Brendan Bannon / Polaris Images
Sedel som na druhom konci sveta na osamelom sopečnom ostrove menom Tafahi a pozoroval nekonečnú diaľku Pacifiku. Pláž bola panensky bez akýchkoľvek civilizačných smetí. V piesku sa váľalo zopár kokosových orechov, kmeňov stromov a konárov, plno mušlí, kostra veľryby a v línii prílivu úzky pás uschnutých rias. Bolo bezvetrie, ale more bolo ešte rozvlnené búrkou včerajšej noci. Napravo odo mňa vyhodil príboj na pláž čosi farebné.
Bola to šľapka. Flipflopka.
Skladala sa z dvojvrstvovej mäkkej gumy, bola na ľavú nohu, veľkosť 43, zhora červená, zdola lipovo zelená. Čierny remienok v tvare Y bol vpredu roztrhnutý. Povrchy boli rozožraté a hrany odstávali, čo signalizovalo, že šľapka musela putovať oceánom už nejaký čas. Možno priplávala z dvestopäťdesiat kilometrov vzdialeného ostrova Samoa, a možno s rovníkovým prúdom z osemtisíc kilometrov vzdialenej Kalifornie. Ale bolo tiež možné, že jej cesta trvala desaťročia a že už prešla všetky svetové moria a niekoľkokrát oboplávala celú Zem. Stáva sa to. Flipflopky majú čas. A prakticky sa nemôžu utopiť.
Po celom svete
Flipflopky sa za posledné desaťročia rozšírili po celej Zemi a dnes – to pokojne môžeme tvrdiť – sú najnosenejšou obuvou sveta. Keď som sa koncom sedemdesiatych rokov po prvýkrát vybral do vnútra Afriky, deti behali do školy bosé, a bohatí obchodníci nosili naleštené kožené topánky. Dnes nosia flipflopky. Medzi Káhirou a Kapským mestom neexistuje dedinský trh, na ktorom by neponúkali tieto gumené sandále vo všetkých veľkostiach a farbách dúhy.
Je to vysvetliteľný úspech. Flipflopka chráni pred črepmi, tŕňmi, klincami a asfaltom. Je pohodlná, ľahko sa do nej aj z nej vkĺzne. Keď vás zastihne búrka a čľupnete do mláky alebo do diery s blatom, raz dva je zasa čistá a suchá. Zato kožená topánka schne v trópoch – ak vôbec – celé dni až týždne, a medzitým naberá pleseň a smrdí. Ale najväčšou prednosťou flipflopky je jeho cena: v mnohých kútoch sveta nestojí viac ako dolár.
Z hieroglyfov sa dá zistiť, že už starí Egypťania nosili takéto sandále na pár použití s koženými remienkami v tvare Y a podpätkami z pospletaného papyrusu. Vo svojom dnešnom gumenom prevedení existujú flipflopky asi šesťdesiat rokov. Legenda hovorí, že americkí vojaci po Druhej svetovej vojne spopularizovali japonské sandále, ktoré mali podpätky z dreva alebo ryžovej slamy a takisto remienky v tvare Y, na plážach Južného Pacifiku, a tak jeden anglický obchodník menom John Cowie spustil v Hongkongu výrobu plastikovej verzie «japonských sandálov» a názov skrátil na „jandal“.
Zdá sa, že Cowie si svoj výrobok nedal patentovať a roku 1957 ho predbehol Morris Yock, novozélandský dovozca Cowieho “jandalov”. Sám si otvoril fabriku a začal predávať „jandále“ – – do celého sveta. Roku 1959 nastúpil ako konkurent v Austrálii Dunlop, a dnes sú najväčšie továrne na flipflopky v Brazílii, Číne a Indii.
V prímorských krajinách Európy sa “jandále“ presadili začiatkom šesťdesiatych rokov. Vo Veľkej Británii sa odvtedy volajú “Thong”, vo Francúzsku “Tong”, v Španielsku “Chancleta” a v Taliansku “Infradito”. Pôvodne boli myslené ako výstroj na pláž, ale na mnohých miestach symbolizujú životný pocit epochy. Vo Francúzsku môjho detstva som v lete nenosil nič iné ako “Tongs”. Patrili k životnému šťastiu tak ako zrolovaná látková strecha Renaulta 4, šťava z kvapkajúcich zrelých broskýň, výstrih Brigitte Bardotovej a škrabanie modrobieleho pásikovaného námorníckeho pulóvra, ktorý človeku navliekla stará mama, keď sa jej navečer zdalo, že od mora začala fúkať bríza.
