Foto: Martin Baumann / TASR
Stál som v piatok 3. februára v dave na námestí SNP v Bratislave a nostalgicky spomínal na november 1989, kde si vtedy na tomto istom mieste ľudia vyvzdorovali pád komunistického režimu. Nie je náhoda, že mnohí dnešné protesty prirovnávajú k tým novembrovým. Je to po prvý raz za tých vyše 22 rokov, kedy sa na Slovensku masovo protestuje nie za vyššie platy, ale za spravodlivosť a ľudskú dôstojnosť. Preto sa tak podobajú na tie novembrové.
Samotná otázka, či súčasná situácia na Slovensku je naozaj paralelou k novembru 1989, je však znepokojujúca. Ľudia na tribúnach totiž žiadajú „zmenu systému“. Lenže legitimita dnešného politického systému je priamo odvodená od novembrovej revolúcie a jeho spochybnenie je teda aj jej priamym spochybnením. A keďže ja sám som bol jedným z oných „revolucionárov“, skúmam svoje pocity.
Vtedy, v roku 1989 som stál na tribúne pred nadšenými davmi, minulý piatok som naopak stál v dave a načúval hnevu sklamaných ľudí. Cítia sa byť podvedení, lebo vtedajšie sľuby o slobode a spravodlivosti sa nenaplnili. Cítia, že namiesto vtedajšej okupácie štátu komunistami dnes okupujú štát skorumpovaní politici a podnikatelia. Ekonomická kríza len obnažila nervy spoločnosti, ktoré boli na istý čas utlmené ilúziou rastúceho blahobytu na úver. A ja si musím priznať, že tí ľudia na námestiach majú vo svojom hneve pravdu.
Čo je však ešte horšie, tú dávnu minulosť mi pripomínajú aj reakcie politikov. Takmer unisono urazene tvrdia, že nie sú žiadne „gorily“ a že hnev demonštrantov namierený proti nim je nespravodlivý. Zjavná neschopnosť politickej triedy postrehnúť, že spoločnosťou hýbu tektonické otrasy, sa nepríjemne podobá slepote komunistov voči šírke a mohutnosti odporu ľudí voči ich režimu. Minulosť napokon pripomína aj predbežný zákaz súdu vydať knihu o Gorile novinára Toma Nicholsona – na žiadosť Penty!
Píšem to preto, lebo nesúhlasím s mojím priateľom Fedorom Gálom, ktorý v rozhovore pre denník SME síce pripúšťa, že mladí ľudia protestujú z „úprimného srdca“, ale zároveň považuje ich požiadavky za „šibnuté“ a rozdiel medzi dneškom a novembrom 1989 vidí v tom, že vtedy išlo o „rýdzo pozitívnu emóciu“. Ja to vidím inak. Prvou emóciou novembra aj dneška bol hnev namierený proti politickej triede a „systému“. Hlavným dôvodom, prečo námestiach v novembri vyklíčili „rýdzo pozitívne emócie“, o ktorých hovorí Fedor Gál, bol predovšetkým strach z režimu, ktorý len čakal na prvý rozbitý výklad, aby mohol proti demonštrantom nasadiť políciu a armádu. Niesli sme vtedy veľkú zodpovednosť za životy desiatok tisíc ľudí, ktorých sme zavolali na námestia, a jediný spôsob, ako sa aspoň pokúsiť uchrániť ich pred násilím režimu, bolo vyvolať atmosféru mieru a lásky, ktorý napokon úspešne „zmiatol“ aj samotných policajtov slúžiacich komunistom.
Tento problém dnes demonštranti nemusia riešiť, nemajú strach z polície, a preto dávajú svoj hnev najavo celkom otvorene. Bez ohľadu na to, aký vplyv bude mať ich hnutie na vývoj v krajine, je to hnev rovnako autentický – a podľa môjho názoru aj oprávnený – aký pociťovali ľudia na námestiach v novembri 1989.
Chápem obavy Fedora Gála z toho, že dnešné protesty rozdelia spoločnosť na „my a oni“, lenže priepasť medzi politickou triedou spojenú s biznisom a zvyškom spoločnosti sa tu prehlbuje už roky. Demonštranti ju svojou fyzickou prítomnosťou len odkryli.
Chápem aj obavy, že legitimita novembra 1989 utrpí v dôsledku dnešných protestov nejaké trhliny. Ak sa tak stane, nemôžeme z toho viniť demonštrantov, ale iba samých seba.