Raj pre mafiu / Esej

Keď zem utíchne, naplní sa kliatba zemetrasenia: Zemetrasenie v Aquile je pre mnohých obrovskou tragédiou, pre mafiu je zlatou baňou.

Foto: Paolo Pellegrin / Magnum Photos

Foto: Paolo Pellegrin / Magnum Photos

Nepripustíme, aby sa začalo špekulovať. Takto to napíš! Nahlas povedz, nech hneď zabudnú na to, že nás tu zasypú cementom! Tu my rozhodujeme, ako znovuvybudujeme našu krajinu…“

Tieto slová mi hovorí muž na ihrisku rugby. Rovno do tváre. Je tak blízko, že sa nám skoro dotýkajú nosy a cítim jeho dych. Pevne ma objíme, ďakuje mi, že som prišiel. Ale jeho strach so zemetrasením nezmizol.

Nevyčerpateľný raj

Kliatba zemetrasenia sa neprejaví len v onej minúte, keď sa trasie zem, ale aj v tom, čo sa stane potom. Celé štvrte treba zbúrať, mestá a dediny urobiť obývateľnými, nanovo postaviť hotely. Prichádzajú peniaze, ktoré pomáhajú liečiť rany, ale hrozí, že otrávia duše. Obyvatelia Abruzza majú strach, že pri rekonštrukcii pomoc prerastie do bezhraničných špekulácií.

Z pamäti sa vynoril príbeh jedného slávneho Abruzzčana: Benedetta Croceho. Narodil sa tu v Pescasseroli, rodina mu zahynula pri zemetrasení. „Sedeli sme pri večeri, ja, mama, sestra, a chcel si sadnúť aj otec. Zrazu som ho videl, akoby bol bez tiaže, zatackal sa a potom klesol na dlážku, ktorá, čo bol zvláštne, sa otvorila. Sestru to vystrelilo smerom k plafónu ako šíp. V šoku som chcel zistiť, kde je mama – našiel som ju na balkóne, na ktorý sme obidvaja dopadli. Stratil som vedomie.“ Benedetto Croce stál po krk v sutinách. Ešte celé hodiny mu otec niečo hovoril. Kým nezomrel. Vraj mu otec stále len opakoval tú istú radu: „Ponúkni 100 000 lír tomu, kto ti pomôže.“

Abruzzo zachraňovali v nepretržitom zásahu, ktorý bol výsmechom všetkým otrepaným rečiam o údajne prehnitej povahe Talianov a ľahostajnosti k utrpeniu iných. Ale cena, ktorú tento región bude musieť zaplatiť, môže byť veľmi vysoká, oveľa vyššia ako tých stotisíc lír, o ktorých hovoril chudák otec Benedetta Croceho. Dôvod nám na to dáva hrôza Irpinie, kde sa triasla zem pred necelými tridsiatimi rokmi – mrhanie peniazmi, ktoré nasledovalo, korupcia, monopol politikov a zločincov na rekonštrukcii.

Zúrivosť obete

Čo je pre obyvateľstvo tragédiou, je pre mnohých výhodná príležitosť, nevyčerpateľné nálezisko, raj, z ktorého tečie zisk. Do Abruzza teraz prichádzajú projektanti, zememerači, inžinieri, architekti. Ako napohľad neškodná pomôcka stoja na začiatku invázie cementu formuláre na zisťovanie škôd na domoch. V týchto dňoch sa distribuujú na všetky stavebné úrady všetkých miest abruzzskej provincie. Stovky formulárov tisíckam inšpekcií. Kto má v rukách takýto papier, má skvele platené objednávky isté.

„Čím vyššie sa vyčísli škoda, tým viac zarobíš,“ hovorí mi Antonello Caporale. Prišiel som do Abruzza s ním. Je novinár a zažil zemetrasenie v Irpinii. Zúrivosti obete zemetrasenia sa tak ľahko nezbavíte.  Aby sme pochopili, aké nebezpečenstvo hrozí Abruzzu, mali by sme vrátiť k zemetraseniu pred dvadsiatimi deviatimi rokmi v dedine neďaleko. „V Aulette,“ hovorí zástupca starostu Carmine Cocozza, „ešte teraz platíme účty, ktoré súvisia so zemetrasením. Štvrtina štátnej pomoci ide na honoráre technikom, to platí obec.“ V Aulette vláda ešte tento rok rozdelila peniaze na vykonanie prác, ktoré si vyžiadalo zemetrasenie. „Obec dostala dva a pol milióna euro. Za tie peniaze sa majú postaviť posledné.“ Ťažko si predstaviť, že ešte po dvadsiatich deviatich rokoch tečú peniaze do rekonštrukcie. Ide však o tých dvadsaťpäť percent určených technikom. Sú to zmluvy vypočítané podľa tarifov profesných združení, všetko korektne vyúčtované podľa zákona. Projekčné náklady, náklady na stavebný dozor, kolaudáciu. Sumy stúpajú a stúpajú. Kontroly sú nespočetné. Technik kontroluje a pečiatkuje. Obec platí.

Práve to je na rekonštrukcii nebezpečné. Posudok nadhodnotí škodu a príde viac peňazí. Kto dostane objednávku, rozkrája ju a časti z nej predáva ďalej. Tak vznikne kolobeh cementu, odvozu zeminy, bagrov. Výstavba priťahuje predný voj v biznise okolo objednávok: klany. Rodiny Camorry, Mafie a ‘Ndranghety tu boli odjakživa. A nielen preto, že smotánka podnikateľov Camorry sedí v abruzzských basách. Hrozí, že v čase krízy sa organizáciám podarí rozdeliť si veľké obchody Talianska len medzi sebou. Napríklad milánske expo pôjde ‘Ndranghete a objednávky na výstavbu v Abruzzách si rozdelia firmy nastrčené Camorrou. Iróniou osudu práve tie budovy, v ktorých je zatvorená väčšina bossov, čo investujú v cementovom sektore, totiž väzenie v Aquile (kde je asi 80 väzňov, odsúdených za “členstvo v zločineckých organizáciách mafiánskeho charakteru“), zostali neporušené.