V európskom vnútrozemí to ešte chvíľu trvalo, než sa stredozemský životný pocit presadil aj tu. Keď v sedemdesiatych rokoch vo Švajčiarsku otvorili prvé pizzérie, ešte tu žiadne flipflopky neboli. Aj v osemdesiatych rokoch, keď v Zürichu prví hostinskí vyšli zo svojich zatuchnutých krčmičiek a váhavo postavili na chodník zopár stolov a stoličiek, žiadny Švajčiar či Švajčiarka by si ešte netrúfli ukázať nahé palce. Až v polovici deväťdesiatych rokov sa objavili v predaji gumové šľapky. Roku 1997 dala nemecká triatlonistka Stefanie Schulze zapísať onomatopoetický pojem flipflop (podľa zvuku, ktorý vzniká pri chôdzi) ako nemeckú značku.
Dnes patria flipflopky k základnému vybaveniu voľno-časového života spotrebne orientovaného človeka. No, ako nám povie aj letmý pohľad na ulicu v ktorýkoľvek letný deň, tešia sa väčšej obľube u žien, ako u mužov. Ako udáva distribučná sieť Migros, 69,5 percenta všetkých predaných flipflopiek pre dospelých sú veľkosti 36 až 41, zatiaľ čo pánske veľkosti od 40 do 45 tvoria len 8,5 percenta. Zvyšných 22 percent je neurčitá veľkosť 36–45. Iný distribútor, Coop, nevedie štatistiku, ale v zásade tento trend potvrdzuje.
Zdravotné výhrady
V elitárskych a štýlovo uvedomelých buržoáznych mestských kruhoch sa sem tam zdvihne pobúrenie z tohto epidemického šírenia toho bezostyšného a rozgajdaného bezostyšného rovnostárskeho capkania v gumových šľapkách, na ktoré máte nárok niekde na kúpalisku, nie na nástupišti vlaku. Stúpenci flipflopiek namietajú, že tridsať stupňov v tieni na nástupišti nie je chladnejšie ako na pláži, a že pohľad na zdravú, do zlata opálenú nohu je esteticky na vyššej úrovni než onen mŕtvolne bledý prúd potu v čiernych kožených topánkach a čiernych ponožkách, tá nechutnosť je síce skrytá a neviditeľná, ale aj tak existuje.
Kritika lacných sandálov prichádza aj zo strany zdravotníkov. Štúdie zistili, že flipflopky majú pri excesívnom používaní za následok poškodenie kĺbov, chronické zápaly šliach. Navyše, zmäkčovadlá, ktoré sa pridávajú do umelej hmoty, sa potom rozpúšťajú, cez pokožku sa dostávajú do tela a pečene, obličiek a poškodzujú hormonálny a imunologický systém. Na to zasa stúpenci flipflopiek povedia, že v moderných dejinách medicína množstvo fenoménov mladistvej módy a subkultúry preštylizovala na hrozivé riziká. V päťdesiatych rokoch komiksy ohlupovali, v šesťdesiatych rocková hudba ohlušovala a v sedemdesiatych zasa tesné džínsy spôsobovali impotenciu.
Odpad malých ľudí
Vráťme sa k zeleno-červenej flipflopke na pláži na Tafahi. Je pravda, že miliardová produkcia lacných sandálov z biologicky ťažko odbúrateľného PVC je problém pre životné prostredie. Flipflopky, ktoré doslúžili, sa po miliónoch váľajú v afrických pouličných priekopách, na brehoch Amazonky, na plážach tichomorských ostrovov. Iste by bolo správne staviť na biologicky odbúrateľné materiály, žiadať recyklovanie, a možno zaviesť príslušné pokuty.
Flipflopka je špeciálny odpad malého človeka: roľníka v Tanzánii, rybára v Ekvádore, obchodníka so šrotom v Pakistane. Nie je to pekný pohľad, ako sa všade váľajú a musia prejsť desaťročia, než sa konečne rozložia. Na druhej strane, aj tu treba zachovať proporcie. Flipflopka je len flipflopka, ekologický odtlačok chodidla je mizivý v porovnaní v s jedovatým smetím, rádioaktívnym odpadom či toxickými plynmi, ktoré biely muž prenecháva Zemi, vzduchu a moriam sveta. Na to by sme mali pamätať, než nad flipflopkou zodvihneme varovný zelený prst.