V Mexiku ľudia odrazu nevedia, čo bude ďalej. Je to ako v románe Alberta Camusa Mor.
Foto: Alex Webb
Môj priateľ Marcos Ramírez (zvaný aj Erre) to myslí vážne. Stavia si dom v Colonia Libertad, najstaršej a surrealisticky najmalebnejšej štvrti Tijuany, a na krku má sutiny zo staveniska. A tak sa veziem na streche jeho dodávky, jeho brat Omar, básnik a umelec s očami Che Guevaru, sa rozvaľuje na zadnom sedadle.
Výnimočne sa nemusíme predierať klbkom popoludňajšej tijuanskej premávky, Erre ženie svoj Chevrolet Silverado po kruhových objazdoch Zony Rio, okolo obrovskej sochy Otca Kina a utopickej gule Kultúrneho centra, až kým nedorazíme na Avenida Internacional, dlhú čiaru, tiahnucu sa pozdĺž zbytočnosti z vlnitej ocele, ktorou je pohraničný múr. Otvorí sa pred nami pohľad na krajinu, zničenú buldozérmi Národnej gardy a zbrázdenú nekonečným križovaním džípov pohraničnej hliadky. Ale dnes modrá obloha a šteklenie morského vánku zmierňujú ešte aj brutalitu operácie Strážca. Erre, nakazený príjemnou náladou, púšťa cédečko Beach Boys.
Šľachetný čin
Odrazu si ho viem predstaviť, ako sa ako pätnásťročný vyvrheľ samovražednou rýchlosťou rúti na skejtborde dolu výmoľmi Colonie Libertad. Potom bol pár rokov právnikom, ale mal plné zuby korupcie, a ďalších sedemnásť rokov strávil v Spojených štátoch ako vyučený tesár a stavbár. Roku 1997 na hranici s USA v San Ysidro postavil obrovského dvojhlavého Trójskeho koňa (každá hlava sa pozerala iným smerom), čím úplne vyviedol z miery pohraničné hliadky. Kôň stál obkročmo nad hranicou. Erre začal tvoriť podobne provokačné diela aj inde po svete a získal si umelecké renomé, aké obvykle stačí na ateliér v Soho. No on chce radšej Coloniu Libertad.
Auto náhle zastane v prašnej uličke kdesi v proletárskom zákutí Chapultepeckých výšin. Erre zatrúbi a škriatkovia v handrách bleskurýchle vyložia sutiny, jednému podá 100 pesos, v prepočte päť eur. (Minimálna mzda v miestnych dielňach s drsnými pracovnými podmienkami, zvanými maquiladoras, je len 55 pesos za deň).Starú mestskú skládku zatvorili, nová je priďaleko, a tak Erre podobne ako väčšina obyvateľov Tijuany využíva služby neformálnej ekonomiky.
Vyhrkoceme sa z poľnej cesty na dláždený bulvár s reštauráciami, kozmetickými salónmi a predajňami poplašných zariadení do áut. Školy sú zatvorené, omše sa nekonajú a športové súťaže boli odvolané, obchody a pouličné trhoviská sú však otvorené a zúfalo čakajú na zákazníkov. No tých takmer nevidieť. Akoby sa polovica obyvateľov prepadla. Masky má okrem mestských úradníkov a zriadencov len pár ľudí.
Zlodeji tiel
„Vyzerá to ako Invázia zlodejov tiel”, hovorím.
„To si mal vidieť Mexico City,” odpovedá Erre. „Bol som tam na výstave Zona Maco, keď to chrípkové peklo vypuklo. Najprv sa na tom všetci bavili. Na masky si dokresľovali fúzy Salvadora Dalího alebo zuby ako zajačik Bugs Bunny. Ja som na svoju masku napísal Ay cabron, que gripon traigo! (Do šľaka, to je ale hrozná chrípka!)
„A potom zrazu umrel slávny archeológ Felipe Solis, riaditeľ Štátneho antropologického múzea. Len týždeň predtým sprevádzal Baracka Obamu po aztéckych pamiatkach. Začalo sa povrávať, že mal prasaciu chrípku. (Lekárske úrady to neskôr popreli.) Akoby nás poliali studenou vodou. Ľudia odrazu nevedeli, čo bude ďalej. Bolo to ako v Camusovom románe Mor. Najlepší priatelia sa báli dávať si abrazo alebo bozk na líce. Pre mňa bola najstrašnejšia predstava, že by som mohol ležať chorý a bezmocný tak ďaleko od rodiny. Ale tu, keď sme spolu, sú Ramírezovci neporaziteľní. Moje kosti môžete pochovať v Tijuane.”
Prejdeme cez legendárnu Avenida Revolucion, okolo obchodov s kuriozitami, diskotékami a dlhými barmi – zvyškov divej Tijuany, ktorú začiatkom prvých desaťročí 20. storočia vymysleli gringovia, pašeráci alkoholu a hazardní hráči.
Nikde žiaden turista. A hoci jediné potvrdené prípady prasacej chrípky sú na druhej strane hranice v San Diegu, Tijuana ako obvykle nesie biľag – rastúci strach zo všetkého mexického, aj keď to má pôvod v Spojených štátoch, ako dopyt po drogách alebo priemyselný chov dobytka, ktorý túto novú chrípku asi zapríčinil.
„Ty, gringo, je ti tu samému smutno?” smeje sa Erre. Na útechu ma upozorňuje, že na uliciach nie sú ani policajti. Pred troma dňami pištoľníci z drogových kartelov simultánne zaútočili na policajné stanice v celom meste a do pol hodiny zabili sedem policajtov, jedného na malej stanici kúsok od domu Ramírezovcov. Vrahovia majú kódy, dostanú sa na vlnové dĺžky policajného rádia a denne sa policajtom vysmievajú, naplno im púšťajú balady o drogách, narcocorridos. „Všetci policajti sú buď na pohrebe, alebo schovaní. Drogové kartely sa vyhrážajú, že na budúci týždeň zabijú tridsiatich.”
