Naša nedôvera nás zabíja

Yuval Noah Harari: V tomto momente krízy sa kľúčová bitka odohráva uprostred ľudstva samotného 

Foto: Antoine d’ Agata / Magnum Photos

Foto: Antoine d’ Agata / Magnum Photos

Plno ľudí viní z epidémie globalizáciu a tvrdí, že jediná cesta, ako zabrániť tomu, aby neprepukli ďalšie a ďalšie, je deglobalizovať svet. Postaviť múry, uvaliť reštrikcie na cestovanie, zredukovať obchod. Je pravda, že pre to, aby sme epidémiu zastavili, je krátkodobá karanténa podstatná, lenže dlhodobý izolacionizmus bude mať za následok ekonomický kolaps bez toho, aby nás skutočne ochránil pred infekciami. Práve naopak. Skutočný protiliek nie je segregácia, ale skôr kooperácia.

Epidémie zabili milióny ľudí dávno pred érou globalizácie. V 14. storočí neboli lietadlá ani zaoceánske lode, a aj tak sa Čierna smrť rozšírila z východnej Ázie do západnej Európy za necelé desaťročie. Zabila od 75 do 200 miliónov ľudí – vyše štvrtinu populácie Eurázie. V Anglicku zomreli štyria z desiatich ľudí. Mesto Florencia prišlo o 50 tisíc zo 100 tisíc obyvateľov. V tom čase Stredná Amerika nemala vlaky, autobusy, nemala ani somáre. Pritom do decembra čierne kiahne zdevastovali celú Strednú Ameriku a podľa odhadov zabili tretinu jej obyvateľstva. 

Roku 1918 sa mimoriadne virulentný typ chrípky rozšíril aj do tých najodľahlejších kútov sveta. Nakazilo sa takmer pol miliardy ľudí, vyše štvrtiny celého ľudského druhu. Odhaduje sa, že chrípka zabila 5% obyvateľov Indie. Na Tahiti zomrelo 14%. Na Samoe 20%. Spolu pandémia zabila desiatky miliónov ľudí – možno aj sto miliónov – za necelý rok. Mala viac obetí, než Prvá svetová vojna za štyri roky brutálnych bojov.

Za storočie, ktoré uplynulo od roku 1918, sa ľudský druh voči epidémiám stáva čoraz zraniteľnejší a zraniteľnejší – pre kombináciu populačného rastu a lepšej dopravy. Moderná metropola ako Tokyo či Mexico City ponúka patogénom oveľa bohatší revír než stredoveká Florencia a globálna dopravná sieť je dnes omnoh rýchlejšia ako bola roku 1918. Vírus sa dostane z Paríža do Tokya či Mexico City za necelých 24 hodín. Mali by sme teda čakať, že žijeme vo infekčnom pekle, v ktorom sa smrtiace nákazy budú striedať jedna za druhou.

Informácia ako obrana

Ibaže v skutočnosti tak výskyt ako aj následky epidémií v dramaticky poklesli. Napriek strašným nákazám ako AIDS a ebola, v 21. storočí epidémie zabili oveľa nižšie percento ľudstva než kedykoľvek v dejinách od Doby kamennej. To preto, lebo najlepšou obranou, ktorú proti patogénom ľudia majú, nie je izolácia – je to informácia. V pretekoch v zbrojení, ktoré bežia medzi patogénmi a lekármi, ľudstvo čoraz viac vyhrávalo a vyhráva, pretože patogény vedia iba slepo mutovať, zatiaľ čo lekári narábajú s vedeckými analýzami a informáciami.

Keď v 14. storočí udrela Čierna smrť, ľudia nemali potuchy, čo ju vyvoláva a ako by sa mohli brániť. Až do modernej doby ľudia kládli choroby za vinu rozhnevaným bohom, zákerným démonom alebo zlému vzduchu, o existencii baktérií a vírusov netušili. Verili v anjelov a víly, ale nevedeli si predstaviť, že jediná kvapka vody môže obsahovať celú armádu smrtiacich predátorov. Preto keď ich navštívila Čierna smrť či kiahne, najlepšie, čo úrady dokázali robiť, bolo organizovať masové modlitby k najrôznejším bohom a svätým.  Nepomáhalo to. Čím viac sa ľudia zhromažďovali na spoločné modlitby, tým viac sa nákaza šírila.

