Hranice medzi pozíciami sa stierajú až do neviditeľna. Aké sú následky?
Foto: Alamy / Mauritius
Ak chceme pochopiť rozpor medzi pravicou a ľavicou, musíme sa vrátiť do veľmi dávnej minulosti: prinajmenšom ku konfrontácii medzi prominentnými predstaviteľmi kresťanstva, Augustínom z Hippa a Pelagiom. Prvý z nich, jeden zo štyroch latinských cirkevných otcov pozdného staroveku, bol filozofom človeka ako padlého hriešnika. Z jeho pohľadu je ľudské stvorenie prekliate pôvodným hriechom a odsúdené hľadať spásu vo viere. A bretónsky mních Pelagius, ktorý v 4. storočí kázal v Ríme, zastával názor, že človek má nástroje na to, ako sa zachrániť. Môže sa polepšiť bez Božej milosti – a navyše že je absurdné, že by Adamov hriech mal zaťažiť celé ľudstvo.
Pelagius bol zakladateľom optimistickej predstavu o človeku, podľa ktorej má jednotlivec schopnosť zlepšiť svoj osudu na základe vlastného rozhodnutia. Naproti tomu podľa Augustína – tak ako neskôr podľa Blaisa Pascala, je človek bezmocný, hriešny tvor, odkázaný na spasenie.
Francis Bacon, vzdialený Pelagiov žiak, videl prostriedok, pomocou ktorého sa človek vlastnými silami dokáže oslobodiť od hmoty a očistiť od neblahých následkov hriechu, vo vede. Technické pokroky medicíny, poľnohospodárstva a ďalších odvetví avizujú podľa Bacona dobu, zbavenú väčšiny rán, ktoré viseli nad ľudstvom za jeho života. Biskup, matematik a filozof Pascal videl ľudský rod nezadržateľne smerovať k novej Atlantíde.
Až Francúzska revolúcia vystavuje rozdeleniu na ľavicu a pravicu jeho moderný rodný list. V auguste 1789 bráni časť Národného zhromaždenia v mene monarchie a tradície výsady Starého režimu, zatiaľ čo jeho druhá časť proklamuje ich zrušenie a odvoláva sa univerzálnu povahu ľudských práv. Toto delenie sa prekrýva s ďalším – ktoré sa tvorí takisto koncom osemnásteho storočia: delením na Osvietenstvo a romantizmus.
Osvietenstvo je nositeľom nádeje na emancipáciu s univerzálnym nárokom. Pokrok ľudstva sa podľa neho rodí zo šťastného spojenia rozumu, výchovy, vedy a obchodu, a tento pokrok skoncuje so všetkými nešvármi Starého režimu: poverami, biedou a fanatizmom – pôvodcami náboženských vojen. Zato romantizmus vystupuje voči nádeji skepticky – keď chce človek vzlietnuť privysoko, môže sa to skončiť iba katastrofou.
A veľkolepý elán osvietenských filozofov skutočne narazí na hrôzovládu – ako o tom svedčí smutný osud markíza de Condorcet, autora Náčrtu historického výkladu pokroku ľudského ducha. Ako člena frakcie Girondistov Národného zhromaždenia ho jakobíni veľmi rýchlo začali prenasledovať. Svoj náčrt dopísal v úkryte, potom ho na úteku chytili. Vo väzení po dvoch dňoch zomrel za nejasných okolností. Revolúcia začala požierať vlastné deti.
Tento konflikt ilustruje v politickej rovine slávny spor medzi liberálno-konzervatívnym Edmundom Burkom a jednoduchým colníkom, samoukom a neskorším otcom zakladateľom Spojených štátov Thomasom Painom. Tam, kde Paine velebí prirodzené právo a človeka vo všeobecnom zmysle, tam viní Burke Francúzsku revolúciu, že robila politiku tabula rasa, a zničila tým všetky základy spoločnosti.
Romantická reakcia sa následne rozbehla dvomi smermi: rozvíja citlivosť na krásy prírody, na ktorej vznikajúci priemysel už vtedy zanechával stopy; a na druhej strane sa upína na oslavovanie kultúrnych a národných tradícií, ktorým uprostred abstraktných ideálov Francúzskej revolúcie hrozí zadusenie.
Konzervatívec sa dnes môže tváriť revolučne, a progresívec vystupovať spiatočnícky. Kríženia je toľko, že už akoby niet čo oddeľovať.
