Zbieranie znakov / Esej

Foto: Ilya Naymushin / Reuters

Foto: Ilya Naymushin / Reuters

Po Novom Arbate sa ku mne dosť nepevným krokom blížil mladý muž. Nič zvláštneho – taký, ktorému sa hovorí chalan z nášho mesta. Obyčajný. No súčasne, bez toho aby si to uvedomoval, svojím zovňajškom vysielal do mesta a do sveta rôzne signály, ktoré si v niektorých prípadoch navzájom protirečili alebo sa vzájomne neutralizovali.

Po prvé, tričko s informáciami vysádzanými v stĺpci, akoby na formulári. Boli to len tri, ale zato veľmi významné slová: Slobodný. Štedrý. Bohatý. Dohromady tvorili ešte lakonickejšiu, hoci nie celkom zreteľnú výzvu: „Baby, sem sa!“

Ostatné signály boli síce rovnako výrazné, no aj ak zjavne neprotirečili nápisu, každopádne s ním vstupovali do zložitých logických vzťahov.

Tak napríklad bývalé biele tričko s lákavou správou nebolo len neskrývane ušmudlané (čo naplno súznie s neženatým stavom majiteľa, menej však s jeho bohatstvom a štedrosťou), ale kúsok pod nápisom, t. j. na bruchu, nehybne prischli výrazné zbytky akejsi zjavne včerajšej, ak nie rovno predvčerajšej substancie (čo zrejme súvisí nielen s neženatosťou, ale aj so spomenutou štedrosťou).

Na rozdiel od obstarožnej škvrny na tričku bola podliatina značných rozmerov, skvejúca sa pod ľavým okom, čerstvá ako májová púpava s kvapôčkou rannej rosy. Čo asi signalizovala? Je možné, že štedrému starému mládencovi sa nedarilo odbíjať útoky nenásytných neviest, ktoré sa ulakomili na jeho bohatstvo? Zrejme áno. Nemali by sme však vylúčiť ani zákerných závistníkov, ktorým sa zachcelo cudzieho bohatstva. Všetko je možné.

A čo na tom, že vysvetlenie je podľa všetkého oveľa jednoduchšie a všednejšie? Čo z toho, že aj modrina mala asi oveľa prozaickejší pôvod a že tričko bolo najpravdepodobnejšie jednoducho cudzie, ba čo viac, možno nájdené na lavičke na ulici?

O tom, čo sa deje teraz, lepšie pomlčať. Nie z opatrnosti, to nie. Ani nie preto, že v dnešné časy neoplývajú znameniami, signálmi, predzvesťami a, prepytujem, trendmi.

Čo z toho, že rozličné udalosti, ktoré sprevádzajú náš život a ktoré vnímame periférnym videním sú najskôr náhodné a chaotické, a že prapodivné ľudské činy a rovnako prapodivné výroky obvykle nesignalizujú nič iné ako ľudskú hlúposť?

Čo si počneme, ak mnohí z nás majú tendenciu hľadať a občas aj nachádzať všade tajné znamenia a mnohoznačné posolstvá?  Čo si počneme, ak mnohí z nás neustále pociťujú neodolateľné nutkanie dávať do súvislosti znamenia, ktoré sú občas absolútne rôznorodé a poukazujú na celkom rozličné veci, a spájajú ich len časovo-priestorové okolnosti?

Vysvetlenie je jednoduché. Neodbytne byzantský charakter, tvoriaci konštantné pozadie nášho spoločenského a politického života, nás už dávno naučil vidieť a počuť v každej taľafatke utajené významy.

Kedysi, za sovietskych čias, sa vyskytovali ľudia so špeciálnym talentom objavovať v zdanlivo náhodných dojmoch významné tendencie a na ich základe robiť prognózy, občas globálnych rozmerov. Mimochodom, niektoré z nich sa aj splnili.

Dobre si napríklad pamätám, keď sa na politickej scéne zjavil posledný generálny tajomník Gorbačov. Vtedy sa zdalo, že dôležité nie je to, čo hovoril, ale ako to hovoril. Samotná skutočnosť, že rozprával bez papiera bola oveľa senzačnejším znamením než samotný obsah jeho prejavov, ba spočiatku v nich ani žiaden mimoriadny obsah nebol. No všetci hneď na seba začali pokukovať a rozrušene sa pýtať jeden druhého: „Videl si to?“

Alebo si vezmime taký nepodstatný kozmetický detail, akým sa mohol zdať slávny fľak na jeho hlave. Videli sme ho na televíznych obrazovkách. Ale na portrétoch v novinách alebo na typickom ikonostase Politbyra bol fľak dôkladne vyretušovaný. Tento rozpor medzi fyzickou tvárou a parádnym obrazom v tých časoch nikoho neprekvapoval, veď prečo aj. Podaktorí si ešte pamätali mladistvého Stalina bez veku, a ešte lepšie si pamätali čierne obrvy smelého orla-generálneho tajomníka, ktorý v tom čase už ledva vládal vysloviť slovo „mama“.

Onedlho však všetci zbadali, že Gorbačov sa dokonca aj v novinových portrétoch odrazu objavil v celej svojej fľakatej kráse. Istý môj starší známy, ktorý si v našich kruhoch vyslúžil povesť citlivého a prenikavého vysvetľovača znamení, mi vtedy ukázal noviny s portrétom a opýtal sa: „Chápeš, čo to znamená?“

„A to má niečo znamenať?“, opýtal som sa s ľahkomyseľnosťou bezbožníka.

„Samozrejme, – povedal on. – Znamená to, že už nebudú zatvárať. A možno dokonca začnú prepúšťať tých, čo sedia. Možno dokonca dovolia Sacharovovi vrátiť sa do Moskvy. A možno dokonca odvelia vojská z Afganistanu.“ S hanbou sa priznávam, že som sa vtedy nad týmito fantazmagorickými proroctvami od srdca zasmial. A zatiaľ…

Aj ja som sa začal okolo seba pozerať nielen tak ledabolo, ale v nádeji, že objavím znamenia budúcich zmien. Raz som napríklad zbadal, že na zelenej lúčke pri Leninskej knižnici sa ležérne rozvalila skupinka mládeže s knihami v rukách, a že ich odtiaľ nikto nevyháňa.

O tom, čo sa deje teraz, lepšie pomlčať. Nie z opatrnosti, to nie. Ani nie preto, že v dnešné časy neoplývajú znameniami, signálmi, predzvesťami a, prepytujem, trendmi. A ešte ako oplývajú! Toľko však o nich rozprávame a rozmýšľame, také množstvo duševných a intelektuálnych síl plytváme na analyzovanie akýchsi rozvodov, výrazov tváre, údajne významných mien a priezvísk, jednotlivých slovíčok a prerieknutí, farbe hlasov, účesov, pohybov hlavy, že už aj náhodného okoloidúceho pokladáme za chodiace znamenie. A to je to najznepokojujúcejšie znamenie.

Text vyšiel na stránkach Grani.ru.