Za posledné storočie vedci, lekári a zdravotný personál po celom svete nahromadili informácie a spoločne sa im podarilo porozumieť mechanizmu, ktorý epidémie spôsobuje, aj spôsobom, ako im čeliť. 

Dôvera ako ochrana

Evolučná teória vysvetľuje, prečo a ako prepukajú nové choroby a staré sa stávajú virulentnejšími. Genetika umožnila vedcom vyšpehovať manuály, ktoré píšu samotné patogény. Zatiaľ čo stredovekí ľudia nikdy nezistili, čo spôsobilo Čiernu smrť, vedcom trvalo len dva týždne identifikovať nový coronavírus, sekvenovať jeho genóm a vyvinúť spoľahlivé testy, ktoré identifikujú nakazených. Akonáhle vedci pochopili, čo spôsobuje epidémie, oveľa ľahšie sa s nimi dalo bojovať. Očkovanie, antibiotiká, lepšia hygiena, a oveľa lepšia zdravotnícka infraštruktúra umožnili ľudstvu získať  prevahu nad neviditeľnými predátormi.

Ešte roku 1968 čierne kiahne nakazili 15 miliónov ľudí a 2 milióny z nich zabili. Ale už v nasledujúcom desaťročí bola globálna kampaň očkovania proti kiahňam taká úspešná, že roku 1979 Svetová zdravotnícka organizácia vyhlásila čierne kiahne za definitívne zlikvidované. Roku 2019 nebol nimi infikovaný nikto.

Čo nám táto história hovorí o terajšej epidémie coronavírusu?

Jednak z nej plynie, že sa pred ňou nemôžete ochrániť ustavičným zatváraním hraníc. Pamätajte, že epidémie sa rýchlo šírili už aj v stredoveku, dávno pred vekom globalizácie. Takže aj keby sme zredukovali globálne prepojenia na úroveň Anglicka roku 1348 – stále by to nestačilo. Na to, aby nás izolácia skutočne ochránila, by návrat do stredoveku nepomohol. Museli by sme sa vrátiť do doby kamennej. Dá sa to?

Po druhé, dejiny ukazujú, že skutočná ochrana prichádza so zdieľaním spoľahlivých vedeckých informácií a s globálnou solidaritou. Keď epidémia zasiahne niektorú krajinu, mala by  pravdivo informovať o prepuknutí nákazy bez strachu z ekonomickej katastrofy – a ďalšie krajiny by mali tejto informáci i dôverovať a podať pomocnú ruku, a nie obeť ostrakizovať.

Čína by dnes mohla odovzdať krajinám celého sveta množstvo dôležitých lekcií o coronavíruse, ale na to by sme potrebovali vysoký stupeň vzájomnej medzinárodnej dôvery a spolupráce.

Každý človek v každej krajine

Medzinárodnú spoluprácu potrebujeme aj na to, aby karanténne opatrenia boli účinné. Karanténa a uzatváranie sídiel majú pre zastavenie epidémie zásadný význam. Ale keď si krajiny nedôverujú a každá má pocit, že je ponechaná sama na seba, vlády budú s takými drastickými opatreniami otáľať.

Keby ste zistili, že vo vašej krajine je 100 prípadov nakazených, bol by to dôvod okamžite uzavrieť celé mestá a regióny?

Do veľkej miery to závisí od toho, čo môžete čakať od ostatných krajín. Uzavrieť svoje mestá môže mať za následok ekonomický kolaps. Ak si myslíte, že vám potom ostatné krajiny prídu na pomoc, budete náchylnejší prijať takéto drastické opatrenie. Ale ak si myslíte, že ostatné krajiny vás nechajú v tom, pravdepodobne budete váhať, až kým nakoniec nebude neskoro.

V boji proti vírusom ľudstvo potrebuje pozorne strážiť hranice. Ibaže nie hranice medzi krajinami. Skôr potrebuje strážiť hranice medzi ľudským svetom a svetom vírusov.

