Foto: Luis Acosta / Getty Images
Z aprílovej prezidentskej kampane Venezuelčanom asi najviac utkvel v pamäti moment z jej úplného začiatku. Bola to chvíľa, keď sa Nicolás Maduro Moros, ktorého si nebohý Hugo Chávez vybral za svojho nástupcu, zveril televíznemu publiku, že hlavný comandante ho navštívil v podobe vtáčika a zaštebotal mu, že musí vyhrať voľby. Zapamätali si aj jeho sľub, že každého, kto bude hlasovať za kandidáta opozície, Henrique Caprilesa Radonskeho, postihne starodávna indiánska kliatba a nezabudnú ani na mítingy, na ktorých sa Maduro pokúšal dodať váhu sloganu “Chávez žije!” tým, že ťahal na tribúnu nešťastníka, skutočne ako vajce vajcu podobného Chávezovi. Nezabudnuteľný bol aj pohľad na to, ako sa mohutný a evidentne dosť hanblivý Maduro – podľa všetkého v súkromnom živote triezvy a uvážlivý človek – spevom, tancom, ba dokonca aj rapovaním pred davmi, ktorým to celé bolo rovnako trápne snaží napodobniť muža, ktorému začal hovoriť ‘otec’.
La unidad, la unidad, opakoval Hugo Chávez vo svojom poslednom príhovore.
Venezuelčania tri týždne sledovali Madura v televízii a chodili na jeho volebné mítingy, trochu sa asi pri tom chichúňali a snáď dúfali, že kandidát predloží program riešenia príšerných problémov, ktoré po sebe Hugo Chávez zanechal: takmer najvyšší počet vrážd na svete; verejné zdravotníctvo, v ktorom pracujú najmä kubánski lekári výmenou za venezuelskú ropu, čo spôsobilo postupný úpadok venezuelských nemocníc a hromadný odchod miestnych lekárov (kubánski lekári zarábajú v zahraničí 400 dolárov mesačne, zatiaľ čo miestni žiadajú oveľa viac); krachujúce poľnohospodárstvo, infláciu, presahujúcu 25 percent; polorozpadnutú infraštruktúru; neustále výpadky elektriny – v zozname by sa dalo pokračovať. Maduro však miesto toho hromžil na tých, čo sa chystali hlasovať za Caprilesa.
No odrazu bolo po žartoch. Maduro – tento verný, rozvážny, dobromyseľný bývalý minister zahraničia – sa pustil do kampane s plnou podporou chavistickej mašinérie, chavistického súdnictva, chavistických volebných komisií a chavistickej pokladnice. Všetci, hádam aj vrátane samotného Caprilesa, boli presvedčení, že víťazstvo má vo vrecku. A napriek tomu 14. apríla Maduro len tesne, 50,66 percentami, zvíťazil nad Caprilesom, ktorý získal 47,09 percent hlasov, čo potvrdila aj oficiálne nezaujatá, ale otvorene chavistická volebná rada. Kto vie, možno aj prehral. Venezuelčanov vláda tak dlho a nehanebne klamala – najmä pokiaľ išlo o typ a vážnosť rakoviny, na ktorú Chávez zomrel – že bolo ťažké brať oznámenie o víťazstve za bernú mincu. Triumfom sa každopádne nazvať nedalo: ak sú oficiálne údaje pravdivé, Madurovi sa v priebehu necelých troch týždňov podarilo stratiť podporu asi desiatich percent voličov. O polnoci vyčerpaný, ale vehementný Capriles žiadal, aby hlasy prepočítali.
