S utečeneckou krízou v Európskej únii sa nevysporiadame, ak sa nevyrovnáme so svetovým kapitalizmom.
Foto: Stovan Nenov / Reuters
Vo svojom klasickom diele O smrti a umeraní Elisabeth Kübler-Ross predostrela známu schému piatich štádií, ktorými prechádzame, keď nám zistia smrteľnú chorobu: negácia (jednoducho odmietame túto skutočnosť prijať na vedomie: “To nemôže byť pravda, to sa mi nemohlo stať.”); hnev (ten vybuchne, keď už ďalej nemôžeme popierať skutočnosť: “Ako sa mi to len mohlo stať?”); vyjednávanie (nádej, že sa nám podarí túto skutočnosť oddialiť alebo zmenšiť jej význam: “Nechaj ma aspoň dožiť do promócie mojich detí”); depresia (libidózne stiahnutie sa: “Aj tak zomriem, tak prečo by som sa mal starať o čokoľvek?”); zmierenie (“Keďže proti tomu nemôžem bojovať, aspoň sa na to pripravím”). Kübler-Ross neskôr aplikovala tieto štádiá na každú formu obrovskej životnej straty (nezamestnanosť, smrť blízkych, rozvod, drogová závislosť) a zdôraznila tiež, že nemusia vždy prebiehať v rovnakom poradí a že nie všetci pacienti musia prejsť všetkými piatimi štádiami.
Foto: Yannis Behrakis
Zdá sa, že verejná mienka a vlády v Západnej Európe zareagovali na príval utečencov z Afriky a Blízkeho východu podobnou zmesou rozdielnych reakcií. Najprv tu bola negácia, po nej prišlo znižovanie váhy udalostí: “Situácia nie je až taká vážna, proste ju ignorujem.” Potom hnev: “Utečenci ohrozujú náš spôsob života, skrývajú sa medzi nimi moslimskí fundamentalisti, za každú cenu ich musíme zastaviť!” Je aj vyjednávanie: “OK, stanovme kvóty a podporme utečenecké tábory u nich doma!” A máme do činenia aj s depresiou: “Sme stratení, Európa sa mení na Európystan!” Chýba tu však zmierenie, ktoré by v tomto prípade malo podobu dôsledného celoeurópskeho plánu na zvládnutie utečeneckej problematiky.
Čo teda s tými stovkami tisícok zúfalcov, ktorí čakajú v Severnej Afrike na úteku pred vojnou a hladom, snažia sa preplávať do Európy a nájsť tu útočisko?
Na túto otázku sú dve hlavné odpovede. Ľavicových liberálov poburuje, že Európa necháva tisícky ľudí utopiť sa v Stredozemnom mori. Trvajú na tom, že Európa by mala prejaviť solidaritu a otvoriť svoje dvere dokorán. Populisti zastávajúci protiimigračné postoje zas tvrdia, že musíme brániť svoj spôsob života a nechať Afričanov, aby si svoje problémy vyriešili sami.
Ktoré riešenie je lepšie? Parafrázujúc Stalina, povedal by som: obe sú horšie. Tí, čo volajú po otvorení hraníc, sú tí väčší pokrytci: v hĺbke duše totiž vedia, že sa to nikdy nestane, pretože by to v Európe vyvolalo populistickú vzburu. Hrajú sa na “ušľachtilé duše” s pocitom nadradenosti nad skazeným svetom, zatiaľ čo potajomky sú jeho súčasťou.
Populisti, ktorí hlásajú protiimigračné heslá, si tiež veľmi dobre uvedomujú, že Afričania, ponechaní sami na seba, nedokážu zmeniť svoje spoločnosti. Prečo? Pretože im v tom bránime my, Severoameričania a Západoeurópania. Bola to európska intervencia v Líbyi, ktorá krajinu uvrhla do chaosu. Bol to útok USA na Irak, ktorý tam vytvoril podmienky pre vznik Islamského štátu. Neutíchajúca občianska vojna v Stredoafrickej republike nie je len výbuchom etnickej nenávisti: Francúzsko a Čína tu vedú zástupnú vojnu o kontrolu nad ropnými ložiskami.