Asi najdôležitejšia vec o takýchto epidémiách, ktorú by si ľudia mali uvedomiť, je, že šírenie epidémie v ktorejkoľvek krajine ohrozuje celý ľudský druh. Je to preto, lebo vírusy sa vyvíjajú. Vírusy ako corona pochádzajú zo zvierat, napríklad z netopierov. Keď preskočia na ľudí, pôvodne nie sú dobre prispôsobené na svojich ľudských hostiteľov. A ako sa medzi ľuďmi replikujú, začnú v niektorých momentoch mutovať. Väčšina mutácií je neškodná. Ale niektoré dosiahnu, že vírus bude ešte nákazlivejší a odolnejší voči ľudskému imunitnému systému – a tento kmeň sa potom medzi ľudskou populáciou rýchlo rozšíri. Keďže jediný človek môže byť hostiteľom triliónov častíc vírusov, ktoré prechádzajú permanentnou replikáciou, každý nakazený človek dáva vírusu trilióny nových príležitostí, ako sa v ľudskom tele lepšie zariadiť. Každý ľudský nosič je ako automat, ktorý vírusu dáva triliónov tiketov do lotérie – vírusu stačí vytiahnuť si jeden, a uspeje. 

To nie je púha špekulácia. Richard Preston v knihe Kríza v červenej zóne (Crisis in the Red Zone) opisuje presne takúto reťaz udalostí pri prepuknutí eboly roku 2014. Nákaza sa začala, keď niektoré vírusy eboly preskočili z netopiera na človeka. Z nich síce ľudia vážne ochoreli a bolo im veľmi zle, ale tieto vírusy stále ešte boli viac adaptované na život v tele netopiera než v tele človeka. Čo zmenilo ebolu z pomerne zriedkavej choroby na zúriacu epidémiu, bola jediná mutácia v jedinom géne v jednom víruse, ktorým sa nakazil jeden jediný človek niekde v oblasti Makona v Západnej Afrike. Táto mutácia umožnila zmutovanému kmeňu eboly – takzvanému kmeňu Makona – napojiť sa na transportéry cholesterolu ľudských buniek. A tak namiesto cholesterolu transportéry pumpovali do buniek ebolu. Nový kmeň Makona bol u ľudí štyrikrát infekčnejší.

Kým čítate tieto riadky, podobná mutácia sa možno odohráva v jednom jedinom géne v corona víruse, ktorým je nakazený niekto v Teheráne, Miláne či Wuchane. Ak to tak naozaj je, tak to nie je len priame ohrozenie Iránčanov, Talianov či Číňanov, ale aj nás, nášho života. To znamená, že potrebujeme ochrániť každého človeka v každej krajine.

To, čo nás ohrozuje

V sedemdesiatych rokoch sa ľudstvu podarilo poraziť vírus čiernych kiahní pretože všetci ľudia vo všetkých krajinách boli zaočkovaní. Keby len jedna krajina svoju populáciu nezaočkovala, ohrozovalo by to celý ľudský druh, pretože pokým by vírus čiernych kiahní niekde existoval a vyvíjal sa, mohol by sa znovu rozšíriť všade.

V boji proti vírusom ľudstvo potrebuje pozorne strážiť hranice. Ibaže nie hranice medzi krajinami. Skôr potrebuje strážiť hranice medzi ľudským svetom a svetom vírusov. Planéta sa hemží nespočetnými vírusmi, a genetickými mutáciami sa ustavične sa vyvíjajú nové a nové. Hranica oddeľujúca sféru vírusov od ľudského sveta leží vo vnútri tela každej ľudskej bytosti. Keď sa nebezpečnému vírusu podarí preniknúť cez túto hranicu kdekoľvek na Zemi, celý ľudský druh je v nebezpečenstve.

V priebehu minulého storočia ľudstvo túto hranicu opevnilo ako doteraz ešte nikdy. Vybudovali sa moderné zdravotné systémy, ktoré slúžili ako múr na tejto hranici.  Zdravotné sestry, lekári a vedci boli hraničnou strážou, ktorá bez prestávky patrolovala a odrážala votrelcov. Napriek tomu ostali na tejto hranici dlhé úseky, ktoré sú chránené len žalostne. Státisíce miliónov ľudí po celom svete nemajú ani základné zdravotné služby. To ohrozuje nás všetkých. Sme zvyknutí rozmýšľať o ochrane zdravia v rámci štátov, ale lepšie zdravotníctvo pre Iránčanov či Číňanov pomôže chrániť pred epidémiami aj Izraelčanov a Američanov. 

