Európa má šancu prežiť vzostup nových ekonomických mocností len ak prehĺbi svoju integráciu, radí Timothy Garton Ash.
Foto: Suzanne Plunkett / Reuters
Kto získal najviac medailí na Olympiáde? Európa. Kto má najväčšiu ekonomiku na svete? Zas Európa. A kam sa najviac ľudí túži vybrať na dovolenku? Prirodzene, do Európy. Z hľadiska mnohých mocenských ukazovateľov tvorí Európska Únia spolu so Spojenými štátmi a Čínou svetovú Veľkú Trojku. No ak to dnes poviete vládnym predstaviteľom v Pekingu, Washingtone alebo v inom svetovom hlavnom meste, najskôr sa vám nahlas vysmejú. V týchto dňoch, keď európski predstavitelia rozkrúcajú ďalšie kolo krízových rokovaní na najvyššej úrovni je táto potenciálna veľmoc poväčšine vnímaná ako hlavný pacient rozvinutého sveta.
Napravo je Čína, India a Rusko, naľavo je Amerika a Brazília – to je naša mapa Európy.
Prečo? Pochybená koncepcia eurozóny zapríčinila, že recesia postihla Európu oveľa prudšie než Ameriku a zrútenie eurozóny by malo katastrofické následky pre celú svetovú ekonomiku. Prečo však Európania neprejavili politickú vôľu a nesnažili sa zachrániť eurozónu pomocou ďalšieho fiškálneho a politického zjednotenia? Kam sa podeli hnacie sily európskeho procesu zjednotenia, ktoré fungovali posledných 60 rokov? A ak sa tieto sily vyčerpali, kde by mali Európania hľadať novú inšpiráciu?
Ako som nedávno vysvetlil v článku pre časopis Foreign Affairs, všetkých päť hlavných hnacích mechanizmov európskej integrácie od päťdesiatych rokov už buď zaniklo alebo stratilo väčšinu svojej energie.
Prvoradým faktorom, ktorý po roku 1945 motivoval tri generácie Európanov boli spomienky na vojnu a mantra „už nikdy viac“. No posledná generácia, čo zažila Druhú svetovú vojnu odchádza a kolektívna pamäť zoslabla.
Po druhé, v čase studenej vojny bola sovietska hrozba obrovským stimulom pre zjednotenie Západnej Európy. Počas celého jej trvania Spojené štáty aktívne podporovali európsku integráciu, od Marshallovho plánu až po diplomatickú podporu znovuzjednoteniu Nemecka. No dnes už to tak nie je. Nech sa Vladimír Putin snaží ako chce, nie je to Josif Vissarionovič Stalin. A Spojené štáty dnes majú iné priority.
Po tretie, motorom európskej integrácie bola až po r. 1990 Nemecká spolková republika a za volantom sedelo Francúzsko. Nemci cítili obrovskú idealistickú potrebu rehabilitovať sa pred európskou rodinou národov. Bolo aj absolútne v ich národnom záujme, pretože svoj cieľ znovuzjednotenia Nemecka mohli dosiahnuť len za podmienky, že si získajú dôveru svojich susedov a medzinárodných partnerov. Tento celonárodný cieľ už dosiahli a európsky idealizmus sa vytráca spolu s odchádzajúcimi pokoleniami, ktoré zažili vojnu. Nemecko už dnes nesiahne do peňaženky zakaždým, keď sa naň Európa natiahne ruku.
Po štvrté, bývalé porobené krajiny Východnej Európy tiež už nie sú bez výnimky nadšenými zástancami Európskej únie, hoci ich občania majú čerstvejšie spomienky na diktatúru, nedostatok a vojnu. Zatiaľ čo Poľsko patrí k najzapálenejším obhájcom únie, Maďarsko a Česká republika dnes patria k jej najskeptickejším a najhašterivejším členom.
A v neposlednom rade mnohoročná zadlženosť, starnúce obyvateľstvo, konkurencia svetových trhov a kríza eurozóny do značnej miery podlomili všeobecne rozšírenú predstavu o tom, že „Európa“ prinesie všetkým Európanom zvýšenú životnú úroveň a sociálnu istotu.
