Foto: Omar Sobhani / Reuters
Zavraždenie štyroch Američanov v Líbyi a davy, útočiace na veľvyslanectvá Spojených štátov v celom moslimskom svete, ku ktorým došlo v posledných týždňoch v mnohých ľuďoch vyvolalo spomienky na rok 1979, keď radikálni islamisti obsadili americkú misiu v Teheráne. Pre rozvášnených extrémistov to vtedy bola tiež najlacnejšia cesta k posilneniu svojej pozície.
Ak sa však priveľmi sústredíme na radikálny Islám, unikne nám iná analógia, podstatne lepšie vystihujúca súčasný stav obliehania na Blízkom Východe a Afghanistane: helikoptéry, ktoré sa vznášali nad strechou amerického veľvyslanectva v Saigone, keď sa do mesta valili tanky severovietnamskej armády.
Týmto unáhleným odchodom sa skončilo dlhé a nákladné americké pôsobenie v Indočíne, ktorú – podobne ako teraz Blízky Východ – Spojené štáty zdedili po zaniknutých európskych koloniálnych ríšach. Juhovýchodná Ázia síce neoplývala surovinami, lákavými pre USA a Amerika tu ani nemala spojenca ako Izrael, ktorého by bolo treba brániť. Zdalo sa však, že sa nachádza v prednej línii svetového boja proti komunizmu a americkí politici sa tu neúspešne pokúšali presadiť svoje strategické záujmy prostredníctvom miestnych diktátorov a vojenskej sily.
Búrlivé protesty, ktoré vyvolal film Nevinnosť moslimov čoskoro utíchnu a americké veľvyslanectvá sa vrátia ku každodennej rutine. Násilností, ako napríklad útok Talibanu na jednu z najlepšie opevnených amerických základní v Afganistane, však majú nepochybný symbolický význam. Po dvoch zbytočných vojnách a krachu či oslabeniu proamerických režimov sa na Blízkom Východe a v Južnej Ázii odohráva ďalšie dejstvo drámy ochabujúcej americkej moci.
Všetko by nebolo stratené, keby Amerika zredukovala svoje politicky neisté pôsobenie v moslimskom svete.
V Afganistane príslušníci miestnej armády a polície zabíjajú svojich západných školiteľov a podobne ako v susednom Pakistane tu dochádza k protestom proti útokom amerických bezpilotových lietadiel a údajnému znesväcovaniu koránu. Neuveriteľné je však predovšetkým to, že napriek svojim historickým koreňom prišiel aj tento príval nenávisti a nedôvery voči mocným západným okupantom, kibicom a diaľkovým ovládačom ako nečakaný šok pre mnohých amerických politikov a analytikov. Tí sa ihneď uchýlili k zjednodušenému vysvetleniu, že tamtí „nenávidia naše slobody“.
Zdá sa, že boj proti veľkým ideologickým protivníkom ako nacizmus a komunizmus vyvolal v Spojených štátoch natoľko prehnané presvedčenie o vlastnej morálnej sile a misii, že prepásli hlavnú udalosť 20. storočia: neustále a nezriedka násilím sprevádzané politické obrodenie národov, ktoré boli po desaťročia vystavené ostriu západných mocností. Táto zvláštna krátkozrakosť je jednou z príčin, prečo americkí politici premeškali príležitosť dosiahnuť mierové postimperiálne riešenie v Ázii.
Ho Či Min, nahodený do fraku a vyzbrojený citátmi z Vyhlásenia nezávislosti, sa už roku 1919 pokúsil oficiálne požiadať prezidenta Woodrowa Wilsona skoncovať s francúzskou nadvládou v Indočíne. U Wilsona neuspel. Podobné sklamanie čakalo indických, egyptských, iránskych a tureckých nacionalistov, ktorí dúfali, že liberálny a internacionálne založený prezident bude presadzovať novú „mravnosť“ v medzinárodných otázkach.
Všetci títo antiimperialisti by si boli odpustili námahu, keby boli tušili, že Wilson, pôvodom z amerického Juhu, rád vtipkoval o „čiernych hubách“ a bol presvedčeným zástancom „bielej civilizácie a jej svetovej hegemónie“. Franklin D. Roosevelt prejavil len o chlp väčšiu zmierlivosť, keď roku 1940 navrhol, aby vyhnaných palestínskych Arabov uchlácholili „drobným bakšišom“.
Roosevelt zmenil názor po stretnutí so saudským lídrom Ibn Saudom, keď zistil, aký význam má ropa pre povojnovú americkú ekonomiku. Studená vojna a americká posadnutosť chimérou monolitného komunizmu však znovu zatienila nezadržateľné tempo dekolonizácie, hnané silnou túžbou ponížených národov po rovnosti a dôstojnom postavení vo svete, ovládanom malou menšinou belochov.
