Moby-Dick vám všetko vysvetlí.
Occupy Wall Street. Foto: Andrew Burton / Associated Press
Včera večer v mojej záhrade pristáli Marťania. Boli oválni a žiarivo ružoví, na hlavách mali pár parohovitých antén a na ich konci oči orámované sasankovitými mihalnicami. Povedali, že prišli spoznávať Ameriku.
„Prečo práve u mňa?“ povedala som. „Amerika je ďalej na juh.“
„Ste pozorovateľka,“ povedali. „Povedzte nám, prosím: ‘chutí’ Amerika inak ako ostatné krajiny? Je to stredisko kultúrneho sveta? Ako ju vidia iní?“
„Amerika sa vždy líšila od Európy,“ povedala som, „už od svojich začiatkov ako utopické náboženské spoločenstvo. Pre niektorých to bola krajina snov, kde sa každý môže stať tým, kým chce, pre iných zas fatamorgána, čo láka, vykorisťuje a nakoniec sklame. Niektorí v nej vidia krajinu s obrovským duchovným potenciálom, iní oblasť obmedzeného a vulgárneho materializmu. Pre niektorých je to mekka tvorivých podnikateľov, pre iných korporátna oligarchia, kde veľkí požierajú malých a kde sa potláčajú vynálezy, užitočné pre svet. Niektorí ju pokladajú za domov slobody slova, iní za krajinu bojazlivého konformizmu, kde tón udáva názor davu.“
„Ďakujeme,“ povedali Marťania, keď si výraz „ďakujeme“ našli na translate.google.com™. “Ako najlepšie odhalíme podstatu Ameriky?“
„Prostredníctvom literatúry, tak by som to aspoň robila ja,“ povedala som, „ale ja som zaujatá.“
„O.K.,” povedali Marťania. „Čo by sme si mali prečítať najskôr? A penové cukríky nemáte?“
„Začnime dvomi poviedkami od Nathaniela Hawthornea,” povedala som. „Máj na Veselom vrchu a Mladý gazda Brown. Nech sa páči, tu sú penové cukríky.“
Ružové anténky sa im nadšene rozkývali. Penové cukríky si odložili ako vzácne americké artefakty. Potom si prečítali poviedky, bleskovo, ako to Marťania majú vo zvyku. „Čo vypovedajú o dnešnej Amerike?“ opýtali sa.
„V Máji na Veselom vrchu,“ povedala som, „sa skupina ľudí zabáva v lese a vyrušia ich puritáni, ktorí ich pokladajú za nemorálnych. Obe skupiny do Ameriky priviedlo hľadanie „slobody“. Pre obyvateľov Veselého vrchu ‚sloboda‘ znamená sexuálnu a individuálnu slobodu, pre puritánov je to sloboda vyznávať vlastné náboženstvo a súčasne postaviť správanie iných mimo zákon. Tento zápas pokračuje v Amerike dodnes: tie isté problémy sa dostávajú na pretras v každej volebnej kampani. Vo svojom románe Príbeh služobnice,“ dodala som skromne, „o nich hovorím ako o ‚slobode robiť niečo’ a ‚slobode nerobiť niečo‘.“
„Preberali sme to na strednej škole,“ povedali Marťania. „A čo ten Mladý gazda Brown?
„Tak teda, v Mladom gazdovi Brownovi,“ povedala som, „sa istý puritán vyberie na nočnú prechádzku a zistí, že všetci jeho susedia a príbuzní, vrátane jeho mladej ženy Faith, sú členmi satanistickej čarodejníckej sekty. Keď sa ráno zobudí, nie je si istý, či to nebol len zlý sen. Ale od tej chvíle prestáva dôverovať svojim susedom; rovnako ako všetci Američania, pretože odkiaľ môžu vedieť, či ich susedia sú skutočne tými, za koho sa vydávajú? Raz za čas sa v Amerike ako kedysi v Saleme konajú poľovačky na čarodejnice, počas ktorých sa všetkých zmocní hystéria a ľuďom dávajú aktuálne satanské nálepky. Momentálne je to najmä ‚terorizmus‘, hoci v niektorých kruhoch je to ‚liberalizmus‘ či dokonca ‚zhubný zelený šarkan ekológie‘.“
Marťania sa rozhodli ochutnať penový cukrík. Ústa mali naspodku a k jedlom postupovali tak, že po ňom poskakovali. „Môžeme si teraz dať pukance? Tie mikrovlnkové, značky Orville Redenbacher’?™ povedali. “A k tomu Colu?™”
“Odkiaľ viete, že tieto veci existujú?“ opýtala som sa.