Nato sa chavizmu zmocnilo desivé kolektívne šialenstvo. Na verejnosť unikol videozáznam, v ktorom minister bytovej výstavby vrčí na svojich zamestnancov, že vyhodí každého, kto sa opováže povedať slovo proti Madurovi. Bývalý a možno aj budúci súper nového prezidenta, predseda parlamentu Diosdado Cabello, sa snažil dať opozíciu do laty a verejne oznámil, že žiaden člen Asamblea Nacional, venezuelského jednokomorového parlamentu, ktorý neuzná Madurovo víťazstvo, na pôde parlamentu nedostane slovo. O pár dní neskôr svoje vyhlásenie poopravil tak, že každý asambleista, ktorý odmietne uznať Madura a príde o slovo, tým pádom nebude pracovať a v dôsledku toho príde o mesačný plat.
Hneď prvý deň po voľbách sa rozbehla kampaň, v ktorej opozíciu začali obviňovať, že vyzývala k použitiu násilia. Rozšírila sa fáma, že stúpenci opozície počas volieb zabili deväť ľudí a podpálili niekoľko volebných okrskov. (V skutočnosti došlo k rozhnevaným potýčkam medzi stúpencami oboch strán, no vláda zatiaľ nepredložila žiadne dôkazy politicky motivovaného podpaľačstva či vrážd navyše k deviatim vraždám, ku ktorým v Caracase dochádza priemerne každý deň.)
O Caprilesovi a jeho stúpencoch sa každopádne začali vyjadrovať ako o „vrahoch“. Je to seriózne obvinenie a súčasne aj politická chyba, vzhľadom na to, že predstavujú polovicu voličov. Iris Varela, dávna chránenkyňa Cháveza, slávna svojimi ohnivo červenými vlasmi a plamenným temperamentom (hovoria jej ‘Zápalka’) minulý týždeň pranierovala Caprilesa v televízii. Nazvala ho podnecovateľom násilia, vrahom a narkomanom, ktorého “vypučené nenávistné oči (ojos puyuos llenos de odio) sú dôsledkom užívania halucinogénnych drog”. Caprilesa zatiaľ neobvinili zo žiadneho zločinu, ale Varela mu povedala, že už má pre neho pripravenú väzenskú celu. “Ubezpečujem vás, že sa vám v tej cele nič nestane… nie ako v celách, ktoré sme zdedili po buržoázii.” A to povedala žena, zodpovedná za väznice, o ktorých je notoricky známe, že v nich vlani stovky väzňov zomreli vo vzburách, vendetách a požiaroch.
Dvadsiatehoôsmeho apríla si brigádneho generála v dôchodku Antonia Riveru, bývalého šéfa chavistovského programu pomoci obetiam prírodných katastrof a v súčasnosti člena opozície, zavolal na pohovor starý jeho starý známy, Miguel Rodríguez Torres, člen Madurovej vlády. “Chcem si vypočuť názor z tvojej strany,” Rodríguez údajne povedal Riverovi. No keď sa Rivero dostavil do kancelárie svojho bývalého spolužiaka, oznámili mu, že je zatknutý a obvinený z toho, že v deň volieb nabádal ľudí k nepokojom. Odvtedy drží hladovku. Oficiálna propaganda premietala pofidérny amatérsky film, v ktorom neidentifikovaní univerzitní študenti (študenti tvorili značnú časť opozície proti Chávezovi) údajne debatujú s istým gringom o tom, koľko im má zaplatiť za politickú sabotáž. Dotyčný gringo, ktorého vo videofilme ‘študenti’ v olivovo-zelenom oblečení ani raz nikdy nemenujú, má byť zrejme Timothy Hallet Tracy. Tento občan Spojených štátov v Caracase nakrúcal dokumentárny film a doteraz mu nedovolili spojiť sa s konzulátom. (Keď sa prezidenta Obamu počas nedávnej cesty do Kostariky opýtali na Tracyho, povedal, že tieto obvinenia sú ‘absurdné’, čo vyvolalo ďalšiu vlnu kritiky zo strany Madurovej vlády).
