Čas nedokáže zahojiť všetky rany. Ani všetky slová. 22. júl 2011 ostane v našom jazyku ako krvavý list v kalendári. Od tohto dňa existuje Predtým a Potom.
Slovo, ktoré od tohto čierneho víkendu nezmizne z nórskych dejín znie: neskutočné. Je to slovo bez obrysov, bez hraníc. To, čo sa stalo, to sa nielen udialo, ale sa vykonalo, spáchalo, nepostihla nás živelná pohroma, ale monumentálny zločin človeka, ktorý je neskutočný v tom zmysle, že je bezpríkladný, bezprecedentný, neporovnateľný.
Ľudskosť obsahuje aj neľudskosť. Sme bytostne otrasení. Tieto dni nás zlomili.
A táto neskutočnosť nás prenecháva samým sebe, nášmu zmätku, smútku, hnevu, zúfalstvu. Preto je teraz, viac než kedykoľvek predtým, dôležité držať spolu. A to aj robíme. Vnímame, že s nami drží celý svet. Pretože toto nie je len útok na Nórsko. Je to útok na všetko, čo je pre nás najvzácnejšie: na našu ľudskosť a na náš zdravý rozum.
Ak si chceme zachovať zdravý rozum, musíme nájsť vinníka. V tomto prípade mala dramaturgia tri fázy. Keď bolo jasné, že výbuch v Osle nespôsobila nehoda, ale bomba, podozrenie sa okamžite zameralo na islamistické teroristické organizácie. Uvažovali tak odborníci doma i v zahraničí.
Správy o výstreloch na ostrove Utøya vyvolali pochybnosti. Pochybnosti nami otriasli. A nakoniec vysvitla rovnako šokujúca pravda: týchto činov sa dopustil Nór. Uvažovali sme v dopredu nalinkovaných koľajách a zabudli sme si kryť druhú stranu: tú pravicovo fundamentalistickú.
V krvavom chaose chytili páchateľa. Má meno a adresu. Priznal sa. Neprináša to však pokoj. Nevyplývajú z toho žiadne slová. Skôr naopak. Nie je iný. Vyrástol tu medzi nami. Chodil do tých istých škôl ako my. Stojíme mu, takpovediac, zoči-voči.
Tento zbabelý, bezhraničný útok zo zálohy sa nás preto dotkol spôsobom, aký vystavuje ťažkej skúške náš zdravý rozum a morálku. Ľudskosť obsahuje aj neľudskosť. Sme bytostne otrasení. Tieto dni nás zlomili.
Tieto slová píšem v hlbokom zarmútení a stále ešte počujem ako v nemocnici neďaleko môjho bytu pristávajú a štartujú vrtuľníky. Všetko sa približuje. A čím som k tomu bližšie, tým menej vidím. Najviac na mňa zapôsobili toto: obraz mladých ľudí, ako tancujú v daždi na ostrove Utøya a netušia nič strašné a nebezpečné, veď čo iné by mohli tušiť ako pokoj a žiadne nebezpečenstvo, len dve hodiny predtým, než zaútočí smrť.
Smrť sa volá Anders Behring Breivik. Na svoj čin sa pripravoval niekoľko rokov. Spísal takmer 1500-stránkový manifest, a snažil sa v ňom ospravedlniť svoj cieľ. Tým cieľom bolo poškodiť a zničiť „západoeurópske multikultúrne režimy“ a chcel ho dosiahnuť útokom na moc a na dedičov moci. Len tak mohol ospravedlniť svoju voľbu. Pretože voľbu mal. Mohol kedykoľvek prestať. Celý čas mal šancu prestať. Miesto toho čakal na vhodný čas.
Nakúpil šesť ton umelého hnojiva, nie na skvalitnenie pôdy, ale na pohnojenie vlastnej nenávisti, až kým nenarástla tak, že mu ostalo len jediné: tento hrôzostrašný čin. Je možné prekonať takúto nenávisť bez toho, aby sme potvrdili cieľ zločinu, aby sme podľahli strachu a nedôvere a pomaly, ale iste podryli spoločnosť a komunitu, ktorú sme celou dušou chceli uchovať a ochrániť? Videl som to počas tohto čierneho víkendu: videl som mladých ľudí, čo prišli z ostrova Utøya na pevninu, poznačení, ale nažive. Ich srdcervúce výpovede obsahujú aj posolstvo odvahy, cit pre komunitu, priam nepochopiteľnú silu.
Videl som ľudí z okolitých kempingov, čo neváhali nasadiť vlastný život a na svojich lodiach išli zachraňovať mladých ľudí, ktorí skočili do vody, aby si zachránili život a po ktorých vrah ďalej strieľal. V tejto priepasti, ktorú sme zažili, sa odhalilo aj to najcennejšie: dôstojnosť a odvaha nášho národa.
Premiér Jens Stoltenberg to vyslovil s rovnakou dôstojnosťou a vnútorným zúfalstvom: „Utøya, raj mojej mladosti, sa zmenil na peklo.“ Eskil Pedersen, šéf mládežníckej organizácie vládnucej strany, ktorý sa nachádzal na ostrove, doplnil premiérovu myšlienku neotrasenými slovami: „Utøyu dobyjeme naspäť.“
Určite ju dobyjeme. Nepotrvá to len týždeň, mesiac ani rok. Bude to úloha do budúcnosti.