Cees Nooteboom pozná Španielsko už mnoho rokov. Snaží sa porozumieť rozštiepeniu krajiny, ktoré pokračovalo ešte aj po teroristickom útoku, v čase hrôzy.
La Rambla, Barcelona, 1984. Foto: Richard Kalvar / Magnum Photos
Všimol som si v španielskych novinách v posledných dňoch jedno slovo. Slovo, ktoré som dovtedy nikdy nepočul, ramblajear, korzovať. Od teroristického útoku je ramblajear veľmi populárne, ako keby obyvatelia Barcelony chceli nohami demonštrovať to, čo na spomienkovej slávnosti na korzách tak hlasno po katalánsky vykrikovali, no tinc por, nemám strach, či, keď to kričali v množnom čísle, no tenim por.
Po španielsky by to bolo no tengo miedo prípadne no tenemos miedo, ale fakt, že to kričali po katalánsky, zatiaľ čo vpredu stál kráľ Felipe, a premiér Rajoy, vypovedá čosi o pozadí problémov, ktoré tu panujú a ani pri takejto dramatickej udalosti úplne nemiznú.
Práve v tomto meste kráľa pred rokom vypískali, po tom čo primátorka Ada Colau, zvesila v radnici jeho portrét, aj portrét jeho predchodcu. Tým predznamenala koniec jednej éry. Veci sa môžu meniť. Vždy sa niečo stane po prvý raz, a vždy sa po prvý raz niečo nestane.
Veľký kráľ
Tá scéna bola ako obraz neodolateľná, tento šiesty kráľ Filip je mimoriadne vysokého vzrastu, a vždy nad všetkými vyčnieva, čo je veľmi nápadné, hlavne, keď musí byť pri každom uvádzaní do funkcie čerstvo zvoleného latinskoamerického prezidenta a snaží sa vyzerať ako predstaviteľ bývalej koloniálnej moci čo najmenší.
Teraz tu stál, neomylne po boku Carlesa Puigdemonta, premiéra Katalánska, ktorý nie je práve vysoký, a ktorý sa prostredníctvom referenda usiluje odštiepiť sa od Španielska. Kráľ by tým pádom prinajmenšom v Barcelone už nebol kráľom. Puigdemont je nástupcom Artura Masa, ktorý sa takisto angažoval za nezávislosť a stál vedľa kráľa, keď ho vypískali, ale teraz sa už aj on ocitol na vratkej stoličke, pretože CUP, ľavicovo-radikálna a antikapitalistická strana, ktorá vláde pomáha k potrebnej väčšine, ho viac nechce.
Tak kráľ, ako Mas, mali na túto príležitosť kamenný výraz, na čosi také sa neviem vynadívať. Tentoraz to bolo iné, nepískalo a nebučalo sa, urastený kráľ stál vedľa terajšieho, maličkého premiéra, na programe bola bolesť a trúchlenie, stáli uprostred ľudu a kládli kvety.
Ramblas poznám od šestdesiatych rokov. Vedú od Plaça de Catalunya dolu, ako keby ulica bola prúd, ktorý priteká do mora, tam, kde stojí Kolumbov stĺp, s objaviteľom, čo sa rezolútne plavil zlým smerom, čiže na na západ, hoci mieril na ďaleký východ, len aby objavil, že tam leží svetadiel, ktorý sa dávno objavil sám, a ktorý sa na stáročia stal španielskou kolóniou.
Celý kontinent od Mexika po ďaleký južný cíp Chile sa musel zrieknuť svojich vlastných jazykov a náboženstiev a vymeniť ich za jazyk Cervantesa, Queveda a Calderóna. Vidím tú sochu rok čo rok, pretože stojí v prístave, kde sa musím nalodiť, aby som sa dostal na svoj ostrov. Je to pánovitá postava a pre seba si ju radím k nemeckým helmám španielskych vojakov, ktorí držali stráž, kde ich postavili. Vojna, v ktorej som také helmy videl, nebola veľmi dávno, a deti majú na takéto veci dobrú pamäť.
Nepomíjajúca minulosť
Dvadsaťpäť rokov po Francovej smrti ma jedny španielske noviny požiadali, aby som napísal čosi o zmenách, ktoré v krajine pozorujem. Boli veľké v mestách, zato v čoraz pustejších vidieckych oblastiach oveľa nebadanejšie. Čierne spomienky na občiansku vojnu a na diktatúru akoby úzadí mizli, bývalí nepriatelia sa zišli v rámci novej ústavy, ale úplne tá minulosť nezmizne nikdy, schováva sa, vyčkáva a s času na čas vybuble.
