Rupert Murdoch. Foto: Olivia Harris / Reuters
„Je nedeľa popoludní, najlepšie pred vojnou. Manželka už pospáva v kresle, deti ste už poslali na výdatnú poobedňajšiu prechádzku. Vyložíte si nohy na gauč, na nos si dáte okuliare a otvorítesi the News of the World… O čom si v tejto pohode máte chuť niečo prečítať? No predsa o vražde.“
Minulý týždeň som nebola jediná, kto citoval tieto úvodné slová z Úpadku anglickej vraždy, a veru nečudo: nikto iný by nevedel lepšie zasadiť do historického a kultúrneho kontextu dnes už zaniknuté noviny News of the World ako George Orwell, ktorý tento zábavný fejtón napísal roku 1946. Orwellov britský čitateľ bulvárnych novín z polovice dvadsiateho storočia si najskôr dá na obed „pečené bravčové s jablkovým kompótom a po ňom puding zo sadla“. Potom si uvarí čaj a pustí sa do čítania škandálnych historiek, väčšinou o „predsedovi miestnej pobočky Konzervatívnej strany“, „veľkom zástancovi zdržanlivosti“ alebo o podobnej úctyhodnej osobe. Celé desaťročia skôr, než Orwell tieto slová napísal čitatelia bulvárnej tlače v Británii takto často trávili nedeľné popoludnia. A robia to dodnes.
V najbližších dňoch ešte mnohí komentátori budú zalamovať rukami nad úpadkom tlače, nad čoraz väčšou senzáciechtivosťou a bezuzdnou komercializáciou, ktorú reportéri News of the World doviedli tak ďaleko, že začali odpočúvať odkazy v schránkach mobilov zavraždených školáčok, rozvádzajúcich sa celebrít a smútiacich rodičov. V skutočnosti to však nie je nič nového pod slnkom. Technológia sa síce zmenila, ale dotyčné praktiky – to, že sa polícii platí za informácie; že sa osobné údaje získavajú rôznymi podvodnými metódami, že sa prenasledujú celebrity, politici a obete násilia – to všetko sa v bulvárnej tlači vyskytuje už veľmi dávno. Bolo to tu už predtým ako o tom písal Orwell.
Ešte donedávna to nikoho nijako zvlášť nešokovalo. V deväťdesiatych rokoch som pracovala v britských novinách a dodnes sa pamätám, že sa vôbec nikto nečudoval, keď boli zverejnené súkromné telefónne rozhovory medzi princeznou Dianou a jej milencom a o niečo neskôr aj záznamy súkromných telefonátov princa Karola a jeho milenky. Ani v jednom prípade sa nikdy nezistilo, ako k tomu došlo. Podľa niektorých verzií záznamy pochádzali od rádioamatérov, ktorí ich zachytili náhodou. Podľa iných bola ich zdrojom britská domáca rozviedka MI5.
Nech bol ich pôvod akýkoľvek, dostali sa do tlače, do bulvárnych novín, ktoré za ne určite dakomu zaplatili. Nikomu to však vtedy nevadilo. Princ Karol a princezná Diana boli bohatí a slávni a verejnosť sa radostne pozerala na to, ako sa strápňujú, tak prečo by mali mať nárok na súkromie?
Nikomu zvlášť nevadilo ani to, že polícia tajne spolupracovala s bulvárnymi reportérmi. Začiatkom osemdesiatych rokov britská kriminálna polícia robila domovú prehliadku u istého môjho známeho. Zhabali písomnosti, ale aj súkromné fotografie. Niektoré z týchto fotografií sa následne objavili v novinách, hoci s prípadom nemali nič spoločné. Nikoho z mojich známych to zvlášť nerušilo. Môj známy bol vplyvný človek, a vzápätí vzápätí poputoval do väzenia, tak prečo by mal mať kontrolu nad tým, ako sa používajú súkromné fotografie jeho manželky?
Najnovší škandál sa od toho v podstate v ničom nelíši. Istý londýnsky novinár mi minulý týždeň povedal, že tým, že sa nabúrali do odkazovej schránky zavraždenej tínedžerky Milly Dowlerovej, reportéri z News of the World „prekročili dôležitú hranicu“, no ja to tak nevidím. Je síce pravda, že zo schránky Dowlerovej vymazali niekoľko správ, ale keď už sa raz zavedie prax odpočúvania telefónov – News of the World údajne ich odpočúvali asi 4,000 – tí, čo odpočúvajú, to istotne pokladajú len za drobný priestupok navyše. Glenna Mulcairea, súkromného detektíva, ktorý sa nabúral do schránky Dowlerovej, predsa viedli rovnaké motívy ako tajných, čo nahrávali Karola a Camillu či policajtov, čo počas domových prehliadok habú súkromné fotografie. Každý z nich hľadal informácie, ktoré by sa dali speňažiť. A každý z nich si bol vedomý, že nebude núdza o ochotných kupcov, či už v redakcii News of the World alebo v redakciách the Sun, the Daily Mirror, the Daily Mail – alebo možno aj vo vznešenejších redakciách „serióznych“ novín, z ktorých mnohé (ako sa čoskoro môže ukázať) možno tiež veľmi ochotne kupovali ilegálne získané informácie.
Isté je však jedno: že s nimi kšeftovali preto, lebo vedeli, že je tu dopyt po podobných informáciách. A v tom je pes zakopaný: britské noviny platia policajtom za informácie o škandáloch, pretože britskí čitatelia novín po škandáloch túžia – najmä po takých, čo vedú k pádu bohatých a úctyhodných ľudí. V tom je celá irónia: pád the News of the World do tohto príbehu presne zapadá. Stavím sa, že britským čitateľom novín už veľmi, veľmi dávno nič nespravilo takú radosť ako verejné ospravedlnenie Ruperta Murdocha a verejné poníženie členky manažmentu News International, Rebekah Brooksovej.