Táto jednoduchá pravda by mala byť pre každého očividná, ale bohužiaľ, uniká aj niektorým najvýznamnejším ľuďom na svete

Hľadanie globálneho lídra

Ľudstvo dnes čelí akútnej kríze nielen pre coronavírus, ale aj pre nedostatok dôvery medzi ľudskými bytosťami. 

Na to, aby sme porazili epidémiu, musia ľudia dôverovať vedeckým expertom, musia dôverovať verejným inštitúciám a krajiny si musia dôverovať navzájom. Posledné roky nezodpovední politici zámerne podkopávali dôveru k vede, k verejným inštitúciám a k medzinárodnej spolupráci. Výsledok je, že nás to obralo o globálnych lídrov, ktorí by dokázali inšpirovať, organizovať, financovať a koordinovať globálnu odpoveď na túto krízu.

Roku 2014, keď sa rozbiehala epidémia eboly, boli akýmsi lídrom Spojené štáty. Podobnú rolu zohrávali aj počas finančnej krízy roku 2008, keď ich nasledovalo dosť ďalších krajín, aby zabránili postupnému globálnemu rozpadu. Ale v posledných rokoch Spojené štáty rezignovali na svoju rolu globálneho lídra. Súčasná administratíva prestala podporovať medzinárodné organizácie ako Svetová zdravotná organizácia a dala svetu veľmi jasne najavo, že Spojené štáty už nemajú vo svete ozajstných priateľov, majú už len záujmy. 

Keď vypukla kríza corona epidémie, Spojené štáty ostali bokom, a zatiaľ sa nestavajú do žiadnej vedúcej role. Hoci sa Amerika príležitostne snaží predstierať líderstvo, dôvera v súčasnú administratívu erodovala natoľko, že len málo krajín by bolo ochotných nasledovať ju. Šli by ste za lídrom, ktorého heslo znie “Me First”?

Ak ostane každá krajina ponechaná sama na seba, potom môže epidémia znieť Európskej únii ako umieráčik.

Prázdne miesto, ktoré ostalo po Spojených štátoch, nemôže zaplniť nikto ďalší. Práve naopak. Väčšia časť medzinárodného systému je teraz poznačená xenofóbiou, izolacionizmom a nedôverou. Bez dôvery a medzinárodnej solidarity nebudeme schopní zastaviť epidémiu a je veľmi pravdepodobné, že v budúcnosti prídu ďalšie. Ale každá kríza je zároveň aj príležitosť.

Je tu nádej, že súčasná kríza ľudstvu pomôže uvedomiť si, že globálna nejednotnosť je akútnym nebezpečenstvom. 

Jeden významný príklad: epidémia by mohla byť zlatou príležitosťou pre EÚ. Únia by mohla znovu získať podporu ľudí, o ktorú v posledných rokoch prišla. Keby šťastnejšie členské štáty pohotovo a veľkoryso posielali peniaze, zariadenie a zdravotný personál svojim ťažšie postihnutým kolegom, preukázalo by to hodnotu európskych ideálov viac než všetky vyhlásenia a prejavy. Ale ak ostane každá krajina ponechaná sama na seba, potom môže epidémia znieť Európskej únii ako umieráčik.

V tomto momente krízy sa kľúčová bitka odohráva uprostred ľudstva samotného. Ak táto epidémia bude mať za následok väčšiu nejednotnosť a nedôveru medzi ľuďmi, bude to pre vírus to najväčšie víťazsto. Keď sa ľudia vadia – vírusy sa znásobujú. A naopak, ak epidémia povedie k väčšej globálnej spolupráci, bude to víťazsto nielen nad corona vírusom, ale aj nad všetkými budúcimi patogénmi.  

© Yuval Noah Harari 2020
Text pôvodne vyšiel v časopise Time. Ďakujeme Yuvalovi N. Hararimu, že sme ho mohli publikovať v slovenskom preklade.