Za sedemnásť rokov ani raz nenavštíviť Belehrad. Čo je za tým? Treba sa ešte niečoho báť?
Bol prvý jarný deň a viedenskú Mariahilfer Strasse prefukoval studený vietor. V chôdzi som náhodou zachytila rozhovor troch mladých ľudí. Po srbsky sa rozprávali o nejakom podujatí, ktorého sa zúčastnili aj Bosniaci a Chorváti. Moju pozornosť neupútal ich jazyk sám o sebe, ten dnes na viedenských uliciach alebo v metre možno počuť hocikedy. Zaujal ma výraz, ktorý jeden z nich použil. “Neočakával som, že tam bude toľko ľudí, ktorí hovoria naším jazykom,” povedal. Bolo mi jasné, že pod naším jazykom nemyslel žiadnu konkrétnu reč ako srbčinu, bosniačtinu či chorvátštinu. Naopak, zaujímavé bolo, že tento mladík schválne použil výraz náš jazyk, t.j. namiesto toho, aby tento jazyk pomenoval jeho skutočným názvom, ako si to vyžaduje politická korektnosť. Pretože výraz náš jazyk obyčajne používajú emigranti a utečenci alebo akékoľvek iné miešané skupiny ľudí z bývalej Juhoslávie, keď sa stretnú v zahraničí, ako spoločný názov pre svoje rôzne jazyky.
Pravda je taká, že pre ich spoločný jazyk už dnes neexistuje spoločný názov. Už to nie je srbochorvátština ako kedysi. Výrazom náš jazyk tento mladík myslel najmenší spoločný menovateľ, ktorý sa ustálil ako akási norma po vojnách v bývalej Juhoslávii. Dalo by sa dokonca povedať, že je to čosi ako kód, ktorý naznačuje, že hovoriaci má dobré úmysly; nie sme nepriatelia, napriek všetkému, čo sa stalo si rozumieme.
Na moje vlastné prekvapenie vo mne tieto slová vyvolali čosi ako fyzickú reakciu, akoby ma po nich zaliala vlna tepla. Najdôležitejšie je, že Títo mladí ľudia komunikujú, nech sa ten jazyk volá ako chce, pomyslela som si, keď som okolo nich prechádzala rýchlym krokom a obzerala si ich veľkomestské čierne oblečenie. Boli ešte takí mladí, vlastne len tínedžeri. Asi boli vo Viedni na výlete zo Srbska.
No keď som si uvedomila, že sú až takí mladí, že patria ku generácii, ktorá vyrástla potom ako vypukli vojny v Juhoslávii, mala som odrazu pocit, že som dostala ranu do žalúdka. Veď možno sa dokonca narodili už potom ako som pred sedemnástimi rokmi bola naposledy v Belehrade?
V tento prvý jarný deň som si vďaka ich rozhovoru uvedomila, že od mojej poslednej návštevy vyrástla jedna celá nová generácia.
Keď okolo mňa prechádzali, znovu sa vo mne vynorila stará zmes previnilosti a úzkosti, ktorá mi kedysi naháňala strach. Koľkokrát som za posledných sedemnásť rokov dostala pozvanie do Belehradu? Pozývali ma priatelia, moje vydavateľstvo, organizátori rôznych medzinárodných konferencií a najrozličnejších ustanovizní. A zakaždým som si našla nejaký vierohodný dôvod prečo odmietnuť, zdvorilo neprijať pozvanie. O výhovorky nikdy nebola núdza.
Vietor sa utíšil a spomalil, akoby sa unavil. Nemohla som si pomôcť a znovu som si musela položiť rovnakú otázku ako už toľkokrát predtým: prečo som sa vlastne za celé tie roky ani raz nevybrala do Belehradu? Keď mi tú istú otázku kládli priatelia, zakaždým som odpovedala, že neviem. Vedela som, že táto predstava vo mne vyvoláva úzkosť a že som sa od začiatku vojny vyhýbala Belehradu, akoby sa mesto samé stalo metaforou vojny.
Odkiaľ pramenila táto úzkosť? Išlo v nej o nich? O to, čo oni urobili nám? Alebo o to, čo Srbi urobili sami sebe? Možno o konfrontáciu s otázkami, s ktorými som sa nechcela konfrontovať? Uvedomila som si, že by so sebou musela viezť celú ťarchu tých sedemnástich rokov ako ťažký kufor. Keby som ho otvorila, vysypali by sa z neho tváre, spomienky, obrazy, slová. Kto by ich pozbieral a vopchal naspäť do kufra? No napriek tomu sa mi odrazu zdalo zvláštne, že som cestu odkladala cestu až dovtedy, kým nevyrástla celkom nová generácia Srbov. Akoby som si to naplno neuvedomila do chvíle, keď vo mne náhodne zachytený rozhovor na Mariahilfer Strasse vyvolal ten starý známy pocit úzkosti.