Po Druhej svetovej vojne sa Ho Či Min niekoľkokrát obrátil s prosbou o pomoc k ďalšiemu americkému prezidentovi, Harrymu S. Trumanovi, no ani ten ho nevyslyšal, ba naopak, Hoa, ktorý za vojny spolupracoval s agentmi americkej tajnej služby, ostrakizovali ako nebezpečného komunistu. V Ázii však bolo mnohým jasné, že je len otázkou času, kedy sa Vietnam zbaví zahraničnej nadvlády.
No slovami amerického kritika Irvinga Howea z roku 1954 svet v tom čase už vstúpil do novej „revolučnej éry“, v ktorej sa dominantnou silou stala silná túžba miliónov spolitizovaných Ázijcov. „Triumf si odnesie ten,“ varoval Howe, „kto nad nimi získa kontrolu či už legitímnymi alebo nelegitímnymi prostriedkami.“ Rovnakú masovú túžbu po politických zmenách v arabskom svete ešte dlhšie potláčal despotizmus studenej vojny. Jej terajší výbuch hlboko poškodil schopnosť Ameriky diktovať priebeh udalostí v tejto časti sveta.
V dôsledku toho, že Spojené štáty dlhé roky podporovali miestnych diktátorov, od iránskeho šáha po Sadama Hussejna a Husního Mubaraka, musia teraz čeliť obrovskému deficitu nedôvery. Ak veria, že túto hlboko zakorenenú nedôveru sa im podarí prekonať niekoľkými chlácholivými prejavmi prezidenta, je to len ďalší prejav povýšeneckej neznalosti takzvanej arabskej mentality, o ktorej sa donedávna tvrdilo, že reaguje len na hrubú silu. Nielen extrémistickí Salafisti sú presvedčení, že Američania majú vždy zlé úmysly: protiislamistickí demonštranti v Egypte, čo v júli hádzali vajíčka na kolónu automobilov v Alexandrii, ktorá viezla Hillary Rodham Clintonovú, boli presvedčení, že Amerika uzatvára pochybné dohody s Moslimským bratstvom. Málokomu v moslimskom svete ušlo ako nehanebne izraelský premiér manipuluje americkú politiku v záujme preventívneho útoku na Irán.
Blízky Východ bezpochyby čakajú roky nepokojov, zatiaľ čo rozličné frakcie bojujú o moc. Zavraždenie veľvyslanca J. Christophera Stevensa v Líbyi, jedinej krajine, kde Amerika počas Arabskej jari zaznamenala úspech, je prvou známkou chaosu, ktorý bude nasledovať; poukazuje tiež na nepredvídateľné dôsledky prípadnej západnej intervencie v Sýrii, respektíve v Iráne.
Rovnako ako roku 1975 v juhovýchodnej Ázii sa teraz obnažili obmedzenia americkej vojenskej moci i diplomacie. Finančný vplyv, alebo bakšiš, má tiež svoje hranice v situácii, keď sa rozliční lídri snažia ovládnuť ohromujúco rôznorodé a zúrivé sily, rozpútané Arabskou jarou.
Hoci počas volebnej kampane je táto téza politicky nestráviteľná, situácia ešte nikdy nebola natoľko zrelá pre strategický odchod Ameriky z Blízkeho východu a Afganistanu ako teraz. Tento argument posilňuje aj to, Amerika je čoraz menej závislá na rope z Blízkeho východu, a preto už nemusí byť policajtom tohto regiónu, ako aj to, že jej údajný spojenec Izrael prejavuje čoraz znepokojujúcejšie známky nepredvídateľného správania.
Všetko by nebolo stratené, keby Amerika zredukovala svoje politicky neisté pôsobenie v moslimskom svete. Jedného dňa by sa sa mohla vrátiť ku vzťahom, založeným na vzájomne zaručenej dôstojnosti, podobne ako tomu bolo v prípade jej bývalého nepriateľa Vietnamu. (Hoci rastúce vojenské napätie v Tichom oceáne v rámci takzvaného „obratu k Ázii“, presadzované Obamovou administratívou svedčí o tom, že Amerika už zas preceňuje svoju moc v tomto regióne.)
Republikáni, žiadajúci od prezidenta Obamu aby vyrukoval s „veľkou palicou“ si zrejme nahovárajú, že žijú vo svete Teddyho Roosevelta. Liberálni internacionalisti, presadzujúci intenzívnejšie americké pôsobenie na Blízkom východe zrejme fungujú v podobnej časovej diskontinuite, pričom jedna i druhá strana vychádza z prehnanej predstavy o finančnej váhe Ameriky po najväčšej ekonomickej kríze od tridsiatych rokov predchádzajúceho storočia.
Budúce udalosti v post-západnej ére budú čoraz viac utvárať prebúdzajúce sa národy a krajiny, ktoré sú na vzostupe. Amerika sa bude musieť stiahnuť. Jediná otázka je, či sa to bude ťahať tak dlho a či to bude sprevádzané rovnakým násilím ako odchod Európy z Ázie a Afriky, ktorá v polovici 20. storočia našla svoju asertivitu.
Článok vyšiel v denníku The New York Times.