Minulý pondelok odsúdená členka skupiny Pussy Riot Nadežda Tolokonnikovová v otvorenom liste vyhlásila, že zahajuje hladovku, pretože chce upriamiť pozornosť na hrozné pomery v trestnej kolónii. Podľa jej slov trvá pracovný deň od šestnástich do sedemnástich hodín, výrobné normy sa permanentne zvyšujú, a za nedodržanie normy môžu byť väzni odsúdení na právo chodiť na záchod, jest alebo piť. Obhajcovia ľudských práv, ktorí kolóniu navštívili, v podstate potvrdili fakt, o ktorých hovorila Nadežda Tolokonnikovová. Hovorila aj tom, že sa jej vyhrážali zabitím a žiadala o ochranu – vtedy ju premiestili na samotku, odtiaľ do nemocnice, kde je od 29. septembra hospitalizovaná. V poslednom telefonickom rozhovore (viac, už nesmie telefonovať s odôvodnením, že kvôli zhoršenému zdravotnému stavu, poznámka salon.eu.sk) so spravodajským webom Slon hovorila o tom, prečo bolo treba sa sťažovať, prečo ostatní spoluväzni mlčia a či si myslí, že systém je možné napraviť.
Ako sa cítiš, Naďa?
No, nič extra. Bolí ma hlava, točí sa mi, ako keby to bola otrava alebo niečo také. Určite je to tou hladovkou, ale v podmienkach IK-14 sa hladovka znáša relatívne ľahko, lebo máte toľko psychických problémov, že tie fyzické vás natoľko nemučia.
Zmenilo sa v kolónii niečo po návšteve ľudí z Rady pre ľudské práva?
Neviem povedať, čo sa deje v kolónii. Mňa jednoducho izolovali – som v oddelenej budove, aby som nemohla sledovať situáciu v kolónii. Tým pádom nemôžem nič vedieť, v akom stave je to, kvôli čomu hladujem. Nemám žiadny kontakt s inými odsúdenými. Pokiaľ viem, väčšina odsúdených ma podporuje, predsa len dúfajú, že niečo sa zmení, aj keď po mojej skúsenosti s touto administratívou mi už tá nádej nepripadá veľmi reálna.
Už to nepotrvá tak dlho, a ty budeš môcť odtiaľto odísť, ale aj tak si napísala list, ktorý zverejnili po celom svete. Je to tým, že tá situácia pre teba začala byť neznesiteľná alebo chceš pomôcť tým, čo tu zostávajú?
Je to o tých druhých. Viem, že šesť mesiacov ubehne a ja odtiaľto odídem, ale títo ľudia tu ostanú, a ja si do konca života neodpustím, ak sa nepokúsim aspoň niečo zmeniť. Neručím za to, že sa niečo zmení k lepšiemu, ale potrebujem niečo urobiť.
Je pravda, že si nedávno si hovorila s protorejom? A že ti daroval ikonku?
Áno, daroval mi ikonku a odovzdal mi požehnanie od patriarchu Kirila, bolo to milé počas hladovky.
Povedal, že podľa jeho názoru si ten list nepísala sama a že dokonca dobre nepoznáš jeho obsah. Niekto ti pomáhal ten list spísať?
Veľmi ma uráža, že ťa napadne otázka tohto typu. To povedali, aby ma očiernili. V skutočnosti som list od začiatku do konca napísala ja, v jednom poryve, chcela som vyrozprávať, čo sa tu deje. Ak treba, som ochotná ísť na detektor lži a dokázať, že to všetko je pravda.
Vyšetroval ťa niekto počas hladovky?
Dnes ma vyšetril lekár a povedal, že cukor v krvi mám 2,2. Pokiaľ viem, je to dosť málo. Inak nič zaujímavé nepovedal. Ale chcem ti povedať o čudnej veci, ktorá sa mi dnes stala a dosť ma to šokovalo. Poprvýkrát proti mne použili násilie. Predtým to boli len vyhrážky, a vyhrážali sa mi spoluväzenkyne, ale dnes sa to prvýkrát naozaj stalo. Prišiel za mnou do cely službukonajúci inšpektor a chcel, aby som mu dala vodu. Ako vieš, počas hladovky môžem piť vodu. Tak som nerozumela, prečo mám vodu, ktorú mi priniesla Jelena Masiuková, odovzdať. Požiadala som, aby mi ukázal príkaz, podľa ktorého mi berie vodu, ale on mi ju namiesto toho začal brať násilím, chytil ma za ruky a za nohy, a odsotil, a zatiaľ mi väzenkyňa, ktorá má na sprísnenom oddelení službu, vodu vzala. Snažila som sa povedať, že postupujú nezákonne a že mi berú veci bez písomného príkazu, oni pokračovali, kým nezabrali všetku vodu, čo som v cele mala.
