Neviditeľný muž – posledný portrét Radovana Karadžiča.
Foto: Christopher Anderson
Nikdy som nedôveroval ľuďom, ktorí v televízii vedú nekonečné reči o zdravej životospráve akoby to bolo náboženstvo. Nedokázal som sa zbaviť naliehavého pocitu, že niečo nie je v poriadku s ich uspokojujúcimi úsmevmi a ich nadšením, s ktorým dávajú rady iným ľuďom, ako žiť. Cítil som za tým akési zlo, ale nevedel som prísť na kĺb tomu, v čom to zlo spočíva. Teraz viem, že som sa celé roky mýlil. V momente, keď zatkli Radovana Karadžiča som pochopil, že títo ľudia nie sú stelesnením zla, ale obyčajní vojnoví zločinci, ktorí sa snažia trochu si privyrobiť.
Vždy mi boli podozriví cudzí bradatí chlapi, ktorí vedľa mňa sedeli v autobuse, najmä v období okolo Vianoc. V duchu som preberal, prečo majú tvár zakrytú strniskom: príčin mohlo byť milión, od kožnej choroby cez popáleniny tretieho stupňa a lepru po mimoriadne ohavné materské znamienko. Ako malý chlapec som čítal o neviditeľnom mužovi, ktorý sa jedného dňa v istej anglickej dedine a priniesol tam smrtonosné tajomstvo. Ale teraz už všetko vyšlo najavo a ničoho zlého sa nemusíme báť, veď sú to len obyčajní masoví vrahovia, ktorí sa skrývajú a snažia prežiť.
Po tom, čo sa o Radovanovi Karadžičovi v poslednom čase popísalo a medzinárodná tlač ho označila za najhľadanejšieho muža na našej planéte, mám nutkanie začať citátom zo Stephena Kinga asi v tomto duchu: „Pôda ľudského srdca je kamenistá, Louis.“ Mohol by som potom urobiť efektnú pauzu a pokračovať vyčíslením jeho nespočetných zločinov a početných nerestí, glorifikáciou zla v štýle bulvárnej tlače a neopomenúť pritom samozrejme ani Tretiu ríšu. Ale možno bude lepšie urobiť pravý opak, nie preto, že by Karadžičovi určite dobre padlo, keby bol skutočne najhľadanejším mužom na akejkoľvek planéte, ale proste preto, že ani on ani jeho príbeh sa ničím mimoriadnym nevyznačujú. Nikdy nevykonal žiaden odvážny skutok a nič z toho, čo urobil, vlastne nebolo zvlášť ťažké – jednoducho zničil mestá a dediny, ktoré sa nemohli brániť. V jeho činoch, vrátane zločinov, nebolo nič významného a významní neboli ani ľudia, ktorí vytvorili jeho mýtus, vrátane profesionálnych vojakov a politikov na oboch stranách. Bol to kariérista, ktorý neuspel ako básnik a miesto toho sa uchytil v politike, kde zastával v podstate čisto reprezentačnú funkciu. Bavilo ho stretávať sa s ministrami zahraničia a pred televíznymi kamerami fajčiť kubánske cigary. Bol Miloševičovým nástrojom a jeho pán sa ho zbavil vo chvíli, keď sa Západ konečne rozhodol, že už zašiel priďaleko.
Máme sa na naňho hnevať? Nemali by sme sa skôr hnevať na seba za to, že sme ho nedokázali včas zastaviť?
Karadžič v sebe nemá nič hrdinského, vznešeného a dokonca ani brutálneho. Je to len malý človek s obrovským egom, trpiaci nevyliečiteľným stihomamom a nenásytnou túžbou po moci. Vo všetkých troch povolaniach, ktoré vyskúšal, vládol nad životom a smrťou, a najmä o to mu zjavne išlo. Ako lekár, diktátor a básnik sa rád pohrával so životmi iných ľudí. Keď nebol pri moci, ľudia sa mu zvykli vysmievať, ale s licenciou v ruke a armádou za chrbtom sa jeho slová, diagnózy a rozkazy stávali nástrojmi zločinu a ničenia ľudských životov, pričom on sám si tento rozdiel neuvedomoval. Bol to vzorový príklad oportunistu. Snažil sa vyhovieť každému, či to boli pacienti, čitatelia alebo extrémistické politické skupiny a neváhal urobiť čokoľvek preto, aby svojmu obecenstvu ulahodil. Vlastne ani nebol nacionalistom. Politickú kariéru začal ako ekologický politik v Strane zelených Bosny a Hercegoviny. Netrvalo však dlho, kým zmenil zmenil priateľov i stranu. Vďaka zmätku, ktorý vypukol po rozpade Juhoslávie, sa dostal vysoko a vďaka rozporom medzi európskymi mocnosťami sa tam udržal dlhšie, než bolo treba. Celá jeho sláva je vlastne dôsledok našej impotencie. V zdravej krajine (alebo na zdravom kontinente) takí ľudia ako on ďaleko nezájdu. Nemali by sme si namýšľať, že všetko, čo tam stalo sa dá vysvetliť jednoducho jeho četnickou výchovou a detstvom, poznačeným drsnou krajinou, v ktorej vyrastal.
