Končí sa Tour de France a je tu olympiáda v Pekingu. Každý by už najradšej nepočul ani slovo o dopingu. Prečo sa vlastne nesmie dopovať?
Foto: John Vink
Kolínske Museum Ludwig a mníchovská Pinakotéka moderny v spoločnom vyhlásení pre tlač oznamujú, že zo zbierok vyraďujú diela maliara Jörga Immendorffa. Nechceme vystavovať umenie, ktoré vzniklo pod vplyvom zakázaných látok, ako je kokaín.
Pripadá vám tá správa čudná? Vymyslela som si ju. Nevymyslela som si však správu, že belgickú cyklistickú hviezdu Toma Boonena vylúčili z tohtoročnej Tour de France, pretože pri jednej tréningovej kontrole bol pozitívne testovaný na kokaín.
Isteže je rozdiel medzi maliarom, čo siahol po bielom prášku, aby zo strápeného tela vylákal čosi tvorivé, a silou prekypujúceho pretekára, ktorý sa snaží zmobilizovať aj posledné rezervy. No v čom presne je ten rozdiel? Prečo sa športový divák cíti “podvedený”, keď zistí, že jeho idol dopoval, zatiaľ čo žiadny ani len trochu úprimný priateľ umenia nemôže majstrovi uprieť jeho povolanie, len preto, že majster fajčí marišku, šnupe alebo si niečo pichá, aby zostal vo forme? Prečo sa Janovi Ullrichovi rozutekali fanúšikovia, keď vyšlo najavo, že je klientom španielskeho doktora Eufemiana Fuenta, ktorý praktizuje liečbu pacientov vlastnou krvou, zatiaľ čo rockerovi Petovi Dohertymu fanklub po každej takejto kúre iba narastie?
Podstatný rozdiel je v tom, že umelec požíval odjakživa povesť zhýralca, zatiaľ čo športovcov chceme skrz-naskrz čistých, ako vsugerované hladké povrchy antických oštepárov a vrhačov disku. To, že tieto sochy kedysi bývali divo pomaľované, sme už vytlačili z našej kultúrnej pamäti, rovnako ako to, o čom písali Philostratus a Galerius, dvaja grécki spisovatelia z 3. storočia pred Kristom: po olympijských hrách sa atléti snažili obmäkčovať bohov pomocou sošiek Dia, pretože znovu porušili pravidlá a pokúsili sa vybičovať si telá nedovolenými stimulačnými látkami. Priemernému Grékovi, ktorý bol zvyknutý, že aj jeho vrchný Boh občas vkĺzne do klamnej podoby, keď chce zviesť nymfy, také skutky asi nepripadali až také odpudzujúce.
Berlín však nie sú Atény a Nemecko si tradične veľmi zakladá na tom, že patrí k jednej z tých menej skorumpovaných krajín sveta. Stále máme ďaleko k tomu, aby sme len tak pokrčili plecami, keď sa dozvieme, že nositeľ výkonov si poslúžil “nečistými” postriedkami. V čom však presne spočíva ten podvod, ktorého sa dopujúci športovci dopúšťajú? Podľa toho, čo dopingoví hriešnici hovoria, prvý podvod spočíva v samopodvádzaní.
Bývalý cyklistický profesionál Jörg Jaksche líči svoju cestu k ihle takto: “Chcel som prestať, necítil som sa v tom dobre. To pichanie mi prišlo jednoducho asociálne. Lenže časom som si zvykol. Potom prišli prvé malé úspechy, stane sa z teba väčší profík a už všeličo nevidíš. Medicíny patria do tvojej každodennosti.” Keď pochopíme, ako sa dá výborne zracionalizovať napríklad povestný doping vlastnou krvou, pri ktorom sa s vlastnou krvou nakoniec neudeje nič iné, ako pri tréningu vo vysokohorských výškach, musí nám byť jasné, prečo toľko profesionálnych cyklistov ešte stále prisahá na život svojich detí, že ani netušili, ako sa hláskuje “doping”.
