Foto: Buena Vista / Hagen Keller
Foto: Buena Vista / Hagen Keller
Foto: Buena Vista / Hagen Keller
Jedným z najjedinečnejších výdobytkov Nemecka je, že v predstavách sveta je pevne spojené s tými najhoršími zlami dvoch najhorších politických systémov najvražednejšieho storočia v ľudských dejinách. Slová ako nacisti, SS a Osvienčim sú globálnymi synonymami pre tú najhlbšiu neľudskosť fašizmu. A teraz sa slovo Stasi stáva globálnym synonymom komunistického teroru tajnej polície.
Celosvetový úspech Floriana Henckela von Donnersmarcka a jeho Oscarom ovenčeného filmu Das Leben der Anderen (Životy tých druhých) túto druhú väzbu len posilní tým, že našu prvú väzbu preprogramuje. Nazi a Stasi – ako nejaký zžieravý polorým Nemecka.
Nebolo to vždy tak. Keď som sa koncom sedemdesiatych rokov prisťahoval do Berlína, bol som fascinovaný hádankou, ako mohlo nacistické zlo pohltiť tento domov vysokej kultúry. Vydal som sa vypátrať, prečo sa ľudia v Berlíne za Weimarskej republiky po tom, čo Hitler uchopil moc, správali tak, ako sa správali. Najviac zo všetkého ma zamestnávala otázka: čo je to za vlastnosť, čo je to za ľudský kmeň, čo z jedného človeka urobí disidenta či bojovníka za slobodu, a z druhého kolaboranta, spoluvinníka na štátnych zločinoch, z jedného urobí Clausa von Stauffenberga, ktorý obetuje život pri pokuse zabiť Hitlera, a z druhého Alberta Speera?
Veľmi rýchlo som zistil, že muži a ženy, čo žili za Berlínskym múrom vo východnom Nemecku, boli konfrontovaní s ďalšou nemeckou diktatúrou, hoci fyzicky nie s takými vražednými následkami. A tak som mohol túto ľudskú záhadu skúmať namiesto v zaprášených archívoch v aktuálnej histórii. Presťahoval som sa do východného Berlína a nakoniec som napísal knihu o Nemcoch pod komunistickým vodcom Erichom Honeckerom, a nie pod Adolfom Hitlerom.
No tento pohľad na východné Nemecko ako na ďalšiu nemeckú diktatúru zla vtedy na Západe ani zďaleka nebol všeobecne akceptovaný. Čo len návrh na porovnanie Stasi s nacistami bol pre veľkú časť západnej ľavice staromódnou, reakčnou hystériou z čias studenej vojny, škodiacou veci détente.
Táto chronická krátkozrakosť sa skončila vďaka dvom fenoménom. Roku 1989 sa ľudia vo východnom Nemecku konečne vzopreli a postavili Stasi na pranier ako symbol útlaku. Že pritom často vytesnili spomienky na vlastné každodenné kompromisy a vlastnú zodpovednosť za stabilitu komunistického režimu – “vytesnili” v naozaj freudovskom zmysle slova – bolo len opačnou stránkou tej istej mince. Po roku 1990 totálne pripojenie bývalého východného Nemecka znamenalo, že na rozdiel od všetkých ostatných postkomunistických štátov tu neexistovala kontinuita medzi starými a novými tajnými službami a že sa neváhalo s rozkrývaním zla bývalého policajného štátu.
V krajine Martina Luthera a Leopolda von Rankeho, hnanej protestantským odhodlaním prekonávať hriechy minulosti, v krajine s hlasne vyslovovaným prianím východonemeckých disidentov, aby sa odhaľovali zločiny režimu, a tiež mnohých západných Nemcov (hlavne šesťdesiatosmičkárov) – nezopakovať chybu, ktorá sa stala po roku 1949, keď sa zlo nacizmu zamietlo pod koberec a zabúdalo sa naň, sme zažili bezprecedentné, rozsiahle a systematické otváranie vyše sto desiatich míľ spisov Stasi.
Pri tomto svojom druhom pokuse o štyridsať rokov neskôr bolo Nemecko rozhodnuté, že sa s minulosťou vysporiada presne tak, ako treba. Prirodzene, že KGB, Veľký brat Veľkého brata východného Nemecka, nič podobné neurobilo.
Po istom váhaní som sa rozhodol vrátiť a zistiť, či Stasi viedla spis aj o mne. Spis som si prečítal a bol som hlboko otrasený tým zaznamenávaním môjho života, minútu po minúte. S pomocou systému historického odkrývania, ktorý si Nemecko vybudovalo, som mohol do absolútnych podrobností študovať systém politického zastrašovania, ktorý splodil tento spis.
