Foto: Raghu Rai / Magnum Photos
Ctené slávnostné zhromaždenie,
dnešného laureáta už ocenilo toľko významných inštitúcií na celom svete a zaznelo o čom toľko hlbokých viet, že čokoľvek k nim pridávať by bolo nosením dreva do lesa. Ak sa Nadácia Jána Langoša predsa len rozhodla pridať k tejto hore ocenení pre jednoduchého budhistického mnícha – ako laureát sám o sebe hovorí – aj strom zo Slovenska, urobila tak z niekoľkých príčin.
V epoche presiaknutej cynizmom, v časoch, keď sa povážlivo šíria pocity bezmocnosti a skepsy; v pomeroch, keď upadajú normy každodennej slušnosti a primitivizmus sa derie nahor – vtedy je nesmierne cenné načúvať človeku, ktorý hovorí o láske, súcite, dobrote srdca, ale aj o zodpovednosti za svoje konanie, o širšej zodpovednosti, o univerzálnej zodpovednosti za osudy ľudstva.
V časoch, keď maloverní zlovestne šepcú o bezvýznamnosti malých, o potrebe prispôsobiť sa silnejším a nanajvýš iba vyhandlovať, čo sa dá – vtedy má osobitný význam privítať muža, ktorý je obhajcom malých a slabých, no jedinečných. Lídra, ktorý pomohol zabrániť tomu, aby jeho národ rozdrvila železná päsť čínskeho komunizmu, hoci mala k dispozícii všetky prostriedky.
V ťaživých situáciách susedských sporov, konfliktov medzi komunitami, ktoré sa neznášajú a nedôverujú si – vtedy je namieste zamyslieť sa nad dôrazom, aký Jeho Svätosť kladie na porozumenie, toleranciu, na základnú rovnosť všetkých ľudí bez ohľadu na ich rasu či jazyk, na trpezlivosť pri hľadaní riešení konfliktov.
Vo chvíľach osobných a rodinných kríz, v strastiplných dňoch bolesti a choroby – vtedy je nenahraditeľný hlas útechy, povzbudenia, nádeje.
Ako je to možné, pýtame sa neraz, že keď tento človek o tom všetkom rozpráva, keď apeluje a burcuje, nabáda a pripomína, z jeho úst to neznie ako fráza. Áno, vieme: sú to slová garantované jeho charakterom i príbehom jeho národa. Je to charizma, akú vyžaruje. Ale je to aj niečo, na čo racionálne vysvetlenia nestačia – pretože sme svedkami tajomstva.
Aj keď nehovoríme tibetštinou, sú slová a skúsenosti, ktoré máme spoločné. Nobelovu cenu mieru dostala Jeho Svätosť za to, že presadzuje hodnoty nenásilia, lásky, súcitu, altruizmu, že sa usiluje dopátrať pravdy.
Ako sa nám to na neďalekom námestí pred dvadsiatimi rokmi prihovárala Marika Gombitová, keď nás oslovila v mene tých, čo poznajú hodnotu ľudskej pomoci? Spomínate si? Zem, menom Láska.
Ako to spieval Ivan Hofman za čias našej nenásilnej revolúcie? Sľúbili sme si lásku; sľúbili sme si vravieť pravdu, sľúbili sme si vydržať.
Laureát dostal Nobelovu cenu mieru pred dvadsiatimi rokmi, 10. decembra 1989. Teda presne v ten deň, keď sa vyše stotisíc Bratislavčanov vydalo zo zadrôtovanej krajiny peši do rakúskeho Hainburgu, aby tak symbolicky zrušili železnú oponu.
Jeho Svätosť často hovorí o potrebe udržiavať tibetskú kultúru, duchovnosť, jazyk i tibetské životné prostredie. Pripomína dôležitosť uchovávania pamäti. Ján Langoš bol zakladateľom Ústavu pamäti národa. A nielen to.
Ján Langoš patril, spolu s mnohými a mnohými ďalšími, ktorí sú tu dnes s nami v hľadisku i v rôznych kútoch Slovenska i sveta, spolu s výkvetom nezávislých umelcov a divadelníkov, spolu s ochranármi zápasiacimi o životné prostredie, spolu so študentmi, spolu s ľuďmi viery kultivujúcimi duchovnosť i spolu s priateľmi, ktorí síce hovoria po maďarsky, tak ako mladá žena menom Hedviga, no cítia všeľudsky; spolu s tými, ktorí tu už dnes s nami nemôžu byť, hoci by tak radi pozdravili Dalajlámu – priatelia ako Marcel Strýko, Karol Ježík, Milan Šimečka starší, Jaro Filip, Julo Satinský, Stano Radič – spolu s týmito všetkými Ján Langoš patril medzi osobnosti slovenského Novembra 1989.
Toho Novembra, ktorý je svojím základným étosom, svojím pôvodným zmyslom i svojou veľkou túžbou po dôstojnejšom a slobodnejšom živote taký príbuzný snu, aký Jeho Svätosť sníva o milovanom, aj keď jemu dnes fyzicky vzdialenom Tibete.
Je toho viac, čo nás spája.
Naše národy i našich laureátov – Fedora Gála a Dalajlámu.
V kríze sa rodia lídri. Je taká múdrosť: svitá, až keď je celkomtma.
No ani pri všetkých týchto súzvukoch sa celkom nepriblížime tajomstvu, o ktorom som hovoril. Sám nositeľ tohto tajomstva – Štrnásty Dalajlama – o sebe kedysi povedal: zatiaľ čo deti sa zvyčajne rodia so zatvorenými očami, on sa podľa svedectva jeho matky narodil s otvorenými očami. Asi to nebola náhoda.
Vaša Svätosť, dovoľte vrúcne poďakovať za to, že ste prijali túto cenu. Dovoľte odovzdať vám pozdravy mnohých občanov Slovenska, ktorí vašej neúnavnej misii za slobodu pre Tibet i za zlepšovanie sveta držia palce. A dovoľte vysloviť nádej, že na svojej ceste budete aj naďalej otvárať ľuďom oči a srdcia.