listinami.
Aká je cena za našu bratskú lásku k Ukrajine, mohol celý svet zistiť na jeseň minulého roka, keď Berkut do krvi mlátil študentov, a začiatkom tohto roku, keď sa množstvo obetí na životoch v susednej krajine priblížilo k stovke. V tých nezabudnuteľných autorských komentároch, ktoré sa valili na divákov a čitateľov z najznámejších talkšou, v analytických reláciách a na Runete.
Po Oranžovej revolúcii sme sa dozvedeli, že “Vladimír Vladimírovič nikdy neodpustí Západu” prehru Janukovyča, ktorému tak úporne gratuloval k víťazstvu v druhom kole. ťažko povedať, čo komu neodpustí teraz. Jasné je len, že Putin, ktorý je chladný a triezvy, si v týchto dňoch mohol ľahko predstaviť Janukovyčov osud pre seba a uznať to, čo je očividné.
Ak sa s jeho mocou niečo stane – ak cár sám od seba zoslabne alebo ak množstvo nakopenej nenávisti zmení skupenstvo na masové protesty, nikto mu nepríde na pomoc. V nárekoch, ktoré teraz na svojej stránke chrlia speechwriteri Strany regiónov, už stranu prekrstili na Stranu zlodejov a podvodníkov. Všetci jeho elitní súdruhovia, ktorých doviezol z kolísky troch revolúcií a postavil pred najtučnejšie válovy, ho skopú, ani okom nemihnú. A celá predajná klika profesionálnych milovníkov Vlasti, všetci tí analytici – alkoholici a žalúdoční vlastenci zhltnú vlastné jazyky v trúchlivom očakávaní lustrácií, prípadne sa ešte naňho vrhnú – sú na to výborne vycvičení útokmi na terajších nesúhlasiacich.
Je to celé čudné. V živote som nenapísal dobré slovo o Janukovyčovi, a teraz som sa prichytil pri myšlienke, že sa neviem úplne solidarizovať s hrdinami Majdanu, ktorí dnes túžia po tom, že ho dolapia a postavia pred súd. Možno to neviem pre ten svoj trochu trápny odpor ku krvi. Ale skôr je to pre niečo iné. Preto, že viem, ako vyzerá skutočné, čisté zlo bez prímesí, a vedľa toho je verný Viktor Fjodorovič skôr nezmyselne tragická postava, než zlosyn, hodný surového trestu. Zlo hodné trestu sedí v Kremli, túži po revanši a zatiaľ sa javí ako neporaziteľné.