Libération má smútok.

Titulka a niekoľko ďalších strán Lbération je venovaných Patriceovi Chéreaovi, ktorý včera v Paríži zomrel na rakovinu.

Pierre Boulez hovorí v Le Monde hovorí o Patriceovi Chéreauovi: “Jedinečnosť jeho práce podňa mňa spočívala v mimoriadnej precíznosti, s ktorou vykresľoval tie najmenšie roly. Šlo väčšinou o detail, ktorý potom s neuveriteľnou silou nasvietil ľudskosť”.

Patrice Chéreau v roku 1983. Foto: Gabriel Duval / Agence France-Presse / Getty Images

Čo vieme o tých, ktorých milujeme?

Pýta sa Patrice Chéreau, v rozhovore pre denník SME, ktorý vznikol roku 2000.

Foto: Bakker / Popphoto / Starface

Nad Parížom je jar. Najskôr svieti slnko, potom príde dážď, ktorý vzápätí zmizne. Bulváre sú presvietené, sladkastý vietor víri smeti ponad chodníky, modré nebo nad strechami, rozkvitnuté stromy. Vo svojom byte pri Hôtel de Ville na ulici medzi chrámom Notre Dame a centrom súčasného umenia Pompidou, sedí slávny divadelný a filmový režisér Patrice Chéreau (1944). Je tesne predpoludním a cez mobilný telefón odpovedá na otázky denníka SME. Cez veľké okno vidí strechu parížskej radnice. Intimita, jeho posledný film, ktorý na prekvapenie mnohých získal Zlatého leva na berlínskom filmovom festivale 2001, sa odohráva v Londýne a je to príbeh dvoch Londýnčanov. “Pravdaže, Londýn. Nemôžem ukázať Paríž. V Paríži žijem. Toto mesto pridobre poznám. Bývam v jeho strede, ale myslím si, že ho nevidím.” Kariéra Patricea Chéreaua sa začala roku 1964 s inscenáciou Victora Huga, v nasledujúcich rokoch sa etabloval ako jeden z najrenomovanejších divadelných režisérov v Európe. Snímka Bartolomejská noc získala roku 1994 cenu v Cannes a odvtedy režíruje predovšetkým filmy. Nateraz najslávnejším z nich je Intimita podľa próz Hannifa Kureishiho, ktoré vyšli tiež v slovenčine. Intimita je jedným z najsmutnejších a najkrajších filmov posledných rokov – svojím realizmom, tým, ako nič neprikrášľuje. Dvaja nešťastníci: barman Jay, doráňaný štyridsiatnik, ktorý kedysi zo dňa na deň opustil svoju rodinu, a Claire, čo mu zazvoní na dvere vždy v stredu. Dvaja cudzí ľudia s hladnými telami sa vášnivo milujú v bezprizornom suteréne, ale nehovoria spolu. Tento príbeh sa nemôže skončiť dobre, “rozdelí ich láska”, ako hovorí Patrice Chéreau. “Lebo tak to medzi mužmi a ženami býva.”

Ako ste objavili Hanifa Kureishiho? Parížan, londýnskeho spisovateľa?

Najskôr som zhltol jeho romány Budha z predmestia a Čierny album a potom som v parížskom kníhkupectve objavil reedíciu Intimity. Fascinovali ma prvé dva riadky knihy. Je tam napísané: k mužovi príde žena, nič o sebe nevedia, vrhnú sa seba, ale nehovoria spolu. A ona je tam nasledujúcu stredu zasa. Chcel som vedieť, kto je tá žena a kto je ten muž. Videl som v tom príbehu viac než to, na čo sme zvyknutí. Vnímal som obrazy, v ktorých som chcel pokračovať.

Čo ste videli v tých obrazoch?

Kureishi opisuje úplne jasne a s humorom nielen to, ako žijeme, ale ako sa dnes definuje ľudstvo. Neuveriteľne presne videl strácanie ilúzií mužov a žien okolo tridsiatky. Páčilo sa mi to tajomstvo, ktoré sa odohráva medzi dvoma ľuďmi.

