Biely fľak: V Druhej svetovej vojne spojenci zabíjali aj civilistov.
St. Malo 1944. Foto: Robert Capa / International Center of Photography / Magnum Photos
Svätodušné sviatky som strávil St. Malo, na výbežku pevniny v Bretónsku, kde sa raz do roka koná podivuhodný literárny festival, venovaný textom, ktoré sa dívajú do sveta. “Úžasní cestujúci”, znelo tohtoročné motto – mysleli sa tým asi aj žasnúci cestujúci.
St. Malo obklopuje mohutné mestské opevnenie, ktoré vyzerá, že musí odolať každej búrke dejín. Aj domy so svojimi solídnymi sivými múrmi vyzerajú ako pevnosti, odkazujúce na to, že obyvatelia ešte dlho neboli meštiaci a patricijovia, ale korzári a republikáni (1590 bola v St. Malo vyhlásená republika). Jedna z najväčších ulíc intra muros sa volá po úspešnom korzárovi, ktorý roky unášal holandské a britské lode a potom sa usadil (ktovie, po kom budú o sto rokov pomenované ulice v Mogadišu). Táto minulosť, z troch strán obklopená morom, je tak blízko, že malý chlapec tu ukazuje na červený záchranný čln a kričí „Pirát!“. “Áno, môj milý”, súhlasia dospelí, “je to pirát”. A smejú sa.
Všetko je teda v najlepšom poriadku, prístavné mesto zakotvené v histórii, mesto, ktorým pretekali časy. Nebyť – v prvý večer – rozhovoru s francúzskym kolegom, ktorý sa ma spýtal, či viem, že toto mesto bolo po Druhej svetovej vojne celé postavené znovu a že zo starých budov nezostalo takmer nič. Všetko bolo zničené? Áno, úplne rozbombardované. A kto to rozbombardoval, pýtam sa zmätene. Spojenci, vysvetľuje mi kolega trpezlivo. Prečo spojenci zrovnávali francúzske mestá so zemou? Takýto osud, tvrdil mi môj kolega, stihol plno miest na našom pobreží, pred inváziou v júni 1944 v Normandii a potom aj v Bretónsku. Osemdesiatpäť percent starého mesta bolo zničených, stáli len múry. Tie nedokázali zbúrať ani protitankové granáty.
Ohúrilo ma to. Pri slove plošný nálet myslím na Drážďany a na Coventry, nie na Caen a St. Malo. D-Day je pre mňa, tak ako pre väčšinu z nás, stelesnením spravodlivej, morálne nenapadnuteľnej vojny. Mýtus, s ktorým sme vyrástli a každý rok sa slávnostne pripomína za prítomnosti veteránov a prezidentov. Pretože aj táto invázia mala svoje temné stránky. Len v Normandii zahynulo vyše 15.000 civilistov pri bombardovaní a ďalších 20 000 v rámci bojov po vylodení, najviac v Caen. Dokopy v lete 1944 zabili bomby spojencov viac francúzskych civilistov (približne 70.000), než bolo britských civilistov, ktorých zabili nemecké bomby (asi 50.000). Ako zvrhlo znie v tomto kontexte pojem “friendly fire”!
V týchto dňoch publikoval uznávaný britský historik Anthony Beevor, autor rozsiahlej monografie Občianska vojna v Španielsku, svoj výklad invázie, v ktorom bombardovanie miest na francúzskom pobreží bezmála označil za vojnové zločiny, najmä preto, že podľa jeho analýzy vôbec nebolo potrebné, bolo dokonca kontraproduktívne. O neúmernosti prostriedkov ani nehovoriac. Chce to odvahu, spochybniť hlboko vryté morálne mýty, ako to minulý rok urobil americký autor Nicholson Baker knihou “Ľudský dym: ako sa začala Druhá svetová vojna a skončila civilizácia.“
S vyše šesťdesiatročným odstupom vyzerá Druhá svetová vojna čoraz viac ako oheň pekelný, z ktorého ani jedna strana nevyšla mravne nepoškodená a žiadny Persil s názvom „Spravodlivá vojna“ ju nikdy nezbaví týchto škvŕn.
Víťazi produkujú infláciu ospravedlneniek, ktoré mocní svojou ústretovou etikou potvrdzujú. Pečiatka „spravodlivej vojny“ hlása, že ide o udalosti, v ktorých sa už ďalej niet čo vŕtať. O šesťdesiat rokov vezmú naši potomkovia s úžasom a pobúrením na vedomie už nespočetné obete „spravodlivej vojny“ v Afganistane. O Iraku už ani nehovoriac. Spravodlivosť rýchlo mizne z očí, keď sa začne vojna.
Na návšteve St. Malo bol aj indický autor knihy “Biely tiger“ Aravind Adiga. Aj Adiga mal na mňa mätúcu otázku. Prečo médiá tak málo píšu o vraždení na Srí Lanke, najväčšej humanitárnej katastrofe posledných rokov? Zato vyrazili do sveta radostné správy, že Občianska vojna sa skončila, že vláda slávi drvivé víťazstvo. Anglické Timesy zozbierali dôkazy, že armáda Srí Lanky delostreleckými útokmi zabila minimálne 20 000 Tamilov. No nikto to nemôže potvrdiť, pretože vláda sa postarala, aby všetci novinári, diplomati a pracovníci Červeného kríža vykázala z regiónu. Rada pre ľudské práva pri OSN pred pár týždňami na mimoriadnom zasadnutí zamietla návrh Európskej únie prešetriť bojové akcie oboch strán na Srí Lanke, ktorá sama sebe zablahoželala k “oslobodeniu desať tisícov jej občanov” a pochválila sa za “trvalé dodržiavanie ľudských práv”. Aby tento názor mohol vstúpiť do dejín bez námietok, Srí Lanka bude postupovať podľa ruského vzoru. Tam práve schválili návrh zákona, podľa ktorého má byť očierňovanie Červenej armády a jej hrdinskej úlohy v Druhej svetovej vojne trestné, horná sadzba je päť rokov väzenia.
Zo St. Malo dnes klepocú kompy do Portsmouthu a Poolu, do Weymouthu a Guernsey. Odtiaľ je to do len na skok do Jersey. Spoza kanála už neprichádza smrť. St. Malo dneška sa volá Mullaitivu.