Hovoríš, že ťa tu ľudia väčšinou podporujú. Ako sa to prejavuje?
Po otvorenom liste som už mala možnosť byť s niekým v kontakte len v čase, keď ľudia prechádzajú kolóniou a môžu povedať pár slov – Naďa, parade! alebo také veci.
To sa ti stalo?
Áno, to sa stáva často, keď idem po kolónii. Ľudia dúfajú, nádej neumiera, aj keď, samozrejme, rozum im hovorí, aby konali inak, a tak, keď sem príde komisia, boja sa povedať pravdu. Ich tu jednoducho za tú pravdu zadupú. Pritom ma ale podporujú v nádeji, že ja sama ich z toho vytiahnem. Aj keď veľmi dobre viem, že bez ich pomoci moje slová veľa neznamenajú, kým som len sama. Reálne sa boja o zdravie a život. Je to patová situácia a ja jednoducho nemám predstavu, ako z nej von. Preto som vyhlásila hladovku.
Člen komisie Šablinskij povedal, že mu v kolónii ukazovali nové sanitárne centrá a tak ďalej, a že má vážne podozrenie, že to všetko pripravili špeciálne na príchod komisie. Mohlo to byť tak?
Sú tam budovy oddielov, v ktorých skutočne sú nové sanitárne uzly, takže pochopiteľne je pre nich veľmi jednoduché vziať komisiu do oddielov, kde to majú nové. V mojom oddieli sa potrubie pravidelne zapcháva, takže sa odtiaľ vyplavujú, s prepáčením, hovná. Žiadne nové sanitárne uzly tam nie sú, a keby sa väzni nebáli, povedali by to isté.
Videla si list protojereja Čaplina?
Poznám približne zmysel toho, čo protojerej hovorí. Nech ho súdi Boh. Ja nebudem vynášať nijaké súdy na túto tému.
Je v kolónii kostol? Obrátila si sa nejakého kňaza?
Je tu kostol, ale kňazi nejavia veľký záujem hovoriť so mnou. Pravdupovediac, nemám čas zaoberať sa tým. Moju pozornosť zaberajú práve dennodenné otázky: spánku, jedla a práce. Sú veci, čo sú na prvom mieste – chcem niekomu reálne pomôcť. A intelektuálne, duchovné otázky sú odsunuté do pozadia. Teraz je na prvom mieste otázka prežitia.
Je v kolónii veľa veriacich? Čo hovorili o tvojej kauze?
Takéto veci sa v kolónii neriešia. To nie je to, čo sa rieši. Hovorí sa o tom, či dnes dostaneme zákaz jesť kúpené jedlo, či si budeme môcť vypiť čaj, či budeme pracovať do jednej alebo či nám predsa len dovolia raz do týždňa ostať do ôsmej. Tu nie je vôbec priestor na intelektuálny dialóg.
Nesnažili sa odhovoriť ťa od hladovky?
Samozrejme, to sa deje neustále.
V akej podobe?
Nechávajú mi na dve hodiny jedlo. Je tu v cele, aby mi tu rozvoniavalo.
Viete, pre koho šijete? Dnes sme sa dočítali, že pracujete pre bývalého poslanca Štátnej dumy.
Myslím si, že v tomto prípade to nie je dôležité. Ak nám skrátia normy a nechajú dôstojný počet pracovných hodín, tak potom to, pre koho šijeme, bude úplne jedno. To je ideologická otázka. Možno, že pre ľudí, čo sú vonku je to nepochopiteľné, ale tu sú na prvom mieste otázky prežitia.
Ako sa to všetko dá napraviť? Je problém v ľuďoch alebo v systéme?
Myslím si, že toto celé môže mať len centrálne riešenia, riešenia vychádzajúce z ústrednej moci, pretože bez veľkej politickej vôle to vážne nie je možné. Sú možné aj čiastkové zmeny, veľké aj malé, ale návrat do starých koľají je bez veľkej politickej vôle bohužiaľ neodvratný.
Čiže ak Putin vo svojom posolstve povie niečo o humanizácii systému výkonu trestu…
Myslím, že kým tam Putin bude, nič sa nezmení. Je v jeho záujme, aby systém bolo maximálne represívny.