Ochota klamať sa nie je však len na strane športovcov: divák – nedôverčivý po všetkých tých brutálnych odhaľovaniach dopingu v médiách – pri všetkých tých deklaráciách neviny síce krúti hlavou, ale keď je cyklista dosť sympatický a ešte úplne neodhalený, vyhne sa nepríjemnej otázke, ako je možné, že jeho “čistý” hrdina je stále v čele – keď všetci ostatní sú nadopovaní.
Sebaklam siaha ešte ďalej: celé disciplíny, predovšetkým tú “kráľovskú” – futbal, verejnosť z podozrenia dopingu vyníma. Sem-tam si nejaký športový novinár po zápase Holandsko – Rusko na tohtoročných majstrovstvách Európy síce položil otázku, ako to, že Rusi aj po stodvadsiatej minúte ešte behali po ihrisku čerství ako rybičky, a Holanďania sa motali ako námorníci cestou z krčmy. Ale všeobecná túžba, aby aspoň futbal zostal čistý, je očividne taká veľká, že v tomto športe jednoducho ignorujeme aj jasné signály plošného dopingu. Čím väčšmi si to prajeme, tým sme ochotnejší klamať sa.
Na prvý pohľad najpádnejší argument, prečo je doping v športe “zlý”, tvrdí, že doping ničí základnú myšlienku športu, myšlienku férovej súťaže. To tiež vysvetľuje, prečo sa na doping v umení reaguje s nepomerne menším pobúrením: maliari, speváci a spisovatelia síce súťažia o výstavy, platinové albumy a bestsellery, rovnako neúprosne ako športovci o medaily, stupne víťazov a svetové rekordy, ale v umeleckej sfére sa jasná bipolárnosť víťazstva a porážky rozpúšťa v difúznych pojmoch úspechu a neúspechu.
Argument neférovosti sa však predsa ukazuje byť tupou zbraňou: rovnosť šancí športovcov bojujúcich o víťazstvo je v konečnom dôsledku chiméra: cyklista s väčším obsahom pľúc nastupuje proti cyklistom s menším obsahom pľúc, bežci na dlhé trate z afrických náhorných plošín sú lepší než ich kolegovia z nížin, futbalové mužstvá z bohatých krajín majú na všetko potrebné viac peňazí ako hráči z chudobnejších.
Domyslená do dôsledkov by vízia športu totálne rovných šancí znamenala, že by nakoniec všetci pretrhli cieľovú pásku súčasne. Radikálnym demokratom sa pri takej predstave síce hneď rozbúcha srdce, ale športových fanúšikov to veľmi neobšťastní. Obvinenia z neférovosti, dovedené ad absurdum, nás privedú k tomu, že budeme musieť uznať, že dopujúci športovci nie sú žiadne čierne ovce, ale že je to systémový jav. Či ako hovorí Jörg Jaksche: “Veď to nebolo tak, že ja by som mal atómovú bombu a ostatní ešte bojovali mačetou.” Holandský pretekár Peter Winnen opisuje túto situáciu podobným obrazom: “Je to ako v studenej vojne: jedna strana zbrojí, a tak tá druhá tiež, aby bola znovunastolená rovnováha.” A tak ako studená vojna niesla so sebou dosť desivú batožinu, nemôžeme poprieť, že aj väčšina dopingových prostriedkov v sebe skrýva neželané riziká a vedľajšie účinky.
Odkedy štát zakázal fajčiť vo verejných priestoroch a svojim chovancom by najradšej predpísal, čo si majú dávať do obedových škatuliek, znejú paternalistické obavy dobre – a je skutočne obrovská krivda, keď totalitné štáty – alebo aj totalitní rodičia – nútia dorastajúcich športovcov dopovať. Tu je však problém skôr v nútení, než v dopovaní.
