Londýn, 8. august. Foto: David Jones / PA / AP
Základným plodom sociálnej nerovnosti nie sú revolúcie, ale mínové polia. Mínové polia sú územia pokryté náhodne roztrúsenými výbušninami: je viac než isté, že niektorá z nich raz vybuchne, nedá sa však s istotou povedať, ktorá a kedy. Sociálne revolúcie majú obvykle jasne vyhranený cieľ, dajú sa identifikovať a časom utlmiť. To však neplatí o výbuchoch na mínových poliach. Ak tieto polia zamínovali vojaci jednej armády, môžete vyslať vojakov druhej armády, aby míny vykopali a zneškodnili. Iste, je to veľmi nebezpečné – ako vraví stará vojenská múdrosť: ženista sa pomýli len raz. No v prípade polí, ktoré zamínovala sociálna nerovnosť, ani toto nebezpečné riešenie nie je k dispozícii: míny môže zakopať a vykopať len tá istá armáda a tá nedokáže ani nepridávať k starým mínam ďalšie, ani na ne prestať stúpať, znova a znova. Klásť míny a stať sa obe?ou ich výbuchu je súčasťou tej istej súhrnnej ponuky.
Všetky odrody sociálnej nerovnosti vyplývajú z rozporov medzi tými, ?o majú, a tými, čo nemajú, ako poznamenal Miguel Cervantes de Saavedra už pred pol tisícročím. No to, po čom ľudia vášnivo túžia alebo vášnivo nenávidia, je v každej epoche iné. V konflikte medzi tými, čo majú, a tými, čo nemajú, šlo pred dvomi storočiami v Európe, ešte pred niekoľkými desaťročiami na miestach vzdialených od Európy, dodnes na bojiskách kmeňových bitiek či ihriskách diktatúr, predovšetkým o chlieb či ryžu. Vďaka Bohu, vede, technológii a istým rozumným politickým opatreniam sa to už zmenilo. To však neznamená, že staré rozpory sú dnes pasé. Práve naopak. Predmety túžby, ktorých nedostatok ľudia najzúrivejšie pociťujú, majú dnes najrozličnejšiu podobu a ich počet, ako aj pokušenie vlastniť ich, sa zo dňa na deň zvyšuje. A spolu s ním rastie hnev, poníženie, nevraživosť a zloba, ktorú vyvoláva ich nedostatok – ale aj nutkanie zničiť to, čo človek sám nemá. Drancovanie a podpaľovanie obchodov vychádza z rovnakého impulzu a uspokojuje rovnakú túžbu.
Dnes sme všetci spotrebiteľmi, v prvom rade spotrebiteľmi, spotrebiteľmi podľa práva a povinnosti. Keď George W. Bush deň po tragédii 11. septembra apeloval na Američanov, aby prekonali traumu a vrátili sa k normálnemu životu, nenašiel lepšie slová ako vyzvať ich, aby zas začali nakupovať. Miera nákupnej činnosti a jednoduchý spôsob, akým sa zbavujeme jedného predmetu spotreby, aby sme ho mohli nahradiť novou a lepšou verziou, sa stala hlavným meradlom spoločenského postavenia a bodovania v súťaži o životný úspech. Pre všetky problémy, s ktorými sa potýkame na ceste od problémov k uspokojeniu, hľadáme riešenie v obchodoch.
Od kolísky po hrob do nás hučia a učia nás, že obchody sú ako lekárne plné liekov, čo vyliečia alebo aspoň zmiernia všetky choroby a ochorenia našich jednotlivých i spoločných životov. Obchody a nakupovanie tým získavajú skutočne eschatologický rozmer. Supermarkety, ako správne povedal George Ritzer, sú naše svätostánky; doplnil by som ho ešte, že z nákupných zoznamov sa stali naše breviáre a z prechádzok po nákupných centrách naše púte. Najväčšie a najnadšenejšie emócie v nás vyvoláva, keď niečo neplánovane kúpime a keď sa zbavíme predmetov, ktoré už nie sú dosť príťažlivé a nahradíme ich príťažlivejšími. Naplnená spotrebiteľská radosť znamená naplnený život. Nakupujem, teda som. Nakupovať alebo nenakupovať, to je otázka.
Pre narušených spotrebiteľov, tých súčasných nemajetných, sa nenakupovanie stalo dráždivou a hnisajúcou stigmou nenaplneného života, naničhodnosti a nedostatku vlastnej identity. Nejde tu len o nedostatok pôžitku, ale o nedostatok ľudskej dôstojnosti. Zmyslu života. A v konečnom dôsledku o nedostatok ľudskosti a ďalších dôvodov, prečo si vážiť seba samého a rešpektovať iných.
Pre členov kongregácie sú supermarkety svätostánkami. Pre tých prekliatych, ktorí nespĺňajú požiadavky Cirkvi spotrebiteľov a sú z nej vyhnaní, sú to základne nepriateľa, vybudované v krajine ich vyhnanstva. Tieto prísne strážené hradby bránia prístupu k tovaru, ktoré chránia ostatných pred podobným osudom: aj George W. Bush by iste súhlasil s tým, že bránia návratu (a v prípade mladých ľudí, čo v živote nesedeli v kostolnej lavici aj prístupu) k normálnemu životu. Oceľové mreže a rolety, kamerové systémy, ochranka pri vchode a vnútri obchodu len zvyšuje atmosféru bojiska a neustálych potýčok. Tieto vyzbrojené a ostro sledované tváre nepriateľov medzi nami slúžia ako každodenná pripomienka biedy, poníženia a sebaúcty miestnych obyvateľov. Ako by na nás svojou povýšeneckou a arogantnou neprístupnosťou vzdorovito volali: Neopováž sa! Neopováž sa, ale čo?