Potom som ako detektív vystopoval všetkých známych, ktorí o mne odovzdávali informácie, a dôstojníkov Stasi, ktorí pracovali na mojom prípade. Všetci až na jednu výnimku boli ochotní so mnou hovoriť. Vyrozprávali mi svoje životné príbehy, ktoré ich priviedli k tomu, že robili to, čo robili. V každom z tých prípadov bol príbeh pochopiteľný, ibaže príliš pochopiteľný, ľudský, lenže až príliš ľudský. O tejto svojej skúsenosti som napísal knihu, ktorá vyšla s názvom Spis (v anglickom origináli ako Spis, Romeo).
A tak som s o to väčšou zvedavosťou šiel na film Životy tých druhých, ktorý som videl, už keď bol oslavovaný a slávny, západonemeckého režiséra, ktorý mal šestnásť rokov, keď padol Berlínsky múr. Film sa odohráva v orwellovskom roku 1984 a vystupuje v ňom svedomitý dôstojník Stasi, kapitán Gerd Wiesler, čo dostane za úlohu riadiť sledovanie dramatika, s ktorým režim udržuje dobré vzťahy, a jeho krásnej a nervóznej priateľky – herečky Christy-Marie Sielandovej.
Ako sa príbeh rozvíja, vidíme, že táto úloha kapitánovi otvára oči. Zisťuje, že celú akciu odštartovali len preto, aby minister kultúry, zneužívajúci svoju pozíciu na vynucovanie si sexuálnych služieb od peknej Christy, mohol odpratať z cesty svojho rivala – dramatika. “Tomuto sme prisahali slúžiť?” – pýta sa Gerd Wiesler svojho cynického šéfa, plukovníka Antona Grubitza.
Videl som ten film po prvý raz a hlboko ma zasiahol. Ale moja skúsenosť sa proti nemu aj búrila: “Nie! Tak to nebolo. Je to všetko príliš farebné, romantické až melodramatické, v reáli bolo všetko omnoho šedivejšie, nevkusnejšie a banálnejšie.”
Ale tieto výhrady sú v istom zmysle vedľajšie. Je to predsa film. Používa syntax a konvencie Hollywoodu, aby pokiaľ možno čím širšiemu publiku priblížil
časť pravdy o živote so Stasi a veľké pravdy o ľudskej povahe, ktoré takáto skúsenosť odhaľuje. Mieša historické fakty (niektoré dejiská sú autentické a veľká časť terminológie a remesla je presná) s prvkami svižného trileru a lovestory.
Keď som sa s Florianom Henckelom von Donnersmarckom stretol v Oxforde, kde v polovici deväťdesiatych rokov študoval politológiu, filozofiu a ekonómiu, prebral som s ním svoje výhrady. Síce vehementne obhajoval historickú presnosť svojho filmu, ale hneď pripustil, že niektoré detaily v záujme dramatického účinku naschvál zmenil. Pre von Donnersmarcka sú historické fakty dôležité, ale ešte dôležitejšie preňho je, aby sme sa nenudili. A my sme mu za to vďační. Len a práve tým, že nepatrí medzi tých, čo prežili NDR, ale že je to kozmopolitné dieťa amerického Západu, privilegovaný Wessinko v starostlivo rozopnutej košeli, s plynnou angličtinou s americkým prízvukom a univerzálnym jazykom Hollywoodu, bol vstave preložiť východonemeckú skúsenosť do idiomu, ktorý si podmanil predstavivosť sveta.
Žeby sa v tom preklade niečo dôležité stratilo? Drobné odchýlky v rámci celku neprekračujú úplne ospravedlniteľnú umeleckú slobodu a umožňujú filmu sprostredkovať hlbšiu pravdu. Ale aj tak sa čosi dôležité stráca: mágia toho, čomu Hannah Arendtová dala svoj slávny názov “banálne zlo”, pretože nikde nebolo zlo banálnejšie než v obývačkách so sektorovým nábytkom za záclonami Nemeckej demokratickej republiky. No je neobyčajne ťažké to zrekonštruovať, najmä pre väčšie publikum, práve preto, že bolo také banálne, také nemilosrdné, tak ubíjajúco nudné.
Ale jedna z hlavných téz tohto filmu je aj tak znepokojivá. Je to myšlienka, ktorú film jasne formuluje ku koncu – že “dobrý človek” tejto sonáty je kapitán Stasi. Počul som o mnohých udavačoch, ktorí nakoniec chránili tých, na ktorých mal donášať. Ale nepoznám ani jeden zdokumentovaný prípad dôstojníka Stasi, ktorý by falšoval hlásenia, aby ochránil človeka, ktorého mal sledovať.