Nikdy som za tie roky nevidel samotné Ramblas sa nejako meniť, nie inak než v Amsterdame a Benátkach je tu stále plnšie a plnšie, zmizli čističi topánok, pretože ľudia už nenosia topánky, ktoré sa dajú čistiť. Bario Chino a jeho strašidelne vymaľované kurvy, ktoré by mohli byť vaše staré mamy, stratil svoj frivolný charakter. Boqueria, najkrajší trh sveta, ešte existuje, len jeho starých zákazníkov odtláča, už musia domáce produkty hľadať za múrom turistov. Mám ešte v pamäti tie podivuhodné kluby ako El Molino, kde vystupoval kráľ všetkých gayov, medzi dlhonohými tanečnicami s troškou alebo množstvom tylu, s narážkami, ktorým nikto celkom nerozumel, Café Opera, kde ste sa na chvíľku mohli hrať na nóbl pána s krištáľovým pohárom cavy v ruke, nespočetné trafiky, kde konečne mali holandské noviny, ktoré som si nejakú tú chvíľu musel odoprieť, a hlavne to zvláštne Café La Bohemia, kde ste, ak ste mali náladu, mohli okukávať staré tanečnice, tanečníkov, starých hercov, čo tam vystupovali, aby mali z čoho žiť. Prípadne ste sa z nich mohli smiať. Je to svojrázna španielska zábavka, na ktorú si len ťažko mohol zvyknúť mladý cestovateľ ako som bol ja. Existuje to ešte? Neviem.
Ako sa stať republikou, ak to väčšia polovica obyvateľstva v podstate nechce?
La Rambla, Barcelona, 2006. Foto: Peter Marlow / Magnum Photos
Téma nezávislosti sa nedá sledovať oddelene od udalostí posledných dní. Katalánsko je už dlho fixované len samo na seba a na svoju tému, ostatný svet ako keby neexistoval, čo by mohlo byť predzvesťou dusivej provinčnosti. V úvodníku El País z tohto týždňa sa píše, že CUP, fanatickú, nacionalistickú hnaciu silu chystaného referenda, treba zastaviť, pretože, ako tvrdia noviny, Puigdemont a jeho číslo 2, Oriol Junqueras sa stali rukojemníkmi týchto fanatikov, dodajme, že rukojemníkmi, ktorí sa príležitostne dajú počuť, že “ak referendum čo i len o jediný hlas vyhrá, ešte v ten deň vyhlasujeme republiku”.
V jednom rozhovore pre španielske noviny som ich charakterizoval ako Laurela a Hardyho politiky, pretože pri všetkej vážnosti, zvady v tábore separatistov vedia občas vyprodukovať čistú frašku. Keď sa pýtam katalánskych priateľov, ako sa to môže skončiť, v ich odpovedi počujem nonšalantne neveriacky či cynický úsmev.
Strašidelná blízkosť
V tejto krajine, v ktorej je svet biznisu skeptický a Európa mnohovravne mlčí, žije, napokon, aj mnoho nekataláncov. A aj tak: ako z nej môže byť republika, ak to vyše polovice obyvateľov v podstate nechce? Čo za brexit z toho má byť?
Dalo sa jasne vidieť, aká veľmi zvláštna je tá náhla, drámou vynútená blízkosť hlavných postáv. Kráľ do pripravenej knihy vpísal dlhý sústrastný list a podpísal ho, Puigdemont sa podpísal gróf z Barcelony, titulom, ktorý má, ale ešte ho nikdy nepoužil. V krajine plnej symobliky nie nič bez významu.
Raz, veľmi dávno, som večer odchádzal z Bohemie spolu so starým tenorom, ktorý kedysi žal vavríny v Teatro Colón in Buenos Aires. Spýtal som sa ho, či je to preňho zlé, musieť tu vystupovať z núdze, a on povedal, ach “v živote je len zopár právd”, vetu, ktorú som nezabudol.
Teraz vidím životom ešte nepoznamenané tváre primladých mužov, ktorí ešte pred pár dňami žili, vyhecovaných fanatickým imámom a nezachytených radarom tajných služieb, zamestnaných, ako si viacerí myslia, touto turbulentnou dobou guerras institucionales – rozumej: konfrontáciami medzi Španielskom a Katalánskom.
A potom v Ripolli vidím skupinu moslimských matiek v šatkách, trúchliacich nad smrťou svojich zošalených synov a rukou napísanú ceduľu, ktorú držia oproti kamerám, s katalánskymi slovami “nie v mojom mene”. A ramblas majú zhasnuté sviečky a kvety smútku za mŕtvymi, ktorí s tým všetkým nemali nič spoločné.