Tajomstvo medzi dvoma ľuďmi. Neznie to banálne?

Je to životná situácia, do ktorej sa môže dostať hocikto z nás. Čo vieme o ľuďoch, s ktorými sa milujeme alebo dokonca o tých, ktorých milujeme? Čo bude, ak sa po dlhom manželstve už navzájom nepriťahujeme? Ako sa to stalo, že sa dotýkame len zriedka? Kde sa teraz odohráva naša rozkoš?

Ale ľudia s tým žijú, nie?

Muži a ženy na túto situáciu reagujú celkom odlišne. Muži sú nevypočitateľnejší, niekedy nebezpečnejší. Žena sa správa oveľa múdrejšie. Na začiatku filmu si obaja myslia, že ich city a ich identita nie sú podstatné. Ale v ich očiach zbadáte nehu, akú k sebe cítia ľudia, ktorí za určitých podmienok k sebe patria. Muž chce vedieť viac, než mu ona dovolí. Žena ho chráni, lebo nechce ukázať zo seba všetko. Ak sa ľudia milujú, musia mať vlastné tajomstvá. Láska je vždy bezpodmienečná.

Nemusíme o sebe vedieť všetko?

To určite nie. Iste, ten muž robí veľa chýb – ona chce rozkoš a presne to dostane, on zrazu túži mať niečo viac. Mohol by sa pokúsiť s ňou hovoriť, lenže namiesto toho ju prenasleduje. To pátranie po jej živote je chyba. Keby som s vami žil, predsa by som sa vám nehrabal v pošte.

Prečo to robí? Je to osamelosť túžby?

Túžba nie je osamelá. Je to túžba. Ich láska možno netrvala dlho, ale to ešte nič neznamená. Niekedy sila vzťahu nesúvisí s jeho dĺžkou.

Sú nešťastní?

Nemá to ani nič spoločné s nešťastím. Všimol som si, že ľudia s väčšou životnou skúsenosťou sú na tento film lepšie vyzbrojení. Mojimi najväčšími spojenkyňami boli ženy tesne po tridsiatke, s nimi sa mi o Intimite hovorí najľahšie.

A s kým najťažšie?

S dievčatami okolo dvadsiatky. Tie sú veľmi puritánske. Tento príbeh neznášajú a žene z toho príbehu nerozumejú. Odmietajú uveriť, že vzťah nie je navždy.

Ani vy neveríte, že vzťah by mohol byť navždy?

Možno môže vydržať, už to nemusí byť fyzická láska. Môže to byť nejaká iná láska.

A to aká?

Povedzme, veľmi silné priateľstvo. Láska sa mení na niečo iné, po niekoľkých rokoch nadobudne iné formy. Keď chceme udržať lásku alebo nejaký vzťah veľmi dlho, musíme byť múdri, inteligentní a sústredení.

V Intimite je medzi dvoma ľuďmi najskôr sex.

Myslíte si, že to tak nebýva?

Nebýva to naopak?

V skutočnom živote nie. Vo filmoch to síce zvykne byť inak, ale v živote je vždy veľmi ťažké spolu hovoriť. To som chcel ukázať. Sex je ľahší.

Museli ste ukázať vo filme úplne všetko?

Okolo tej jednej scény bol úplne zbytočný rozruch. Nechcel som ukázať všetko, ale ani nič skryť. Niekedy vidíte veľmi špecifické detaily, ale koho to ruší? Nie je predsa nič krajšie ako dobrovoľné spojenie dvoch tiel. Pred nakrúcaním som sa s hercami dohodol, že nebudem nakrúcať nič bez ich súhlasu. Improvizovať sa mohlo začať vždy len vtedy, keď ten druhý s tým súhlasil.

Myslela som skôr reakcie kritikov – niektorí hovorili o intímnom gýči, iní, že ste chceli len provokovať. Čo z toho je pravda?