Najzjavnejšou ukážkou našej viny je však dnešné Kongo, ktoré sa už zas stáva africkým “srdcom temnoty”. Už roku 2001 štúdia OSN, venovaná využívaniu prírodných surovín v Kongu, ukázala, že vo väčšine vnútorných konfliktov ide o prístup, kontrolu a obchod s piatimi základnými surovinami: coltanom, diamantmi, meďou, kobaltom a zlatom. Za fasádou etnickej vojny tu vidíme mechanizmy globálneho kapitalizmu. Kongo ako jednotný štát prestalo existovať; rozpadlo sa na množstvo jednotlivých teritórií pod vládou miestnych vojenských vodcov, ovládajúcich svoje územie prostredníctvom vojska, v ktorom často bojujú aj nadrogované deti. Väčšina týchto vojenských vodcov je obchodne prepojená so zahraničnými firmami alebo korporáciami, ktoré vykorisťujú surovinové bohatstvo tohto regiónu. Paradox je, že mnohé z týchto surovín sa používajú v najnovších technologických výrobkoch ako laptopy či mobily.
Ak z tejto rovnice odstránime technologické firmy, rozpadne sa nám celý príbeh etnických vojen, vyvolaných dávnymi vášňami. A práve z tohto by sme mali vychádzať, ak naozaj chceme pomôcť Afričanom a zastaviť príval utečencov. V prvom rade si musíme uvedomiť, že väčšina utečencov prichádza z nefunkčných štátov, kde štátne inštitúcie viac-menej prestali fungovať ak nie v celej krajine tak aspoň v jej veľkej časti, ako v Sýrii, Libanone, Iraku, Líbyi, Somálsku či Kongu. Tento rozpad štátnej moci nie je lokálny úkaz, ale dôsledok medzinárodnej ekonomiky a politiky; v niektorých prípadoch, ako v Líbyi a Iraku, je to priamy dôsledok intervencie Západu. Je jasné, že vznik týchto nefunkčných štátov nie je len akési neúmyselné nešťastie, ale že je to tiež jeden zo spôsobov, akým veľmoci presadzujú svoju ekonomickú koloniálnu politiku. Za povšimnutie stojí aj to, že zárodky nefunkčných štátov Blízkeho východu treba hľadať v hraniciach, ktoré po Prvej svetovej vojne na mape svojvoľne narysovali Británia s Francúzskom, čím vytvorili celý rad “umelých štátov”. Tým, že Islamský štát zjednocuje sunitov v Sýrii a Iraku, vlastne spája to, čo kedysi roztrhli koloniálni páni.
Pozoruhodné je aj to, že niektoré menej bohaté krajiny Blízkeho východu (Turecko, Egypt či Irak) sa k utečencom stavajú oveľa otvorenejšie než tie skutočne zámožné krajiny (Saudská Arábia, Kuvajt, Spojené arabské emiráty, Katar). Saudská Arábia a Emiráty neprijali žiadnych utečencov, hoci ležia na hraniciach s krízovými krajinami a kultúrne sú oveľa bližšie utečencom (poväčšine moslimov) než Európa. Saudská Arábia dokonca vrátila niektorých moslimských utečencov do Somálska. Je to preto, lebo ide o fundamentalistickú teokraciu, ktorá neznesie votrelcov zo zahraničia? Nie, no mali by sme si uvedomiť aj to, že tá istá Saudská Arábia je ekonomicky plne integrovaná so Západom. Nie sú Saudská Arábia a Emiráty – krajiny, absolútne závislé na príjmoch z ropy – z ekonomického hľadiska jednoducho predsunutými základňami západného kapitálu? Medzinárodné spoločenstvo by malo vyvinúť všemožný nátlak na krajiny ako je Saudská Arábia, Kuvajt a Katar, aby si splnili svoju povinnosť a prijali veľký podiel utečencov. Saudská Arábia je navyše do značnej miery zodpovedná za situáciu v Sýrii, pretože podporuje povstalcov proti Assadovi. To isté platí v rôznej miere pre mnohé iné krajiny – vezieme sa v tom všetci.
