Bernard-Henri Lévy sa háda so Slavojom Žižekom o budúcnosti ľavičiarov a návrate komunistickej myšlienky.
Bernard-Henri Lévy, nedávno ste definovali ľavicu jej sociálnymi vymoženosťami, jej parlamentnými zápasmi a odbormi. No predsa len, nedá sa povedať, že by sociálna otázka bola vo vašom verejnom angažovaní zas až tak prítomná, a to ani v jeho začiatkoch. ľavicoví intelektuáli ako ste vy opustili tento terén, no neotvorili tým širokú cestu pre návrat radikálnych progresivistických paradigiem, nad ktorými dnes nariekate? (Video tu)
Bernard-Henri Lévy: Zrejme to nemyslíte zle, ale mýlite sa. Nedávno som napísal, že fundamentálnou otázkou dneška je otázka novej biedy a že nám chýba nový Coluche. Naozaj si myslíte, že ma nezaujíma sociálna otázka? Roku 2005, v okamihu krízy v parížskych predmestiach, som hovoril o tom, že nemáme právo tváriť sa, že ide jednoducho o akýsi záchvat barbarstva bez politického významu. Myslíte si, že ma to netrápi? Vari som stokrát nepovedal – napríklad aj vo svojej knihe – že postava Satra na dvojkolke, ako vychádza z fabriky, že tento obraz, ktorému sa všetci hlupáci toľkokrát vysmiali, je koniec koncov úžasnou figúrou? A predovšetkým, hovoriť o masakre v Darfúre, alebo kedysi o vojne v Bosne, mi nepripadá menej podstatné ako venovať sa deložovaným.
Slavoj Žižek: Tieto nové formy sociálneho apartheidu, ktoré ste veľmi správne pomenovali, sú neodňateľne späté s globálnym kapitalizmom. Problém je, že tak ako väčšina dnešnej ľavice, stále si myslíte, že tak ako to funguje, to nemáme zmeniť, ale iba korigovať. Váš obzor zostáva v konečnom dôsledku fukuyamovský: je to kapitalizmus s ľudskou tvárou, konečne nájdený vzorec najlepšej možnej spoločnosti.
Bernard-Henri Lévy: To určite nie. Fukuyamova teória konca dejín je úchylka zrodená v eufórii z pádu berlínskeho múru. Dnes ma znepokojuje rovnako ako keď sledujem znovuzrodenie radikálnej ľavice, ktorá nám sľubuje, že síce ešte asi nemá definitívne riešenie drámy ľudstva, ale už zajtra naňho príde. Toto je katastrofická vec. Je to priepustka do všetkých zlých snov totalitných systémov. Benjamin, ktorého ste práve citovali, povedal inú podstatnú vec. Proti alternatíve, ktorú Marx načrtol v Tézach k Feuerbachovi, transformovať či pochopiť svet, stavia tretí pojem: naprávať svet. Veru áno. Práve že – napráva? Nie je to také vzrušujúce. Ale poctivá politika sa nezaobíde bez tejto prímesi melanchólie. Myšlienka, že svet je nedokonalý, že taký zostane, že samozrejme treba zápasiť, a z celej sily, aby bol trochu menej nedokonalý, ale že to najhoršie nastáva vo chvíli, keď si začneme predstavovať, že ho ideme od základu zmeniť.
Slavoj Žizek: Áno, svet zostane nedokonalý, ale niekedy sa radikálne zlomy predsa len ukazujú ako jediná cesta, ako sa vyhnúť úplnej deštrukcii. Viete, ja som ten najpesimistickejší možný ľavičiar. Dokonca si myslím, že, bohužiaľ, budúcnosťou, ktorá nás čaká, je autoritársky kapitalizmus. Vy sa však tvárite, akoby v tejto situácii bolo jedinou možnou voľbou angažovať sa v realite svetového kapitalizmu. Podľa mňa to tak nie je. Ja nielenže neustupujem, ja sa plne angažujem v prospech konkrétnych reformistických procesov, ktoré sa stavajú proti tejto katastrofickej budúcnosti. Obamov zápas za systém sociálnej ochrany – to je príklad udalosti, ktorá má svetový dosah. To neobyčajne pozitívne zasiahlo americkú ideológiu v samotnom jej srdci. Nie som odporcom parlamentnej demokracie, som jednoducho dosť súdny na to, aby som videl, že nie je uspôsobená na to, aby dokázala čeliť dôsledkom nového globálneho poriadku.
Ešte pred piatimi rokmi by sme si nevedeli predstaviť takýto spanilý návrat myšlienky komunizmu medzi intelektuálov, ani že narazí na takú odozvu u úplne mladých ľudí. Ako si vysvetľujete toto vzkriesenie?
Bernard-Henri Lévy: Musím najskôr povedať, že to vzkriesenie ma desí. Šokuje ma, keď vidím mozgy – často brilantné – ako nám znovu uštedrujú tento úder, pri tom všetkom, čo vieme, po všetkom, čo bolo povedané. Už ste fackovali mŕtvolu?, pýtali sa surrealisti. A tu to máme. Resuscitujú mŕtveho. Na druhej strane, vždy som bol presvedčený, že sa to vráti. Pretože za týmto všetkým stoja hlboké vášne – ja ich nazývam prvočísla pravdy politiky. Napríklad, vášeň kolektívu. To, čo opisuje Sartre: opojenie človeka, ktorý sa odrazu cíti byť súčasťou kolektívneho tela ľudstva. Aj vášeň dejín rozlomených na dve polovice. Myšlienka, že svet je starý a prišiel čas ho omladiť. Alebo aj tá hrozná vôľa k čistote, v ktorej vidím jeden z najhlbších koreňov totalitnej túžby. Je to jedna z fundamentálnych vášní – ustavične sa obnovujúci zdroj komunistickej ilúzie. A považujem ju za veľmi nebezpečnú, za zodpovednú za vytváranie katakliziem. Michel Foucault mi v rozhovore publikovanom v Nouvel Observateur roku 1976 povedal nasledujúcu vec: Otázka minulých ér znela: je revolúcia možná? Otázka moderného veku je: máme si ju želať? A ja odpovedám: nie – tak ako odpovedal on.
Slavoj Žižek: Mám skromnejšiu odpoveď na otázku, prečo je komunizmus znovu zaujímavý. Akokoľvek môže byť v mnohom naivný, pokúša sa dať odpoveď na veľmi reálne katastrofické antagonizmy súčasného kapitalizmu. Spomeňme niektoré: hrozba globálnej deštrukcie životného prostredia, zostrujúca sa celosvetová segregácia medzi vyčlenenými a začlenenými, či objavenie sa biogenetických technológií, ktoré robia z modifikácie ľudskej prirodzenosti veľmi reálnu perspektívu a to už čoskoro. No a táto privatizácia, čiže deštrukcia všetkého, čo máme spoločné, tento pokus vymaniť sa zo samotnej podstaty nášho fyzického a spoločenského bytia, to všetko nutne vyvoláva túžbu po nových formách kolektívneho rozhodovania. Nevzdať sa budúcnosti ani v prospech trhu, ani v prospech štátu, to je pre mňa komunizmus.