My sme dnes dedičmi obidvoch týchto prúdov: väčšina z nás sa považuje za prívržencov pokroku, ale naša viera v pokrok je zdržanlivá. Desivé 20. storočie, v ktorom technika fungovala v službách deštruktívnych plánov, v ktorom atómové bomby vyhladili dve celé mestá a v ktorom došlo k viacerým ekologickým katastrofám, nás vychovalo k nedôvere k ideológiám – k ich nároku na bezpodmienečnosť. Dúfame, ale sme aj skeptici. Máme väzbu na svoju rodnú krajinu, ale sme aj vlastenci otvorení celému svetu a hrozíme sa toho, že by sme znovu mohli upadnúť do temných mytológií Blut und Boden, ktoré urobili nacionalizmus podozrivým už raz navždy.
Dejiny ľavice sú zoznamom postupných vytriezvení – ktoré prinášala diskrepancia medzi realitou a revolučným ideálom. Dejiny pravice pozostávajú predovšetkým z radu inovácií – výpožičiek od odvekého nepriateľa – napríklad v otázke sociálnej spravodlivosti, ktorú si pravica už dávno pripla na svoju zástavu. Veľké utópie, ako ich sľubovali revolúcie, sú dnes totálne zdiskreditované: vznešná socialistická myšlienka umrela v gulagu, v Stalinových čistkách a kolapse Sovietskeho zväzu.
Duch nezávislosti od blokov, duch Bandungu – cieľ, ktorý si vytýčil takzvaný Tretí svet, počínať si lepšie než Západ aj než vtedajší Východný blok, stroskotal po porážke amerických jednotiek vo Vietname, stroskotal s tragédiou boat people v Juhočínskom mori a už úplne s kambodžskými tábormi smrti, hrôzami čínskej Kultúrnej revolúcie, bankrotom castrismu, ktorý nakoniec premenil Kubu na bordel sveta.
Navyše, časť radikálnych ekológov dnes proti zásadnému optimizmu svojho vlastného tábora bičuje práve to, čo bolo jadrom ľavicového svetonázoru: kult človekom stvoreného pokroku. V tejto optike práve ľudská hybris priviedla obyvateľov planéty Zem k tomu, aby pohŕdli svojimi prirodzenými základmi. Prežitie ľudstva nezaručí nič iné, ako radikálna zmena myslenia. Všeobecná viera v pokrok, ešte donedávna mantra ľavice, sa takto mení na nový ľavicový katastrofizmus.
Toto je dnes dilema ľavicového myslenia: aby prežilo, je nútené zradiť vlastné jadro a poprieť vlastné univerzalistické hodnoty. V celkom inej oblasti to názorne predvádzajú angažovaní intelektuáli, ktorí obhajujú hidžáb, burku, menejcennosť ženy vo fundamentalistickom islame – a dovolávajú sa pritom práve ľudských práv, a na hrôzy džihádistov nachádzajú všetky možné výhovorky. Džihádisti nikdy nenesú zodpovednosť, na vine je vždy kolonialistický, rasistický, nezamestnanosťou otriasaný Západ.
Skrátka, tí istí, čo sa vehementne zasadzujú za emancipáciu žien a žiadne odsúdenie starých židovsko-kresťanských náboženstiev im nie je dosť tvrdé, sa zároveň skláňajú pred protiosvietenskými mravmi jednej časti orientu a sú pohoršení z rúhačstva na karikatúre Proroka. Pravica diskrepanciou medzi realitou a ideálmi trpí menej, pretože brať svet taký, aký jednoducho je – to k nej odjakživa patrí. A to jej zasa prináša obvinenie ľavičiarov – z permanentnej utajovanej náklonnosti k stavovskému spoločenskému poriadku.
Stará deliaca čiara medzi ľavicou a pravicou nám pomáha zachovať si orientáciu v labyrinte dejín. Ibaže v posledných desaťročiach tak pravica ako ľavica už toľko pytliačili v myšlienkových územiach tých druhých, že začali byť od seba takmer nerozoznateľné. Konzervatívec sa dnes môže tváriť revolučne, a progresívec vystupovať spiatočnícky. Kríženia je toľko, že už akoby niet čo oddeľovať.
Sme dedičmi týchto tradícií, bojujú proti sebe v našich hrudiach. Každý je v premenlivej miere liberálny, progresívny, konzervatívny – adept slobody podnikania, obhajca sveta, ktorý zdedil a chce zachovať budúcim generáciám, bojovník za sociálnu spravodlivosť. Ten starý rozpor stále existuje, ale už nepredstavuje dva navzájom nezmieriteľné obrazy sveta.
Paradoxne práve tieto dva na nerozoznanie rozmazané postoje napomohli tomu, že zadnými dvierkami sa mohla vrátiť ideológia bez ideológie. Ako čarodejnícky učeň tohto vákua vystupuje dnes populista, a blednutie myšlienky lieči krikom. Takže veľká hodina tejto éry udiera tam, kde jednotlivec preskočí strany a obráti sa priamo k tomu, čo si vyfantazíroval ako monolit a osloví to ako “ľud”.