Nové otroctvo
Ďalšou spoločnou črtou týchto bohatých krajín je rozvoj nového otroctva. Zatiaľ čo kapitalizmus sa snaží legitimizovať sám seba ako ekonomické zriadenie, ktorého súčasťou je osobná sloboda (ako podmienka trhovej výmeny), k dynamike jeho rozvoja patrí aj vznik otroctva: a hoci v Európe otroctvo zaniklo koncom stredoveku, v kolóniách zaznamenalo prudký nárast od počiatkov modernej éry až po Občiansku vojnu v Amerike. Trúfam si vysloviť hypotézu, že dnes, v tejto novej ére globálneho kapitalizmu, nastáva aj nová éra otroctva. Nikto síce formálne nemá status “zotročenej osoby”, no otroctvo nadobudlo množstvo nových podôb: milióny prisťahovalcov pracujú na Saudskom polostrove (v Emirátoch, Katare, atď.) a často sú im upierané základné občianske práva a slobody; totálna kontrola nad miliónmi pracovníkov v ázijských dielňach, kde ľudia často hrdlačia v podmienkach pripomínajúcich koncentračné tábory; obrovské nasadenie nútenej práce pri ťažbe surovín v mnohých krajinách strednej Afriky (ako napríklad Kongo). Za príkladmi však nemusíme chodiť až tak ďaleko. Minimálne sedem ľudí prišlo o život 1. decembra 2013 pri požiari v čínskej textilnej továrni v priemyselnej zóne talianskeho mesta Prato, 19 kilometrov od centra Florencie, keď sa robotníci nemohli dostať z improvizovanej lepenkovej ubytovne, postavenej na území továrne. K nešťastiu došlo v priemyselnej štvrti mesta, zvanej Macrolotto, známom textilnom centre. Podľa niektorých informácií v tomto meste ilegálne žijú tisícky ďalších čínskych migrantov, pracujú tu 16 hodín denne a pre siete veľkovýrobcov a dielní produkujú lacné oblečenie. Ak chceme nájsť nových hrdlačiacich otrokov, nemusíme chodiť do vzdialených predmestí v Šanghaji (alebo Dubaji či Katare) a pokrytecky kritizovať Čínu – otroctvo máme priamo tu, pred nosom, len ho nevidíme (alebo sa tvárime, že ho nevidíme). Tento nový faktický apartheid, tento systematický prudký nárast počtu rozličných foriem faktického otroctva nie je žiadna poľutovaniahodná nehoda, ale nutná systémová súčasť dnešného globálneho kapitalizmu.
Utečenci neutekajú len zo svojich vlastí, zničených vojnou; idú tiež za určitým snom. Znovu a znovu to vidíme na našich obrazovkách.
No nie je to tak, že utečenci, ktorí prichádzajú do Európy, sa sami ponúkajú ako lacná pracovná sila, často na úkor miestnych pracovníkov, ktorí na to reagujú tým, že vstupujú do miestnych protiimigračných politických strán? Pre mnohých utečencov je to splnenie ich snov.
Utečenci neutekajú len zo svojich vlastí, zničených vojnou; idú tiež za určitým snom. Znovu a znovu to vidíme na našich obrazovkách. Utečenci v južnom Taliansku jednoznačne vyhlasujú, že tam nechcú ostať – väčšinou chcú žiť v škandinávskych krajinách. A čo tie tisícky ľudí, táboriacich v okolí Calais, ktorí sa neuspokojili s Francúzskom, a sú ochotní riskovať život, aby sa dostali do Británie? A čo desaťtisíce utečencov v balkánskych krajinách, ktorí sa chcú dostať aspoň do Nemecka? Vyhlasujú tento svoj sen za svoje bezpodmienečné právo a žiadajú od európskych úradov nielen poriadnu stravu a zdravotnú starostlivosť, ale aj dopravu na miesto, ktoré si zvolili.
Lorenzo Meloni/Magnum Photos
V tejto nemožnej požiadavke je čosi záhadne utopické: akoby Európa bola povinná uskutočniť ich sen, ktorý je mimochodom mimo dosah väčšiny Európanov. Koľkí obyvatelia Južnej či Východnej Európy by nedali prednosť životu v Nórsku? Vyjavuje sa v tom paradox utópie: práve vo chvíli, keď sa ľudia ocitnú v chudobe, tiesni a nebezpečenstve, keď by sa dalo predpokladať, že sa uspokoja s minimom bezpečia a blahobytu, dochádza k absolútnemu výbuchu utópie. Tvrdé ponaučenie pre utečencov znie, že “Nórsko neexistuje”, dokonca ani v Nórsku. Budú sa musieť naučiť cenzurovať vlastné sny: miesto toho, aby sa za nimi hnali v skutočnosti, mali by sa snažiť túto skutočnosť zmeniť.
Ľavicové tabu
A tu bude potrebné prelomiť jedno z najväčších tabu ľavice: predstavu, že snaha brániť určitý vlastný spôsob života je sama o sebe čímsi protofašistickým či rasistickým. Ak sa tejto predstavy nevzdáme, otvoríme dvere protiimigračnej vlne, ktorá sa šíri Európou. (Dokonca aj v Dánsku protiimigračná Demokratická strana po prvý raz porazila sociálnych demokratov a stala sa najsilnejšou stranou v krajine.) Aj ľavica sa môže snažiť pochopiť obavy obyčajných ľudí z toho, že ich spôsob života je ohrozený. Ukážkovým príkladom je Bernie Sanders! Skutočnú hrozbu pre náš kolektívny spôsob života nepredstavujú cudzinci, ale dynamika globálneho kapitalizmu: len v Spojených štátoch ekonomické zmeny za posledné desaťročia napáchali viac škody na živote spoločenstiev malých miest než všetci prisťahovalci dohromady.