„Pozeráme americkú televíziu a internet,“ povedali, „ako celý svet. Ale vidí sa nám, že americká kultúrna hegemónia slabne: novozbohatnuté krajiny ako India a Brazília majú svoje vlastné médiá. A Amerika okrem toho premrháva svoj sľub demokracie a rovnostárstva, ktorý sa všeobecne pokladá za hlavný kultúrny kultúrny kapitál. O Amerike sa hovorí, že ňou zmietajú vnútorné rozpory, stačí sa pozrieť na obmedzovanie hlasovacieho práva, hospodársku nerovnosť, proti ktorej protestuje hnutie Occupy Wall Street, dopad krachu na hypotékovom trhu a politické inštitúcie, ktorým verejnosť prestáva dôverovať. Tak čo bude s tými pukancami? S mikrovlnkou si už poradíme sami.“ A vytiahli laserové pušky.
„Až keď si prečítate ďalšiu knihu,“ povedala som. „Je to Melvilleov Moby Dick.“
Marťania si rýchlosťou blesku prelistovali Moby Dicka. V translate.google.com™ si vyhľadali výraz, ktorý najlepšie vyjadril ich reakciu. „Do riti!“ povedali. „Správne sme pochopili, o čo tu ide?“ opýtali sa.
“A o čo tam podľa vás ide?“ povedala som. „Tie pukance nechajte na mňa: ešte by ste zvolili nesprávnu vlnovú dĺžku.“
„Moby Dick je román o ropnom priemysle,“ povedali. „A o Lodi amerického štátu. Majitelia Pequodu sú nenásytní a skúpi náboženskí pokrytci. Loď má za úlohu vraždiť veľryby, a spracovávať ich na priemyselný energetický výrobok. Dôstojníci tvoria stredný manažment. Vrhači harpún, príslušníci rás, ktorých predkov Amerika tak či onak kolonizovala, poskytujú technickú expertízu. Prorok Eliáš, príslušník americkej umeleckej kasty, predpovedá záhubu Pequodu: má ju spôsobiť generálny riaditeľ Achab, megaloman, ktorý chce vykynožiť prírodu.“
„Prírodu symbolizuje veľká biela veľryba, ktorá obmedzila Achabovu osobnú slobodu tým, že mu odkusla nohu a teraz sa odmieta dať zabiť a uvariť. Rozprávač, Ismael, reprezentuje novinárov; má za úlohu varovať Ameriku, že ju riadia psychotici, a že ju zničia, pretože nenávidia prírodu a nechápu, že bez nej zahynú. Dosť už bolo literatúry. Môžeme si dať pukance?“
Keď sa nadýchali pukancov a vysŕkali Coly™, poprosili ma, aby som im mobilmi spravila Instagram™ s fľaškami.
„Teraz ideme do Las Vegas a vyskúšame si hazardné hry,“ povedali, „to je veľmi americké. Potom sa skočíme pozrieť na Grand Canyon a odtiaľ vyrazíme do Múzea Boot Hill v Kansase a dáme sa odfotiť preoblečení za cowboyov z Divokého Západu a šľapky z baru.“
„Mali by ste si dávať pozor,“ povedala som.
„Prečo?” opýtali sa Marťania.
„Dúfam, že mi to nebudete mať za zlé, ak vás upozorním, že vyzeráte úplne ako diagram ľudskej maternice,“ povedala som. „ Aj s vajíčkovodmi a vaječníkmi.“
Keby ste čosi také povedali človeku, asi by sa urazil, ale Marťanom to podľa všetkého nevadilo. Vyhľadali si slovo „maternica“ na translate.google.com™ a povedali, „ale maternica je predsa dobrá vec, nie? Zdroj života a tak ďalej?“
„V niektorých častiach Ameriky,“ povedala som, „sú muži posadnutí maternicami. Sú presvedčení, že mať maternicu je potencionálne diabolské. Je to pozostatok po Mladom gazdovi Brownovi. Keby vás videli poskakovať či dokonca jesť pukance, boli by úplne nepríčetní, vyhlásili by vás za tehotných a zavreli do väzenia.“
„Možno sa radšej vyberieme do Radio City Music Hall,” povedali Marťania.
„Múdro urobíte,” povedala som. „V New Yorku nebudete nápadní, alebo aspoň nie veľmi. Ak do vás niekto bude zapárať, obviňte ich z predsudkov voči iným druhom. A na dôvažok povedzte, že ste vegani.“
„O.K.,“ povedali, „Keď sa vrátime na Mars, založíme krúžok čitateľov americkej literatúry. Chceli by sme si prečítať Davida Fostera Wallacea, nehovoriac o Edith Whartonovej a Raymondovi Carverovi a kope ďalších. Tú najhlbšiu pravdu o národe, napriek sebe samým, predsa vyjavujú spisovatelia, nie? Pripojíte sa k nám cez video?“
„Veľmi rada,“ povedala som. „Každý čitateľ je mojím priateľom.“
Článok vyšiel v denníku The New York Times.