„Prečo sú na nich takí naštvaní?” pýtam sa.
„Myslím, že polícia zabavila veľké zásoby,” zapája sa Omar.
Zastavíme na červenej. Zopár zúfalých chlapíkov so špongiami sa vrhne na predné sklo auta. Dvaja vojaci na rohu ľahostajne pozorujú celú trmu-vrmu. Tváre majú zakryté čiernymi maskami a v náručí držia novučké útočné pušky FX-O5, made in Mexico. Nikdy by som nepovedal, že prítomnosť vojenských jednotiek môže pôsobiť tak upokojujúco. Mexická armáda má na svedomí hrubé porušovanie ľudských práv a niektorí ľavičiari sú presvedčení, že pohotovosť z dôvodu epidémie poslúžila ako zámienka na ďalšiu militarizáciu života.
Erre pokrčí plecami. Vysvetľuje, že bezpečnosť v pohraničných mestách sotva môžu zaručiť skorumpovaní a teraz už aj vystrašení policajti. A elity sa zabezpečujú žoldniermi z firiem typu Blackwater. Ako na zavolanie nás míňa malý konvoj džípov s pancierovým vozidlom, prestavaným na nepriestrelnú limuzínu. Erre zíva. Ťažkoodenci na uliciach Tijuany nie sú ničím zvláštnym.
Strážny pes
V Colonia Libertad zaparkujeme pred starým rodinným domom, oproti akejsi chemickej cisterne, ktorá ostala trčať na bočnej trati železničnej spoločnosti San Diego and Arizona Eastern Railroad. Rodinný strážny pes, obstarožná čivava menom Momo, si plní svoju úlohu a breše zo strechy.
Erre sa ponáhľa, musí zaviezť otca k lekárovi. Seňor Ramírez pochádza z hrdého kovbojského mesta v mexickom štáte Jalisco, ktoré sa vyhlasuje za rodisko hudobného štýlu mariachi. Začiatkom päťdesiatych rokov sa dopracoval do Tijuany a odtiaľ do južnej Californie. Bol štatistom v Hollywoode, robotníkom pri bežiacom páse v lietadlovej továrni v San Diegu, bol taxikárom v Tijuane a teraz, takmer osemdesiatročný, vedie rodinnú dielňu s tepaným železom.
Ako celá Tijuana, aj ramírezovský dom je vlastnoručne poskladaný kúsok po kúsku a každý z nich mapuje ekonomické dejiny rodiny. Konjunktúru deväťdesiatych rokov, keď Erre bol dobre plateným tesárom v Kalifornii, predstavuje pôsobivé krídlo v napodobenine viktoriánskeho štýlu s vikiermi, výklenkami a strešnými štítmi. Perníková chalúpka vyzerá ako z halucinácie. Nemôžem si pomôcť, je mi trochu smiešna. Erre sa usmeje a potom mi to vytmaví: „Ty nechápeš, že toto je tijuanský sen, sen mojich rodičov. Ustavične pristavujeme. Stále potrebujeme miesto pre ďalších ľudí. Keď som bol malý, nevieš si predstaviť, koľko bratrancov a rodákov z otcovho puebla u nás spalo, kým sa im podarilo nájsť prácu za hranicou v Kalifornii. Amigo, veď toto je náš Ellis Island.”
Omar mi zas ukazuje rekvizitu z videofilmu, ktorý nedávno o tejto štvrti nakrútil: Dámu z Libertadu. Omar vraví, že sošku inšpiroval jeden z pôvodných návrhov na Sochu slobody francúzskeho sochára Frederica Bartholdiho – preslávená dáma s lampášom stojí na podstavci aztéckej pyramídy. Miestny remeselník urobil kópie a chystá sa predávať ich turistom, až sa zasa objavia. Objavia sa?
Zatvorené hranice
Iracionálny strach a jedovatá zaslepenosť po 11. septembri zablokovali ekonomiku severozápadného mexického štátu Baja California. A kúsok na sever v San Diegu zástancovia práv domáceho obyvateľstva už začínajú volať po úplnom zatvorení hraníc. To by bola katastrofa. Aj siamské dvojča si môže odpíliť časť tela, ktorá ho spája s bratom. Ani jeden z nich to však neprežije.
Erre a ja sa ešte chvíľu prekárame a potom sa ide na večeru s Omarom a jeho ženou. Je krásny večer, sedíme v útulnej talianskej reštaurácii, nabitej nonšalantnými a nebojácnymi návštevníkmi. Aspoň na jeden tichý večer si Tijuana skladá z tváre červenú masku smrti.
*Maquiladoras v osemdesiatych rokoch zahraničné firmy založili množstvo montážnych dielní pozděž mexických hraníc s USA. Lákali ich nízke mzdy, dačové úľavy a blízkosť amerických trhov. V dielňach sa obyčajne montuje tovar zo súčiastok, vyrobených inde, a podľa zákona 80 percent výrobkov musí ísť na vývoz. Dnes sú tieto maquiladoras významným zdrojom príjmov pre Mexiko a zamestnávajú vyše milióna Mexičanov – poväčšine ženy. Manažéri sú obyčajne cudzinci, zatiaľ čo rádoví pracovníci, platení na hodinu, bez pracovnej istoty a výhod, ktoré z toho vyplývajú, sú Mexičania.