Foto: Sergej Supinsky / AFP / Getty Images
Do očí bijúci paradox: Povážlivé množstvo občanov Francúzska má plné zuby Európy, vinia ju všetkých hriechov. A zároveň: Ukrajinci, ktorí povstali na námestí Majdan, o nej snívajú a chcú s ňou byť plne integrovaní. Treba povedať, že Európu si až príliš často pletieme s jej byrokraciou. A o tento dojem sa nepostarali len protieurópske populizmy – ktoré, ako nám dnes hrozí, môžu výraznou mierou sfarbiť blížiace sa európske voľby 25. mája.
Európa, ktorú sme ešte nedávno stavali na ruinách Druhej svetovej vojny – Už nikdy viac!, sa len horko-ťažko spája okolo nového projektu.
Pretože práve najväčší duchovia Starého kontinentu dnes neúnavne burcujú proti hrozbe, že Európa sa preklopí do postdemokracie. Nemecký esejista a básnik Hans Magnus Enzensberger vyhlasuje, že Európa je pod kuratelou mocou oplývajúcej Európskej komisie, inštitúcie, ktorú nikto nezvolil a ktorá podľa neho praktizuje odpieranie demokracie. Filozof Jürgen Habermas sa obáva, či tí, čo dnes riadia Európu, netransformujú ideál otcov zakladateľov na jeho opak, z Európy, ktorá vznikla z prvej demokraticky legitimizovanej nadnárodnej komunity na na orgán postdemokratického ovládania .
Európski oligarchovia, zdá sa, neodhadli tieň, ktorý zanechali všetky referendá, ktoré dopadli tak neslávne, nevôľu či nespokojnosť občanov, čo v momente kampane za ústavnú zmluvu dali najavo svoj nesúhlas.
Silnie dojem, že európska technokracia sa vysmieva národným demokraciám. Všade dokonca silnie aj myšlienka, že euro zablombovalo Európu. Antropológ Emmanuel Todd a ekonóm Jacques Sapir sa už pridali k Françoisovi Heisbourgovi, špeciálnemu radcovi Nadácie pre strategický výskum, ktorý v knižke La Fin du rêve européen (Koniec európskeho sna) navrhuje opustiť euro.
Európa, ktorú sme ešte nedávno stavali na ruinách Druhej svetovej vojny – Už nikdy viac!, sa len horko-ťažko spája okolo nového projektu. Ekonomická Európa mu neverí a prestala mu veriť už aj politická Európa.
Identitu európskeho priestoru, ktorému sa stále nedarí stať spoločným, zmáha nevoľnosť. Tak vznikla myšlienka zorganizovať debatu medzi Danielom Cohn-Benditom a Alainom Finkielkrautom, dvomi Európanmi, ktorých koncepcie Európy sa rozchádzajú takmer vo všetkých bodoch.
Pretože: Byť Európanmi je naše priezvisko. Národnosť je naše rodné meno.
Ten prvý, europoslanec a jeden z predsedov skupiny Zelení – Slobodná Európska aliancia, je rezolútny federalista. Podobne ako sociológ Ulrich Beck – ktorý je trvalou inšpiráciou jeho politiky – Daniel Cohn-Bendit je presvedčený, že je načase prekonať národný štát a prispôsobiť Európu civilizačným výzvam globalizácie. Spoločne s Guy Verhofstadtom, predsedom skupiny Aliancie demokratov a liberálov za Európu v Európskom parlamente, je editorom manifestu, ktorý Európu vyzval, aby sa vymanila z národno-štátnej rozdrobenosti (Debout l’Europe !,). Pretože: Byť Európanmi je naše priezvisko. Národnosť je naše rodné meno.
Pre druhého z tejto dvojice bol inšpiráciou Milan Kundera a iná Európa. Jeho vedomie európskej identity zoči voči disidentom malých národov strednej Európy, ktorí vzdorovali sovietskemu útlaku, bolo absolútne skutočné. V rokoch 1987 až 1996 Alain Finkielkraut vydával Le Messager européen, časopis, ktorý mal za úlohu obnoviť puto európskej komunity ako prvej republiky ducha a prebudiť Starý kontinent, ktorý sa stával korisťou zábavného priemyslu.
Tým, čo títo dvaja majú spoločné, je európsky zápas s totalitným princípom. Alain Finkielkraut publikoval vo svojom časopise množstvo disidentov. Daniel Cohn-Bendit napísal predslov k Antipolitike (1982), maďarského spisovateľa Gögya Konráda, knihy, ktorá bola majákom disentu.
Ich debata sa konala ešte pred veľkými demonštráciami na Ukrajine. Odvtedy ani jeden z nich neprestáva protestujúcich neúnavne podporovať. Demonštrácie na Ukrajine manifestujú, že projekt identity spojený s Európou existuje, a to je dobrá správa, hovorí Daniel Cohn-Bendit. V Kyjeve sa Ukrajinci dožadujú európskeho projektu, a túto požiadavku prepojili s vlastným prínosom európskej civilizácii – spojili tieto dve veci do jednej, dodáva k tomu Alain Finkielkraut.
V množstve bodov medzi nimi jednoznačne vládne nesúhlas. Ako presvedčený liberál – libertarián, Daniel Cohn-Bendit obhajuje postnacionálnu európsku identitu – pričom pre Alaina Finkielkrauta národ zostáva neprekročiteľným rámcom a horizontom. Aby Európa odolala všetkým pokušeniam identity, musí mať odvahu mať svoju vlastnú.
Rovnako tých dvoch rozdeľuje aj postoj k inštitúciám. Ale najprudšie sú ich spory na tému imigrácie. Autor L’Identité malheureuse neváha položiť otázku, či je suverenita prílivu migrantov a usadzovanie rodín prisťahovalcov správne, preňho je najdôležitejšie brániť európsku identitu, ktorú považuje za ohrozenú. Daniel Cohn-Bendit však odmieta vstúpiť do priestoru fóbií v mene kozmopolitizmu, ktorý je kardinálnou hodnotou jeho postnacionálnej Európy.
Najväčším nebezpečenstvom, ktoré Európe hrozí, je znudenosť, napísal filozof Edmund Husserl v Kríze európskej humanity a filozofie (1935). Tá však rozhodne nehrozí týmto dvom nezmieriteľným, no nespochybniteľným Európanom.