Ja a provokovať? Naozaj som v prvej polhodine nemohol skryť nahé telá, pretože museli spolu komunikovať. Najprv sa na seba vrhli. Keď zistili, že v tom nenachádzajú naplnenie, prestali sa ponáhľať. A nechali si čas na nežnosť. To pobúrenie, o ktorom hovoríte, už dávno utíchlo. Bolo len na začiatku, na festivale v Berlíne.

Myslíte si, že ženy nakrúcajú film o láske inak?

Takéto filmy väčšinou vymýšľajú a inscenujú muži. Chcú vidieť nahé ženy. Ja som chcel ukázať obe stránky.

Slávnym ste sa stali ako režisér veľkého Bernarda Marie Koltesa, ktorý zomrel mladý v osemdesiatom deviatom na AIDS. Dnes sa hrá nielen v Prahe, ale aj Bratislave. Čím bol pre vás?

Čím pre mňa bol Bernard Marie Koltes? Bol to veľký spisovateľ. Mal vlastný rukopis, ktorý bol úžasný. Som naozaj šťastný, že ho konečne objavujú aj iné krajiny. Napokon, jeho texty sú veľmi univerzálne, aj keď to bol veľmi francúzsky autor. Hovoril bez sentimentality o tom, čo sa odohráva dnes.

S divadlom ste po jeho smrti navždy skončili.

Moja kultúra je zmesou divadla a filmu.

V polovici sedemdesiatych rokov ste s veľkým úspechom režírovali v Bayreuthe Wagnerov Prsteň Nibelungov. Skončili ste už aj s operou?

Opera je len vystupňovaním divadla, uskutočnením jedného sna. Pri operných inscenáciách je človek väčšinou sklamaný, pretože možnosti práce s hercami, ktorí sú vlastne spevákmi, sú obmedzené. Vždy som mal problém s Mozartom, len u Wagnera a Berga som bol spokojný. Naozaj si však nemyslím, že sa tak skoro vrátim do divadla či do opery.

Neláka vás teda ani Wagner, ktorý vám vo svete opery priniesol takú slávu?

To bolo pred tridsiatimi rokmi, a to je pre mňa veľmi dávno. Wagner je zaujímavý len vo chvíli, lebo má šialene zaujímavé príbehy. Tým, že som sa ako dieťa učil po nemecky v škole, tak som jeho germánske legendy mal v hlave od detstva. Preto je podňa mňa Wagnerovo divadlo divadlom veľkých citov.

Už vám to nič nehovorí?

Je to veľmi obmedzený okruh divákov. A mám pocit, že by som sa už len opakoval.

Vo filme Intimita však hrá dôležitú úlohu súčasná hudba. Máte ju rád?

Londýn je hlavným mestom hudby, hlavný predstaviteľ Mark Rylance bol hudobníkom a hudba ho sprevádza ako po ceste osemdesiatymi rokmi. Mám tú hudbu rád a často ju počúvam.

Nepočúvate Wagnera?

V súkromí vlastne vôbec nepočúvam opery.

Pripravujete príbeh o Napoleonovi. Je to tak?

Áno, mám americký scenár o starnúcom Napoleonovi na Ostrove sv. Heleny.

Prečo bude európsky režisér bude pracovať s americkým scenárom?

Lebo je to veľmi zaujímavý scenár. A preto, že mi ho ponúkol Al Pacino s tým, že bude hra? hlavnú rolu. To som neodmietol, samozrejme.

Aj vás fascinuje Napoleon?

Baví ma viesť nový život. Nikdy som si nepomyslel, že budem nakrúcať film o Napoleonovi. Bol to najmocnejší muž svojich čias a je zaujímavé pozorovať premeny diktátora. čo sa stane, keď po tom, čo vyrobil tie množstvá mŕtvych, musí začať počítať so svojou vlastnou smrťou? Ako si v tej fáze buduje svoju legendu. A ešte stále trvá na tom, že chce dirigovať svet.

Patrice Chéreau v roku 2003. Foto: Antoine D’Agata / Magnum Photos

Rozhovor viedla Andrea Puková.