No aj v tých najskeptickejších krajinách naďalej prevláda základné pochopenie toho, že je lepšie byť súčasťou jedného trhu s 500 miliónmi spotrebiteľov ako byť odkázaný na domáci trh s 50 miliónmi, či sotva 10 miliónmi, čo je veľkosť polovice súčasných členských štátov Európskej únie.
A to je základ nového argumentu pre európske zjednotenie. Na jednej strane sa my Európania musíme duplovanie snažiť, aby náš kontinent nezabudol na svoje pohnuté dejiny a na druhej strane si musíme uvedomiť, že kľúčom k našej spoločnej budúcnosti sú rozmery. V 21-om storočí bude svet patriť obrom: starým a unaveným ako Spojené štáty a Rusko, a novým hladným ako Čína, India, Brazília a Juhoafrická republika. Človek nemusí uveriť tým najapokalyptickejším prognózam európskeho úpadku, aby pripustil, že Európa si už dlho neudrží svoje postavenie najväčšej svetovej ekonomiky. V tomto novom svete aj Nemecko bude len malou až strednou mocnosťou.
Ak si Európania chcú zachovať mimoriadnu zmes blahobytu, mieru, relatívnej sociálnej istoty a kvality života, ktorú za posledných 60 rokov dosiahli, musia si udržať rozmery, ktoré im môže dať len Európska únia.
Vo svete obrov nemáte inú možnosť ako byť tiež obrom. Obchodné rokovania medzi Čínou a Európskou úniou sú rozhovorom dvoch rovnocenných partnerov, no Čína a Francúzsko nemôžu vyjednávať ako seberovní.
Pred desiatimi rokmi čínski politici brali Európsku úniu vážne ako novú politickú mocnosť, ako potencionálny nový pól v viacpólovom svete. Dnes sa k nej správajú takmer s pohŕdaním. S Bruselom počítajú len v niekoľkých konkrétnych záležitostiach, ako je obchodná politika či otázky konkurencie, kde Európska únia funguje ako jeden celok. V ostatných otázkach dávajú prednosť kontaktom s jednotlivými krajinami, čo dokázalo minulý týždeň privítanie, aké pripravili nemeckej kancelárke Angele Merkelovej.
Riešenie je v rukách samotnej Európy. Keby sa odhodlala od riešenia aktuálnej krízy eurozóny spraviť ďalší krok k hlbšej fiškálnej a politickej únii, a odtiaľ k skutočne spoločnej zahraničnej politike, začala by ju brať vážne nielen Čína, ale aj Amerika a Rusko.
Európania by sa tiež celkom nemali vzdať vyhasínajúcej nádeje, že ich priekopnícka verzia mierovej integrácie štátov, ktoré medzi sebou kedysi viedli vojnu by mohla ukázať cestu k lepšiemu globálnemu spravovaniu sveta zoči-voči spoločným hrozbám ako sú klimatické zmeny či napätia, ku ktorým nevyhnutne dochádza medzi vzostupujúcimi a upadajúcimi mocnosťami. Bez intenzívnejšej spolupráce na celosvetovej úrovni by sa inak svet v 21. storočí mohol začať ponášať na Európu koncom 19-ho storočia s konkurujúcimi mocnosťami na druhú. Európa by sa v najlepšom prípade mohla stať nielen jedným z obrov: mohla by ísť príkladom ako nový typ kooperatívneho mnohonárodného obra.
Keď Ottovi von Bismarckovi, predchodcovi Angely Merkelovej v 19. storočí istý horlivý nemecký kolonialista ukázal mapu Európy, Železný kancelár zavrhol strategickú hodnotu vzdialených kolónií a odpovedal, že za dôležitú pokladá len jedinú mapu, a to mapu Európy: „Naľavo je Francúzsko, napravo je Rusko, my sme uprostred — to je moja mapa Afriky.“ Dnešní Európania musia upraviť Bismarckovu múdrosť a vyhlásiť: „Napravo je Čína, India a Rusko, naľavo je Amerika a Brazília – to je naša mapa Európy.“