Ťažko si možno predstaviť čosi vzdialenejšie životu černohorských zbojníkov než extravagantný životný štýl liečiteľa dotykom a guru, vyznávajúceho filozofiu New Age (toto bol asi jediný moment v jeho kariére, kedy bol takmer umelcom). Dokonca v čase, keď sa skrýval a na jeho hlavu bola vypísaná odmena 5 miliónov dolárov, neustále pociťoval obrovskú potrebu byť predmetom záujmu a úcty. Bol to šarlatán, ktorý tak ako všetci šarlatáni často musel všetko zabaliť a utiecť. Prepustený klaun, ktorému sa vyskytla príležitosť podpáliť cirkus.
Máme sa na naňho hnevať? Nemali by sme sa skôr hnevať na seba za to, že sme ho nedokázali včas zastaviť?
Pri pohľade na bosenský horor je ťažké zbaviť sa naliehavého pocitu, že k tomu nemuselo dôjsť. Mohli sme zabrániť obliehaniu Sarajeva, masakrom v Srebrenici, drancovaniu a znásilňovaniu v dedinách, víkendovej turistike etnických čistiek a mnohým ďalším hororom poslednej vojny minulého storočia. Karadžič je naša vlastná, veľmi európska hanba.
Spätne je ľahké rekonštruovať životopis, ktorý sa hodí k poslednej zastávke jeho životnej cesty. Vychovávala ho matka, pretože kým bol malý, jeho otec sedel vo väzení za činnosť počas 2. svetovej vojny. Radovan v Sarajeve vyštudoval psychiatriu a špecializoval sa na paranoju. Svoje básne si vydával vlastným nákladom a keď ich chcel recitovať, sám si prenajímal sály. Nikdy však nezískal uznanie, po akom túžil. V Sarajeve bol vždy outsiderom a terčom výsmechu, a je možné, že kvôli tomu neskôr na toto mesto zanevrel. Napriek tomu však aj jeho nepriatelia uznávajú, že bol najlepším básnikom medzi psychiatrami. Za zvláštnu pozornosť stojí zbierka zvaná „Rozdvojená osobnosť“ a v nej báseň, ktorá sa začína slovami: „Vyberám sa do mesta zmlátiť zberbu“. V inej básni z osemdesiatych rokov predpovedal zničenie Sarajeva, ktoré neskôr osobne zinscenoval. Nevyriešená ostáva otázka, či predpovede, ktoré si tento talentovaný tvorca sám plnil, máme pokladať za súčasť jeho literárneho alebo medicínskeho diela.
V jednej zo svojich básní napísal, že Sarajevo horí „ako hromada kadidla“ a tento obraz sa vyskytuje aj v jeho poslednej zbierke, vydanej r 2005: “Mesto horí ako kadidlo. Naše vedomie buráca v dyme.“ Tieto riadky sú dokonalou definíciou zločinu a súčasne argumentom na to, že zlých umelcov treba podporovať. Je to totiž najlepšia prevencia genocídy (neprajte si, aby som začal s Treťou ríšou). Než sa dal na politiku, bol psychiatrom sarajevského futbalového mužstva. Neskôr museli obyvatelia Sarajeva niektoré futbalové ihriská používať ako cintoríny. Rok zastával funkciu psychiatra legendárneho belehradského klubu Červená hviezda, ale musel odtiaľ odísť, keď ho odsúdili na tri roky za kšeftovanie s falšovanými diagnózami. Keby sa bol narodil niekde na šťastnom Západe, nedostal by sa ani do miestnych správ. V Amerike by sa z neho stal nanajvýš blázon, ktorý strieľa svojich spolužiakov a učiteľov, ale na Balkáne, v krajine príležitostí, sa pre tohto nadaného kandidáta našlo lepšie uplatnenie. Jeho genialita spočívala v tom, že sa nachádzal na mieste a v časoch, kde ostatní boli ešte väčší blázni než on, čo ho predurčilo byť ich vodcom.