Pochopiteľne, štandardnou reakciou ľavicových liberálov na túto situáciu je výbuch arogantného moralizátorstva: akonáhle pripustíme, že na hesle “obrany nášho spôsobu života” je čo len štipka pravdy, spreneveríme sa svojim postojom, pretože tým propagujeme len jemnejšiu verziu toho, čo otvorene žiadajú protiimigrační populisti. Nie je toto príbeh posledných desaťročí? Centristické strany odmietajú otvorený rasizmus protiimigračných populistov, súčasne však tvrdia, že “chápu obavy” obyčajných ľudí a pestujú “racionálnejšiu” verziu rovnakej politiky.
No hoci je v tom viac ako zrnko pravdy, moralizátorské fňukanie typu “Európa stratila empatiu, je ľahostajná voči utrpeniu iných” a tak ďalej, je len opačným extrémom protiimigračnej brutality. Oba postoje vychádzajú zo zďaleka nie samozrejmého predpokladu, že obrana vlastného spôsobu života je nezlučiteľná s etickým univerzalizmom. Nemali by sme sa dať zatiahnuť do liberálnej hry o tom, “koľko znášanlivosti si môžeme dovoliť”. Mali by sme tolerovať, že rodičia nedovoľujú deťom chodiť do štátnych škôl, že im dohovárajú manželstvá, že sa zle správajú k svojim homosexuálnym spoluvercom? Z tohto hľadiska, prirodzene, nikdy neprejavujeme dosť tolerancie, alebo jej už prejavujeme priveľa a zanedbávame pri tom práva žien, a tak ďalej. Jediný spôsob, ako sa dostať z tohto mŕtveho bodu, je prejsť od znášanlivosti či úcty voči iným k spoločnému boju.
Musíme veci vnímať v širšej perspektíve: utečenci sú cenou za globálnu ekonomiku. V našom globálnom svete sme zvyknutí na voľný obeh tovaru, no nie ľudí. Vznikajú nové podoby apartheidu. Téma priepustných múrov či hrozby, že nás cudzinci zaplavia, je nerozlučne spätá s globálnym kapitalizmom, je to znamenie toho, čo je na kapitalistickej globalizácii zlé. Veľké migračné vlny sú charakterické pre celé dejiny ľudstva, no v moderných dejinách je ich hlavnou príčinou koloniálna expanzia: v období pred kolonizáciou takzvaný Svetový Juh pozostával najmä zo sebestačných a relatívne izolovaných miestnych spoločenstiev. Až koloniálna okupácia a otrokárstvo vykoľajili tento spôsob života a dali zas do pohybu veľké migračné vlny.
Foto: Santi Palacios / AP
Európa nie je jediné miesto na zemeguli, ktoré zažíva prisťahovaleckú vlnu. V Juhoafrickej republike žije vyše milióna utečencov zo Zimbabwe, ktorí sú vystavení útokom miestnej chudoby za to, že im kradnú pracovné miesta. A utečencov bude čoraz viac, nielen kvôli ozbrojeným konfliktom, ale pre nové “lotrovské štáty”, ekonomické krízy, prírodné pohromy (znásobené klimatickými zmenami), katastrofy, spôsobené ľuďmi a tak ďalej. Dnes už vieme, že po nukleárnej katastrofe vo Fukushime sa v Japonsku istý čas uvažovalo, že bude treba evakuovať celé okolie Tokia, kde žije 20 miliónov ľudí. Kam by sa asi boli podeli? Za akých podmienok? Pridelili by im kúsok pôdy alebo by sa rozpŕchli po celom svete? Čo ak sa severná časť Sibíri stane obývateľnejšou a budú sa tam dať pestovať plodiny, zatiaľ čo celé oblasti Afriky na juh od Sahary vyschnú natoľko, že neuživia miestnych ľudí? Ako bude prebiehať organizácia týchto obrovských výmen obyvateľstva? Keď sa podobné veci diali v minulosti, dochádzalo k divokým, spontánnym spoločenským premenám, sprevádzaným násilím a ničením (spomeňme si len na veľké sťahovanie národov po zániku Rímskej ríše) – takáto perspektíva je katastrofálna v dnešných podmienkach, keď toľké národy majú k dispozícii zbrane hromadného ničenia.
