Foto: Peter Župník
Celý svoj život som strávil v hraniciach európskeho kontinentu. Z okna svojho domu či pracovne som hľadel na Bosporus a na jeho druhej strane som videl Áziu. A tak zakaždým, keď som rozmýšľal o Európe a o moderne, som si pripadal trošku provinčne, tak ako zvyšok sveta.
Tak isto, ako milióny ľudí, nútených žič mimo západného sveta som musel pochopiť vlastnú identitu, pozorujúc Európu len z diaľky. A v rámci tohto hľadania identity som si často kládol otázku, čo Európa asi tak znamená pre mňa a pre nás všetkých. Túto skúsenosť zdieľam s väčšinou obyvateľov sveta, ale keďže Istanbul, moje mesto, leží tam, kde sa Európa začína – alebo možno tam, kde sa končí – pociťoval som tieto myšlienky a tento hnev o čosi naliehavejšie a ustavičnejšie.
Pochádzam z jednej z mnohých istanbulských rodín vyššej strednej vrstvy, naplno stotožnených s reformami, ktoré v dvadsiatych a tridsiatych rokoch uskutočnil Kemal Atatürk, zakladateľ Tureckej republiky a ktoré dali krajine západnejší a svetskejší charakter. Pre tých z nás, čo sme v polovici 20. storočia v Istanbule žili ako príslušníci vyššej strednej vrstvy, bola Európa čímsi viac než miestom, kde si človek hľadal prácu, s ktorým obchodoval či odkiaľ sme sa snažili prilákať investorov; v prvom rade to pre nás bol maják civilizácie.
Ako hlásajú naše dôveryhodné učebnice dejepisu, moderna je dôsledkom takých skrz-naskrz európskych vymožeností.
Na tomto mieste by som chcel zdôrazniť jednu významnú okolnosť: za celé svoje dejiny Turecko nikdy nebolo kolóniou žiadnej západnej mocnosti, nikdy nebolo utláčané európskym imperializmom. Vďaka tomu sme neskôr mohli svojim snom o tom, že sa pripodobníme európskemu štýlu, nechať voľný rozlet bez toho, aby to v nás vyvolalo priveľa zlých spomienok či pocitov viny.
Pred ôsmimi rokmi som sa snažil presvedčiť svojich poslucháčov, aké by bolo pre nás všetkých úžasné, keby Turecko vstúpilo do Európskej Únie. V októbri 2004 vzťahy medzi Tureckom a EÚ dosiahli vrchol. Zdalo sa, že verejná mienka a väčšina tureckých médií má radosť z toho, že sa čoskoro rozbehnú oficiálne rokovania medzi EÚ a Tureckom.
Niektoré turecké noviny optimisticky špekulovali, že rokovania možno nadobudnú rýchly spád a že Turecko by sa snáď v priebehu desiatich rokov, do roku 2014, mohlo stať plnohodnotným členom EÚ. V iných novinách zas vychádzali rozprávkové príbehy o privilégiách, aké čakajú tureckých občanov, len čo dosiahneme vytúžené členstvo. Predovšetkým sa rozbehnú investície a do Turecka začnú plynúť netušené bohatstvá z rozličných eurofondov, a tak aj my, rovnako ako Gréci, kolektívne postúpime na sociálnom rebríčku a budeme si žiť rovnako pohodlne ako ostatní Európania.
Súčasne sa začali čoraz hlasnejšie ozývať konzervatívne, nacionalistické protestné hlasy proti prípadnému vstupu Turecka do únie, najmä v Nemecku a Francúzsku. Ocitol som sa vo víre tejto debaty a začal som si (ale aj iným ľuďom) klásť otázku, čo Európa skutočne znamená.
Ak hranice Európy vyznačuje náboženstvo, hovoril som, je Európa kresťanskou civilizáciou – a v tom prípade síce Turecko, s 99 percentami moslimského obyvateľstva, možno geograficky do Európy patrí, v Európskej únii však nemá čo hľadať.
No uspokojí Európanov takáto úzka definícia ich kontinentu?
Európa sa koniec-koncov nestala vzorom pre ľudí, žijúcich mimo západného sveta, vďaka kresťanstvu, ale vďaka celému radu sociálnych a hospodárskych zmien a myšlienok, ktoré z nich postupne vyrástli. Touto nedefinovateľnú silou, ktorá z Európy v priebehu posledných dvoch storočí spravila taký magnet pre zbytok sveta je, zjednodušene povedané, moderna. Ako hlásajú naše dôveryhodné učebnice dejepisu, moderna je dôsledkom takých skrz-naskrz európskych vymožeností ako renesancia, osvietenstvo, francúzska revolúcia či priemyselná revolúcia. A rozhodujúca je pri tom skutočnosť, že hnacie sily týchto paradigmatických zmien neboli náboženské, ale svetské.
Pred niekoľkými rokmi som počas každej diskusie na tému Európskej únie hlásal, že Turecko by malo vstúpiť do EÚ, ak uznáva zásady slobody, rovnosti a bratstva. ‘Ale uznáva Turecko tieto zásady?’, pýtali sa ma vtedy právom a debata sa znovu sa rozbehla od začiatku. Keď si dnes na tieto časy spomínam, zmocňuje sa ma nostalgia pri pomyslení na to, ako vášnivo sme my všetci – v Turecku i v Európe – diskutovali o hodnotách, aké by Európa mala vyznávať.
Dnes, keď Európa bojuje s krízou eura a tempo rozširovania EÚ sa spomalilo, si málokto z nás dá námahu o týchto témach uvažovať Či hovoriť. A pozitívny záujem o budúce členstvo, ktorý kedysi v Turecku existoval, už žiaľ tiež klesol. Vyplýva to čiastočne z toho, že sloboda myslenia je v Turecku naďalej žalostne málo rozvinutá. Hlavným dôvodom je však bezpochyby veľký príval moslimských prisťahovalcov zo Severnej Afriky a Ázie do Európy. Ten v očiach mnohých Európanov vrhá tmavý tieň pochybností a strachu na predstavu, že by do únie mala vstúpiť prevažne moslimská krajina.
Je jasné, že tento strach vedie Európu k tomu, aby na svojich hraniciach stavala múry a postupne sa odvracala od sveta. A zatiaľ čo heslo Liberté, Egalité, Fraternité postupne upadá do zabudnutia, z Európy sa, bohužiaľ, môže stať čoraz konzervatívnejšie miesto, ovládané náboženskou a etnickou identitou.