Pretože argument, že šport sa mení na zdraviu škodlivú činnosť až braním nelegálnych látok, môže presvedčiť len tých, čo sa ešte nikdy nemučili na kladine, alebo sa nikdy nepokúšali zdolať Mont Ventoux na dvoch kolesách či odraziť hlavou stokilometrovou rýchlosťou letiacu loptu.
Hlbšie príčiny averzie k dopingu musia ležať niekde inde. Napriek neutíchajúcim správam o dopingu v cyklistike – a športoch ako ľahká atletika – stále ešte vládne až karikatúrovo naivná predstava o tom, ako doping ovplyvňuje výkonnosť. Na víťazstvách dosiahnutých s pomocou dopingu uľpel závan “lacno získaných”. No žeby si naozaj niekto myslel, že čo len jediný pretekár niekedy vyhral Tour de France tým, že by s dopingovou injekciou v jednej a vreckom čipsov v druhej ruke vysedával na verande, zatiaľ čo jeho kolegovia sa celé mesiace potili na bicykloch?
Neskrývaný fajčiar hašišu Walter Benjamin poznamenal: “Človek ide po rovnakých cestách myslenia ako predtým. Len sú akoby posiate ružami.” Ako veľmi by sme chceli, aby Jan Ullrich nabral konečne odvahu a povedal: “Idete po tých istých serpentínach na Alpe d’Huez ako predtým. Len sú akoby o trochu menej prešpikované tŕňmi.”
Fascinácia výnimočnými športovými výkonmi má v sebe čosi paradoxné: divák síce chce, aby športovec podal nadprirodzený výkon, ale má ho podávať prirodzenou cestou. A tým je “dopingový hriešnik” podvodník stvorenia. To tiež vysvetľuje, prečo pobúrenie tak rýchlo nadobúda nábožensko-fanatické črty. A prečo je neprítomné v kultúre: myšlienka “zázračného génia”, prirodzeného génia, hrá už od romantiky významnú úlohu. Vo výnimočnom umelcovi tak či tak obdivujeme civilizáciu, ľudský výtvor. Preto sa žiadny čitateľ necíti podvedený, keď sa dozvie, že Edgar Allan Poe písal pod vplyvom ópia a Aldous Huxley prisahal na meskalin.
No mainstream momentálne znovu vracia k opájaniu sa prírodou. Takže nečudo, že spoločnosť, ktorá ako najväčšie momentálne ohrozenie pociťuje geneticky manipulované paradajky, by najradšej nalepila športovcom na čelo nálepku, že sú bio. Najvyššie fyzické výkony pritom ešte nikdy nepredstavovali triumf prírody, ale ľudskej vôle. A nie až od Leni Riefenstahl.
Harvardský filozof Michael Sandel vystríha pred tým, aby sme ako spoločnosť stratili úctu k našim prirodzeným hraniciam. Nebezpečenstvo hybris ľudstvo v skutočnosti sprevádza od jeho začiatkov a každý technický pokrok ho len viac a viac rozdúchal. Ale čo to znamená, rozlúčiť sa s princípom “vyššie, rýchlejšie, ďalej”, ktorý bol odjakživa motorom civilizácie? Spoločnosti nemusia zaniknúť len na megalomániu. Môžu sa aj udusiť v trpezlivej priemernosti. A napriek tomu, ako sa radi hodnotíme, je v demokraciách reálnejším nebezpečenstvom to druhé.
Preto potrebujeme jednotlivcov, ktorí chcú za každú cenu prekročiť hranice prirodzenosti. A možno nie je náhoda, že v mýtoch o prekračovaní takýchto hraníc hrajú zakázané látky prominentnú úlohu: Eva si odhryzla z jablka poznania. Faust bol za svoj pakt s diablom odmenený podozrivým nápojom. Odmeňme Faustov Coppiov, Tomov Simpsonov a Marcov Pantaniov aspoň posmrtne tým, že šport zbavíme imperatívu čistoty a zbavíme ho pokrytectva, ktoré je s ním spojené.