Je zrejmé, že Camorra v Abruzze v priebehu rokov enormne posilnila svoju moc. Klany sa rozhodli, že tu zriadia dopravný uzol na obchod s odpadom, pretože okolie je riedko osídlené a je tu množstvo opustených kameňolomov a háld odpadkov. Podľa jednej policajnej štúdie bolo koncom deväťdesiatych rokov v Abruzze zložených približne 60 000 ton mestského odpadu z Lombardie, v lomoch a na opustených skládkach. Očividne za tým stoja klany Camorry.

Strašidelné ticho

Mesto Aquila nebolo zatiaľ veľmi infiltrované. Nebolo tu dosť možností rozbehnúť veľký biznis. Teraz sa však podnikaniu otvára zlatá baňa. Všetky nebezpečenstvá zatiaľ ešte tlmila solidarita. Na rugbyovom ihrisku mi ukazujú balíky, ktoré prišli od rugbyových mužstiev z celého Talianska, postele, ktoré priniesli hráči a dobrovoľní pomocníci. Rugby je tu hlavný šport, až posvätný. Ešte som ani nedorazil do stanového mesta obetí zemetrasenia, už mi preletela nad hlavou vajcovitá lopta. Chlapci hrajú v uličkách medzi stanmi.
Odpor týchto ľudí je malta, dobrovoľník a obyvateľ mesta stmelení dokopy.

A až keď ti zostane už len život a nič iné, pochopíš tú radosť v každom nádychu. To sa mi snažia vysvetliť. Ticho Aquilly je strašidelné. Je poludnie a evakuované mesto je bez pohybu, také mesto nikde inde neuvidíte. Pred zrútením, pokryté prachom. Aquila je v túto hodinu osamelá. Skoro všetky domy majú zrútené prinajmenšom prvé poschodie. Mal som celkom inú predstavu o tomto zemetrasení. Myslel som si, že bude postihnuté len historické centrum alebo tie najstaršie štvrte, ale je to inak. Všetko je poznačené otrasmi.

Musel som sem prísť a ľudia mi hneď pripomínajú, prečo. „Ach, spomenul si si, že si Aquilčan….”, hovoria mi. Aquila patrila pred pár rokmi k prvým mestám, ktoré mi ponúkli čestné občianstvo. A ľudia si tu na to pamätajú a pripomínajú mi moju povinnosť: sledovať, čo sa deje, a písať o tom. Byť pamäťou, pripomínať. Zastanem pri internáte. Pri tomto zemetrasení zomreli mladí aj starí, jedni ležali v posteli, keď na nich spadol plafón alebo keď sami spadli do prázdna, iní sa snažili zachrániť po schodoch, najnestabilnejšej časti budovy.

A až keď ti zostane už len život a nič iné, pochopíš tú radosť v každom nádychu.

Požiarnici ma púšťajú do Onny. Mám šťastie, spoznali ma. Objímajú ma. Ľudia sú pokrytí špinou, samý prach a hlavne blato. Nepáči sa im, že všade naokolo ňuchajú novinári. „Potom ich musíme zasa vyháňať, lebo tam  spadla strecha alebo sú niekde zacviknutí,“ hovorí mi Gianluca, inžinier z Ríma, a dáva mi darček, z ktorého by bolo každé dieťa nadšené: červenú hasičskú helmu. Onna už neexistuje. Pojem ruiny sa opotreboval, ako keby už nič neznamenal. Zapisujem si predmety, ktoré vidím, umývadlo, čo leží na zemi, oxeroxovaná kniha, ale hlavne osvetlenie a lampy, všade. Je to presne to, na čo inak nikdy nenatrafíte mimo domu. Ale tu človek všade vidí lustre. Tie najrozbitnejšie predmety pri zemetrasení prvé – často márne – zvonili na poplach.

Privádzajú ma k domu, v ktorom zomrelo dievčatko. Požiarnici vedia o všetkom. „Tento dom, vidíš, bol pekný, vyzeral byť solídny, ale postavili ho na starých základoch.“ Kontroly skoro neboli. Hasiči mi hovoria o extrémnej dôstojnosti ľudí: „Nikto od nás nič nežiada. Je to, ako keby im stačilo, že zostali nažive. Jeden starý pán mi povedal: ‚Môžeš mi, prosím ťa, zatvoriť okná, aby sa sem neprášilo…‘. Šiel som pozatváral okná. Lenže ten dom nemá strechu a nemá dva vonkajšie múry. Niektorí tu ešte vôbec nepochopili, čo sa stalo.“

Konkrétna pocta

Franco Arminio, jeden z najvýznamnejších básnikov tejto krajiny, ktorý vôbec najlepšie rozprával o zemetrasení a o tom, čo spôsobilo, v jednej básni píše: „Dvadsaťpäť rokov po zemetrasení z mŕtvych zostalo len málo a zo živých ešte menej.“ Ešte je čas zabrániť, aby sa to v Abruzze skončilo takto. Nesmieme pripustiť, aby zvíťazila špekulácia, ako sa to znovu a znovu dialo v minulosti. To je jediná, konkrétna pocta obetiam tohto zemetrasenia, ktorých nezabila zem, ale cement.

© Roberto Saviano / Roberto Santachiara Literary Agency
Text vyšiel pôvodne v denníku La Repubblica.