Z toho všetkého vyplýva hlavné ponaučenie: ľudstvo by sa malo pripraviť na to, že bude žiť ohybnejším a sťahovavejším spôsobom: prudké miestne a globálne zmeny prostredia si možno budú vyžadovať sociálne premeny nevídaných rozmerov. Jedno je jasné: bude treba radikálne predefinovať pojem národnej suverenity a nastoliť novú rovinu celosvetovej spolupráce. A čo obrovské zmeny v ekonomike a ochrane životného prostredia, spôsobené zmenenami v počasí či nedostatkom vody a energie? Akým spôsobom sa budú prijímať a realizovať opatrenia, vyplývajúce z týchto zmien? Bude treba prelomiť mnohé tabu a prijať veľa komplikovaných opatrení. Európa sa bude musieť znovu prihlásiť k svojmu záväzku, že zabezpečí dôstojné podmienky pre utečencov. Kompromisy sú neprípustné: veľké migračné vlny sú našou budúcnosťou a jedinou alternatívou voči takémuto záväzku je nový výbuch barbarstva (ktorý niektorí nazývajú “stretom civilizácií”).
Po druhé, ako nevyhnutný dôsledok tohto záväzku by sa Európa mala zorganizovať a zaviesť jasné pravidlá. Štátnu kontrolu prúdov utečencov by mala zabezpečiť obrovská administratívna sieť, do ktorej bude patriť celá Európska Únia (aby sa už neopakovali miestne barbarské výčiny ako tie, ktorých sa dopustili úrady v Maďarsku). Utečencov bude treba upokojiť, že sú v bezpečí, ale bude im tiež treba vysvetliť, že musia prijať miesto pobytu, ktoré im pridelia európske úrady, a navyše budú musieť rešpektovať zákony a spoločenské normy európskych štátov: nebude sa tolerovať žiadne nábožensky, sexuálne či etnicky podmienené násilie ani na jednej strane, nikto nebude mať právo vnucovať iným svoj spôsob života či náboženstvo a bude sa rešpektovať právo každého jednotlivca vzdať sa zvyklostí svojho spoločenstva a tak ďalej. Ak sa nejaká žena rozhodne zakrývať si tvár, jej rozhodnutie má byť rešpektované, no ak sa rozhodne tvár si odhaliť, má mať zabezpečenú slobodu urobiť to. Isteže, tieto pravidlá uprednostňujú západoeurópsky spôsob život, no je to cena, ktorú treba zaplatiť za európske pohostinstvo. Tieto pravidlá by sa mali jasne sformulovať a ich dodržiavanie prísne vyžadovať, a v prípade potreby (napríklad zahraničných fundamentalistov, ale aj našich vlastných protiimigračných rasistov), aj prísne trestať.
Po tretie, bude treba vymyslieť nový prístup k medzinárodným zásahom: vojenským i ekonomickým intervenciám tak, aby sa zas nechytili do pasce neokolonializmu. Čo tak nasadiť jednotky OSN na zabezpečenie mieru v Líbyi, Sýrii či Kongu? Keďže tento typ zásahov sa viaže s neokolonializmom, budú potrebné mimoriadne bezpečnostné opatrenia. Irak, Sýria a Líbya sú ukážkovými príkladmi toho, že nesprávny typ intervencie (Irak a Líbya) ale aj politika nezasahovania (ako Sýria, kde sa pod rúškom nezasahovania naplno angažujú vonkajšie sily od Ruska po Saudskú Arábiu a Spojené štáty) vedú do rovnakej slepej uličky.
Štvrtou a najnáročnejšou úlohou je zaviesť radikálne ekonomické zmeny, ktoré zlikvidujú sociálne podmienky, plodiace utečencov. Hlavnou príčinou, ktorá utečenecké vlny vytvára, je samotný súčasný globálny kapitalizmus a jeho geopolitické hry. Ak ho radikálne nezmeníme, čoskoro sa k africkým utečencom pripoja aj prisťahovalci z Grécka a ďalších európskych krajín. Za mojej mladosti sa jednému takémuto organizovanému pokusu riadiť pospolitý ľud hovorilo komunizmus. Možno by sme mali prísť s jeho novou verziou. Možnože v dlhodobej perspektíve je to naše jediné riešenie.
Je to všetko utópia? Možno, ale ak to nespravíme, bude to naozaj náš koniec, a to zaslúžený.