Foto: Ali Jarekji / Reuters
Cesta z Krakova do Osvienčimu, kde sa nachádza koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau, vedie pozdĺž Visly. Kam oko dovidí, všade samé bahno, ktoré vybielil a zakryl sneh.
Monotónna, nekonečná krajina. Prechádzame okolo chemickej továrne, kde väzňov – tých, ktorých pokladali za dostatočne schopných – vykorisťovali a nútili vykonávať vražednú prácu. Je krásny zimný deň, ohnivé slnko na okamih osvetlí zasneženú pustatinu a potom hneď zmizne a prenechá nás našim myšlienkam.
Močaristá krajinka
Spomínam na Freda, ktorý bol pre mňa ako starší brat. Mal sedemnásť, keď odcestoval do Rakúska organizovať hnutie odporu. Nikdy viac som ho už nevidel. Na stanici vo Viedni ho zatkli, potom mučili a napokon poslali v dobytčom vagóne do Osvienčimu. Utiekol, ale chytili ho rovesníci z Hitlerjugend, zatvorili ho a potom naňho zabudli… Tak zahynul, na tej mučeníckej zemi, kde pil vlastný moč.
Roku 1967 básnik Paul Celan vzal Martina Heideggera na prechádzku po podobnej močaristej krajinke. Dúfal, že jej aura prinúti nemeckého profesora zamyslieť sa nad sebou. Zbytočne. Vo filozofovi, ktorý od roku 1933 do roku 1945 pravidelne platil členské príspevky nacistickej strane, tá krajinka nevzbudila očakávané asociácie.
Martin Heidegger, vtedajší mentor univerzít, nástojil na tom, že „mechanizované poľnohospodárstvo“ a tábory smrti boli „tým istým“ globálnym víťazstvom techniky! Nepociťoval ani smútok, ani žiaľ, ani žiadnu zvláštnu zodpovednosť. Túto nesentimenálnu ľahostajnosť filozofa zdieľajú mnohí súčasníci, ktorí rozdiel medzi kombajnom a plynovou komorou redukujú výlučne na bezvýznamné filozofické nuansy.
Rok tisíc
Je možné dnes chápať Osvienčim inak ako len svedka tragickej histórie, ako pozostalosť vzdialenej éry, dávno pochovanej a uplynulej? Na túto otázku sa už pokúšali nájsť odpoveď mnohí, najmä znepokojení intelektuáli, väčšinou Poliaci a katolíci, spolu s predsedom Európskeho parlamentu Jerzym Buzekom.
Znovu a znovu si kládli otázku, ktorá trápila Jána Pavla II. – ako po Osvienčime znovu zakotviť ľudské práva – až zakotvili pri provokatívnom vyznaní, ktoré už predtým otriaslo europskou kultúrou: „Už zas sa nachádzame v roku tisíc,“ povedal Jean-Paul Sartre roku 1945. Predtým sa „každý jednotlivec schovával v dave“. Po hrôzach Osvienčimu a Hirošimy – aby som ďalej rozviedol Sartrovu myšlienku – „sa každé ráno ocitáme v dni pred koncom všetkých čias“. Vnútorná dispozícia homo sapiens ku genocíde, možnosti, aké dávajú zbrane hromadného ničenia, to všetko ženie ľudstvo k autodeštrukcii.
Inštinkt smrti, ktorý sa prejavil v minulom storočí, trvá dodnes.
Každý rok navštívi Osvienčim vyše milión ľudí. Jedni sem prichádzajú niečo sa dozvedieť, iní overiť si svoje vedomosti, a ešte ďalší pomodliť sa. Chtiac-nechtiac odchádzajú bez toho, aby našli to, za čím sem prišli. Pre človeka, ktorý je sýty, oblečený, na chvíľku vytrhnutý zo sveta blahobytu nie je ľahké predstaviť si nepredstaviteľné.
Počas návštevy v tábore som sa stretol so študentkami Annick a Milanou. Tá prvá je Tutsi z Ruandy, tá druhá je Čečenka. Ony jediné boli schopné pochopiť rozsah zločinu, ktorý každej z nich pripomínal vlastnú skúsenosť tejto dehumanizovanej doby.
Nehovorme o Osvienčime tak, akoby išlo o uzavretú záležitosť, nenavštevujme toto významné miesto ako zvláštne múzeum krutosti, mauzóleum minulosti, ktorá sa skončila. A keď voláme „nikdy viac!“, nech je to zvolanie prejavom angažovaného postoja, a nie prázdnou frázou!
Dvadsiate storočie sa skončilo genocídou v Rwande, ktorá prebehla bleskovo, pred očami celej planéty a v prítomnosti novinárov z mnohých krajín. Generál Dallaire, ktorý velil modrým helmám OSN, podrobne informoval svojho nadriadeného v New Yorku Kofiho Annana o vývine situácie. Prosil ho, aby mu poslali posilu a dovolili intervenovať. K ničomu takému nedošlo. Francúzsko si zvolilo nesprávnych priateľov a svedomie sveta patrilo neprítomným. Ani cirkev neurobila nič, aby zadržala vrahov v Kristovej krajine, kde obete i kati boli katolíkmi. Výsledok – desaťtisíc civilov, zabitých každý deň, počas troch mesiacov pekla.
Znovu sa tu prejavila logika Osvienčimu – logika cieleného a totálneho zničenia národa, zatiaľ čo svet nečinne zotrvával vo svojej nelogickej ľahostajnosti. Vyhladenie Židov v Európe, vyhladenie Tutsiov v Rwande. Nepokladajme to uzavretú kapitolu dejín. Bola tu Kambodža Červených Khmérov, bola tu Srebrenica.
Následky opantania genocídou pozorujeme dnes na Kaukaze, kde – za mlčania medzinárodného spoločenstva – každého piateho obyvateľa Čečenska zabíjajú guľky ruskej armády. V Darfúre sa obete sudánskych kománd rátajú na stovky tisícok a počet utečencov na milióny…
Inštinkt smrti
A vyhliadky do budúcnosti? Tie naďalej vyzerajú zlovestne. Nevyhráža sa iránsky prezident Ahmadinedžád s pravidelnosťou metronómu, že vymaže Izrael z mapy sveta? A nie je jediný. Démon genocídy nepatrí výlučne do minulosti, ale aj do súčasnosti.
Po porážke Napoleona a jeho Veľkej armády sa osvietenská Európa nechala oslepiť pozlátkom belle époque a zabudla na slová Carla von Clausewitza: „Keď padnú hranice možného, ktoré existujú tak povediac len v našom podvedomí, ťažko ich znovu postaviť.“ Osvienčim je naďalej možný a inštinkt smrti, ktorý sa prejavil v minulom storočí, trvá dodnes.
Text vyšiel v poľskom preklade v prílohe PlusMinus denníka Rzeczpospolita.