Tridsiateho apríla sa predseda parlamentu a Madurov hlavný súper v boji o priazeň chavistov Diosdado Cabello spokojne prizeral, ako hulvátsky poslanci bijú svojich opozičných kolegov. Šéfke opozície Maríi Corine Machado, pravej buržujke, zlomili nos, ďalšieho poslanca zhodili zo schodov a museli ho nakrátko hospitalizovať, tretieho zmlátili tak, že bol samá modrina.
Nie je ťažké predstaviť si, že perspektíva, že odrazu prídu o moc, núti chavistov, aby sa v panike uchýlili k akýmkoľvek trikom, machináciám a zastrašovaniu, len aby si udržali pozície. V hre sú, okrem iného, veľké peniaze: chavistickí novozbohatlíci, takzvaná ‘boliburžoázia’ – ako ich prezýva opozícia, pretože Chávez všetko, čo robil, pokrstil menom svojho hrdinu, Simóna Bolívara – lietajú súkromnými lietadlami a po Caracase sa prevážajú v Mercedesoch, oháknutí v značkovom oblečení a zasypaní privilégiami. Ťažšie je však predstaviť si, že Nicolás Maduro, bývalý odborový aktivista a minister zahraničia, svojím presvedčením zmierovateľ, bude udávať tón v údesnom divadielku, ktoré rozpútali jeho podriadení. A sotva aj verí, že tých vyše sedem miliónov ľudí, ktorí za neho nehlasovali, sú fašisti, ‘oligarchovia’ či ‘buržuji’ – tieto tri zameniteľné pojmy sa občas vyskytnú aj v jednej a tej istej vete.
Zatiaľ čo sa mu pod nohami sype politická základňa, Maduro slávnostne otvára divadlá, chodí na predstavenia do cirkusu a nosí olivovo-zelené vojenské košele s čoraz väčším epoletmi, hoci v armáde nikdy neslúžil, a pranieruje sprisahania, ktorých cieľom je zvrhnúť alebo zavraždiť ho. Naposledy takto pranieroval sprisahanie, ktoré podľa jeho ničím nepodložených tvrdení zinscenoval bývalý kolumbijský prezident Álvaro Uribe, pravičiar, ktorý je podstatne obľúbenejší medzi svojimi bývalými voličmi než muž, ktorého nenávidel, Hugo Chávez. Álvaro Uribe však má väčšie starosti, ako napríklad dopomôcť k volebnému víťazstvu v najbližších prezidentských voľbách v Kolumbii svojmu nastrčenému kandidátovi, zatiaľ čo venezuelská opozícia, ktorá sa po rokoch trucovania konečne zmohla na šikovného politika, nemá najmenší dôvod organizovať sprisahanie proti človeku, ktorý robí všetko pre to, aby sa zvrhol sám.
Nie je však vylúčené, že všetky tie sprisahania a prevraty, ktorými sa Maduro zdá byť posadnutý, neprichádzajú zvonku, ale zvnútra jeho strany. Čoraz väčší zmätok a neporiadok, ktorý v nej vládne, je tak zjavne vyprovokovaný a deštruktívny, že je treba vziať do úvahy možnosť, že ho podnecujú porazení chavistickí súperi, čo zaňuchali zranenú obeť alebo tie zložky vojska, ktoré nikdy neboli zvlášť nadšené z kubánskeho vplyvu na Kube, alebo jedni i druhí.
La unidad, la unidad, opakoval Chávez vo svojom poslednom príhovore v snahe stmeliť svoje rozhádané hnutie. Vedel, že umiera a snažil sa spečatiť svoje dedičstvo. Vedel však, v čom spočíva nebezpečenstvo. Jednou z najlepších metód hodnotenia politického vodcu je práve to, čo po sebe zanechá a v tomto zmysle zmätok a zlé riadenie jeho krajiny zatiaľ nesvedčia v jeho prospech. Zdá sa skôr, že najnovšie venezuelské dejiny, ktoré tak často pôsobili ako fraška, sa začínajú opakovať, tentoraz v podobe tragédie.