Viem o úradníkoch, čo prišli o všetky ilúzie, hlavne v osemdesiatych rokoch. A za mnoho hodín rozhovorov s pracovníkmi Stasi som nenarazil ani na jedného, ktorý by mi jasne a jednoducho pripadal zlý. Slabí, obmedzení, oportunistickí, neúprimní k sebe, to áno. Tí muži robili zlé veci, iste, ale zakaždým som v pohľadoch zachytil aj čosi, čo mohlo byť dobrom. Dobrom, čo mohlo za iných okolností rásť. Je to chyba, ale nie smrtiaca. Summa summarum, účinok tohto filmu nebude spočívať v tom, že by uvoľnil celosvetovú vlnu sympatií k iným pracovníkom Stasi. Ale v tom, že divákom priblíži štylizovane niektoré z hrôz tohto systému, o ktorých predtým vedeli len málo alebo nič. A je to pamätný, dobre urobený film. Takže si zaslúžil Oscara.
Podľa jednej reportáže v Spiegli rozjarený Florian Henckel von Donnersmarck, keď sa nakoniec po odovzdaní Oscarov neskoro v noci objavil na jednej nemeckej párty, zamával soškou a vykríkol: “Sme majstri!” Tá veta neznamená “páni sveta”, ale šampióni, ako vo futbale, majstri sveta, v druhom pláne asociačne spojení s “maestrom” – umelcom či s “majstrovským kusom”.
Niektorí, zvlášť po zhliadnutí filmu, budú možno v pokušení povedať, že Nemecko je majstrom sveta aj v produkovaní brutálnych diktatúr. “Smrť je v Nemecku majstrom,” napísal Paul Celan vo svojej nezabudnuteľnej post-holokaustovej “fúge smrti”. Pokiaľ ide o fašizmus, bolo Nemecko naozaj majstrom sveta. Ale môžeme tvrdiť to isté aj o Honeckerovom Nemecku?
Áno, tá krajinka so sedemnástimi miliónmi obyvateľov bola akýmsi miniatúrnym majstrovským kúskom psychologického zastrašovania. Ako vedel už George Orwell, dokonalý totalitný systém je systém, ktorý nemusí nikoho zabíjať ani fyzicky týrať. Ja som asi posledný, kto by chcel bagatelizovať hrôzy východonemeckého režimu, ale keď ich porovnáme s miliónmi mŕtvych zo Stalinových gulagov, s Maovými vynútenými hladomormi a Pol Potovou genocídou, ťažko by sme udržali tézu, že to bolo to najhoršie, čo komunizmus splodil.
Z väčšej perspektívy bolo východné Nemecko na rozdiel od nacistického Nemecka len vedľajšou atrakciou. Stasi bola vytvorená podľa vzoru KGB, a nie, ako si mnohí hmlisto predstavujú, podľa gestapa. Keď sa otvorili archívy iných štátov východného bloku, vysvitlo, že ich tajné polície pracovali úplne podobne. A nemali by sme zabudnúť, že subtílny psychologický teror štátu Stasi od prvého do posledného dňa závisel od prítomnosti Červenej armády a ochoty Sovietskeho zväzu použiť násilie. Keď táto ochota zanikla, zanikla aj krajina Stasi.
Čím to teda je, že slovo Stasi, a nie KGB, Červené gardy či Červení Kméri – sa stalo svetovým symbolom komunistického teroru? Pretože disciplínou, v ktorej sú Nemci naozaj majstrami sveta, je kultúrna reprodukcia variantov teroru svojej vlastnej krajiny. Ani jeden národ nie je taký brilantný, naliehavý a vynaliezavý v skúmaní, komunikovaní, reprezentácii a opätovnej reprezentácii svojich niekdajších zločinov.
Nemecko, v ktorom bol vyrobený tento film, je jednou z najslobodnejších a najcivilizovanejších krajín sveta. V tomto Nemecku sa ľudské a občianske práva chránia horlivejšie a účinnejšie než (bolí ma, že to musím povedať) v tradičných vlastiach slobody, akými sú Veľká Británia a Spojené štáty.
V tejto dobrej krajine sa spojila profesionálnosť historikov s investigatívnymi schopnosťami novinárov, vážnosťou poslancov, veľkorysosťou mecenášov, idealizmom kňazov a moralistov, tvorivým géniom spisovateľov a, áno, s brilantnosťou filmárov, aby v predstave sveta zacementovali nerozpojiteľnú spätosť Nemecka so zlom. No bez tohto úsilia by sa z Nemecka nikdy nestala taká dobrá krajina. Bol niekedy v análoch ľudskej kultúry zaznamenaný takýto paradoxný výkon?