Bolo to miesto a čas, kedy dejiny dali ľuďom neobyčajnú príležitosť robiť fušky. Obyčajní občania Sarajeva, ľudia, ktorí cez týždeň pracovali ako holiči, predavači alebo zamestnanci bánk, mali možnosť zapísať sa do polovojenských brigád smrti a cez víkend drancovať, znásilňovať a vraždiť iných obyčajných občanov. Niektorí z nich sa pri tom dokonca dali nafilmovať a videozáznamy ste si mohli vypožičať v istom sarajevskom obchode pod pultom. Vo chvíli, keď sa zdalo, že sa celý národ zbláznil, pôsobil dojmom normálneho človeka, s ktorým možno vyjednávať. Jeho armádu však financoval Belehrad a odtiaľ prichádzali aj rozkazy. Čím viac zločinov velitelia páchali, o to viac mohol uniknúť nude každodenného života, až kým neprekročil hranicu medzi skutočnosťou a mýtom a stal sa ľudovou piesňou. Miloševič s obavami sledoval, ako sa jeho bábka opíja mocou. Pán doktor vydával nezmyselné vyhlásenia, ako napríklad raz, keď sa ho istý korešpondent opýtal, odkiaľ bral palivo do tankov, ak za ním nestála juhoslovanská armáda a Karadžič sa mu zdôveril, že jeho vojaci našli v jaskyni nemeckú zásobáreň z 2. svetovej vojny. V inom rozhovore sa priznal, že koncentračné tábory v severozápadnej Bosne boli v skutočnosti útočiská, zorganizované na žiadosť moslimského obyvateľstva a srbskí vojaci tam boli len na to, aby moslimským utečencom vydávali potraviny a šatstvo. Paranoidná osobnosť je druh psychického ochorenia, pre ktoré je typická extrémna nedôvera a podozrievavosť voči iným. Liečba je náročná, pretože ľudia, trpiaci týmto ochorením, sú často mimoriadne podozrievaví voči psychiatrom. Tento stav sa môže znásobiť v prípade, že chorý je sám psychiatrom.
Najväčším problémom Radovana Karadžiča bolo odjakživa to, že ho, snáď s výnimkou Medzinárodného súdu v Haagu, nikto nebral vážne. Nebrali ho vážne básnické kruhy v Sarajeve, ani generál Mladič, hlavný veliteľ jeho armády. Keď ho Karadžič chcel prepustiť, povedal jednoducho nie a ďalej viedol vojnu, ako sa mu chcelo. Nie je vylúčené, že tento nedostatok úcty bol príčinou jeho poslednej metamorfózy na zázračného liečiteľa. Podľa kolegov a svedkov v poslednej fáze jeho odysey podivných zamestnaní precestoval celú krajinu s prednáškami a do zdravotníckych časopisov písal články o liečbe kvantovou energiou. Jediná neresť, ktorú si doprial, bolo popíjať vínko sediac pod svojím vlastným obrazom v krčme, zvanej Madhouse (Blázinec) a občas brnkať na gusle. Táto scénka nie je o nič surreálnejšia ako obraz celej krajiny, ktorá sa konečne rozhodla vydať bývalého hrdinu, krajiny, ktorá bola schopná vytvoriť proeurópsku vládu len vďaka koalícii so socialistami Miloševiča, hlavného režiséra vojny, ktorá poznačila celý svet.
Radovan Karadžič, básnik, politik, psychiater, psychopat, vojnový zločinec a alternatívny liečiteľ, najhľadanejší muž na svete, cestoval na dovolenku vyzbrojený len plavkami, laptopom a niekoľkými svätými obrázkami, keď ho polícia vyzvala, aby šiel s nimi. Vysadili ho z belehradského autobusu, ako keby mal neplatný lístok. Až potom ako túto kuklu vojnového zločinca, z ktorej sa vyliahol guru odstránili z verejnej dopravy, belehradský autobus po dvoch desaťročiach pomaly a s dychčaním nabral smer do Európskej únie.
Všetci máme zodpovednosť zabrániť tomu, aby sa z ľudí typu Karadžiča nestali hrdinovia. Ak mu vyslovíme uznanie, hoci aj ako veľkému zlosynovi, jeho odkaz bude žiť ďalej. Mohol by sa stať symbolom našej slabosti. Za žiadnych okolností nesmieme dovoliť, aby sa v Haagu z neho stala mediálna hviezda. Musíme sa mu vysmievať, pretože celý Karadžič je jeden zlý vtip. Jediným skutočným trestom by preňho bol súd, kde by všetci stáli okolo neho, ukazovali naňho prstom a nahlas sa smiali – z toho majú všetci diktátori hrôzu. A ak by sa niekomu zadrhol smiech v hrdle, mohli by im nahlas predčítavať jeho básne.