Foto: Sergei Supinsky / AFP / Getty Images
Nedávno, na jednom stretnutí ukrajinských a francúzskych vydavateľov odznel referát o Ukrajine: krajina má 45 miliónov obyvateľov a rozlohu väčšiu ako Francúzsko. “Veď to je obrovský trh!”, zvolal jeden z Francúzov prekvapene. Ľudia zväčša o našej krajine veľa nevedia. Vedia, že na jeseň 2004 tam bola Oranžová revolúcia. A teraz vedia, že máme bývalú premiérku vo väzení a že je chorá.
Je to najhlbší bod smutného príbehu, ktorý sa pritom začal víťazstvom slobody. Po neslávnom prezidentovaní Viktora Juščenka nastúpil do čela štátu jeho bývalý protivník z dní Oranžovej revolúcie Viktor Janukovyč. Iróniou osudu mu k víťazstvu pomohol jeho niekdajší protihráč Juščenko. Zo všetkého najviac sa totiž snažil zabrániť, aby sa jeho premiérka Julia Tymošenková stala prezidentkou. Ich otvorené nepriateľstvo v konečnom dôsledku spôsobilo, že krajina sa po piatich rokoch demokratickej vlády topila v korupcii.
A tak prezidentské voľby 2010 vyhral Janukovyč, muž s povesťou tvrdého vládcu sovietskeho strihu. Vtedy pred voľbami som napísal o Julii Tymošenkovej, že je ako auto bez brzdy, zato Janukovyč je brzda bez auta. V tomto druhom som sa mýlil: z víťaza volieb sa vykľul buldozér. Netrvalo dlho a v kanceláriách mimovládok, ktoré boli svojho času nositeľami Oranžovej revolúcie, sa objavili zamestnanci tajných služieb, a len hľadali spôsob, ako ich prinútili skončiť alebo im aspoň brániť v tom, čo robia. Janukovyč videl v ľudskoprávnych aktivistoch svojho protivníka, veď boli financovaní zo Západnej Európy a Spojených štátov. Zatiaľ čo on staval na Rusku, krajine, ktorá ho odjakživa podporovala.
Jeho prvým aktom v prezidentskom kresle bolo predĺženie nájomnej zmluvy pre základne ruskej Čiernomorskej flotily na Kryme. Ako protislužbu všetci čakali, že Ukrajina dostane zľavu z ceny plynu. No ceny len ďalej stúpali. Onedlho prišli obchodné spory, ktoré ukázali, že medzi Ukrajinou a Ruskom veru žiadne veľké priateľstvo nebude: úvery na pomoc Ukrajine neprichádzajú z Moskvy, ale zo Západu. Aj ten mal svoje požiadavky: prepustiť Juliu Tymošenkovú. Janukovyč však zinscenoval nový proces, ktorý jej terajší sedemročný trest ešte predĺžil. Pretože Janukovyč môže pokojne spávať len dovtedy, kým je Julia Tymošenková za mrežami – hlavne, keď si predstaví tohtoročné parlamentné voľby a prezidentské voľby 2015. Len čo sa Julia Tymošenková dostane na slobodu, vráti sa do politiky. Jej strana získa parlamentnú väčšinu a z nej môže byť raz-dva prezidentka. A keď ňou bude, urobí všetko preto, aby ju vo väzení vystriedal on.
Jej údajný prečin spočíva v tom, že pri rokovaniach s Gazpromom akceptovala privysokú cenu. Ukrajina naozaj platí za plyn viac než Nemecko alebo Taliansko. Ale ľahko si môžeme predstaviť, z čoho by mohol byť usvedčený Janukovyč: napríklad, že Moskve dovolil prinízke poplatky za kotvenie ruskej Čiernomorskej flotily na Kryme – v zmluve, ktorá bude platiť do roku 2042!
Medzitým si Janukovyč buduje svoju moc. Všetky kľúčové posty obsadil svojimi ľuďmi, väčšinou zo svojho rodného doneckého regiónu vrátane príbuzenstva a priateľov. Za ministra financií vymenoval Valerija Choroškovského, oligarchu s významnými obchodnými záujmami v Rusku. Šéfa vlastnej bezpečnosti urobil veliteľom vnútornej tajnej služby SBU. A každému je tiež jasné, že vládnuca strana si už neudrží parlamentnú väčšinu bez volebného podvodu. Roku 2004 vtedajší prezident Leonid Kučma odmietol potlačiť Oranžovú revolúciu vojenskou silou. Dnes sa mnoho Ukrajincov obáva, že terajšie vedenie nezaváha a keď sa dostane do podobnej situácie, siahne po násilí.
Uväznená Tymošenková kurióznym spôsobom pomáha demokratom. Stále je obľúbenejšia než Janukovyč. Jemu to neuniklo: žije a pracuje v jej tieni. Teraz nariadil nové vyšetrovanie, či s ňou vo väzení dobre zaobchádzajú; prikyvuje, keď EU a Američania žiadajú, aby ju prepustil. Jeho skutočné úmysly sú samozrejme celkom iné. Za väzenkyňu sa teraz zasadzuje ešte aj Rusko – Vladimir Putin vidí v jej procese ťaženie proti Rusku a Gazpromu.
A tak Julia Tymošenková prispieva k tomu, že Ukrajine, ako to ja vidím, nehrozí, že sa prepadne do totalitného systému, aspoň nie do jeho najtuhšej formy. Kvôli úverom sa totiž naša krajina musí demokraticky aspoň tváriť. A tak máme niekoľko televíznych kanálov a niekoľko novín, ktoré robia kritickú žurnalistiku.
Iste, táto demokracia má pozoruhodné črty. Máme vyše 180 zaregistrovaných strán a niektoré sú na predaj: starý stranícky šéf ponúka kontrolu nad stranou, nový predseda môže začať s politickou kariérou. Sú ľudia, čo sa živia tým, že chodia na demonštrácie – za vládu alebo za opozíciu. Nikto nie je v politike zadarmo a ťažko nájdete poslanca s nejakým presvedčením.
Za posledné dva roky prešlo asi sto poslancov z opozície do vládnucej strany. Roman Zabzaljuk z Tymošenkovej strany ukázal, ako to funguje: najprv naznačil, že uvažuje o odchode z opozície. Okamžite dostal ponuku 500 000 dolárov plus 20 000 dolárov mesačne, ak prejde do vládneho tábora. Na pár týždňov sa na to dal – a celý ten mechanizmus rozkryl.
Uprostred tohto škandálu bohužiaľ zaniklo, že prezident Janukovyč dekrétom zrušil Deň slobody, pamätný deň Oranžovej revolúcie. Chvalabohu, samu slobodu zrušiť nemôže.