Spomínam si na svoju poslednú návštevu Belehradu. Bolo to v júni roku 1991, tesne predtým, ako Chorvátsko vyhlásilo nezávislosť. Niektorý z týchto mladých ľudí sa mohol narodiť práve v tom čase, možno práve v ten mesiaci. Možno to dievča? Jej rodičia možno žili v centre, blízko stanice, kde som bývala u svojej priateľky Mirjany. Jej mama možno chodila chlieb do tej istej pekárne za rohom a v sobotu ráno chodievala na blší trh na Kalenica pijaca.
Neskôr moja priateľka Mirjana zomrela po ťažkej chorobe. Ďalší kamarát, Boris, s ktorým som sa stretla na kávu deň pred odchodom, sa oženil. Keď som sa s ním o desať rokov neskôr stretla na frankfurtskom letisku, jeho syn už začal chodiť do školy. A moja ďalšia kamarátka Ana odišla z Belehradu a presťahovala sa najprv do Paríža, potom do Sarajeva. Ljubica odišla do Slovinska a potom do Švédska a neskôr do Belgicka, a domov sa vrátila len prednedávnom, unavená stálym putovaním. Istý kolega, novinár, ktorý často chodieval do Záhrebu, sa stal ministrom informácii vo vláde Slobodana Miloševiča. A ďalší kolega sa stal šéfom Srbskej národnej televízie – hlavného nástroja nacionalistickej propagandy. Tretí zas sprevádzal generála Ratka Mladiča do Srebrenice a dokumentoval tam jeho vražedný triumf.
Medzičasom rôzne útržky informácií dokazovali, ako sme sa zmenili, ako sa z toho či onoho kamaráta stal… áno, kto? Nepriateľ? Či niekto, kto sa zmenil na nepoznanie, minister, autor nacionalistickej prózy, amplión nenávisti? Poznala som ich vôbec poriadne? Môže človek vôbec niekedy poznať ľudí, veriť im? Takéto otázky vyvolávajú depresívne stavy, lebo odhaľujú ohavnosť ľudskej povahy. Pri pohľade do zrkadla som aj vo svojom obraze hľadala známky zmien. Strach z iných je aj strachom zo seba samého.
Vedela som, že návšteva Belehradu by oživila napoly zabudnuté obrazy a pocity. Také, ako slová moslimskej ženy zo Srebrenice, ktorej srbský vojak zavraždil dieťa v náručí: Bola som nútená piť krv vlastného syna, povedala. Jej slová som si zachovala v pamäti trinásť rokov.
Alebo také ako fotografia mladého muža v džínsoch, teniskách a bielom tričku, nahnutého cez zábradlie na obálke sarajevského časopisu Dani. Na tejto fotografii nebolo nič zvláštne, až na obrovskú dieru na mieste, kde mala byť hruď. Zvláštne, pomyslela som si, keď som to uvidela, tá diera v tele, cez ktorú je vidieť železné zábradlie. Naschvál som zaostrila na železné zábradlie, lebo takto ten výjav pôsobil menej reálne.
Žeby som si tak ako všetci ostatní chcela ušetriť konfrontáciu so svojimi pocitmi voči bývalým priateľom v Belehrade, a preto si myslím, že je lepšie tam nechodiť? Na druhej strane, bol by návrat do Belehradu iný ako trebárs návrat do Záhrebu? Veď predsa aj tam ma čakali stretnutia s rovnakými ľuďmi – so starými priateľmi a bývalými kolegami, z ktorých sa stali nacionalisti alebo proste oportunisti. Musela som sa zmieriť s tým, že veľa ľudí, ktorí mi boli blízki, sa vysťahovalo do zahraničia. Z tohto hľadiska by ma v Belehrade mal čakať rovnaký zážitok. Ale nie je to to isté. V Záhrebe žijem a bývam, je to moje mesto a konfrontácii s povojnovou realitou sa nijako nemôžem vyhnúť. Pokiaľ na to všetko nechcem zabudnúť a už nikdy sa tam nevrátiť.
Myslela som si, že Belehradu sa môžem vyhnúť. Ale Belehrad je predsa tiež súčasť tvojej minulosti, povedal Boris, keď sme sa nedávno stretli. Pred niekoľkými rokmi sa vrátil do Belehradu zo Spojených Štátov. Ako obvykle, nestretli sme sa v mojom meste, Záhrebe, ani v jeho meste, Belehrade, ale vo Viedni. Bolo to samozrejme na dákej konferencii. Rozprávali sme sa o tom, aký to je zvláštny pocit vrátiť sa na staré miesta, ktoré kedysi boli naše, ale už nie sú. Opísal mi, ako sa po vojne po prvý raz vybral do Dubrovnika. Povedal, že ho to bolelo, nielen pre nostalgické spomienky na letá, strávené v tamojších kamenných uliciach. Alebo preto, že videl škodu, ktorú v stredovekom meste napáchali bomby. Padol tam naňho smútok, lebo si uvedomoval, že jugoslovanská soldateska to napáchala aj v jeho mene . Musíš prísť do Belehradu a sama sa pozrieť sa na mesto a na ľudí. Veď mestá sú ľudia, povedal.
Potom mi Boris ukázal fotku svojho už dospelého syna, pekného urasteného mladíka v obleku. Nechcelo sa mi veriť, že chlapček, ktorého som stretla na letisku vo Frankfurte a neskôr u nich doma v Spojených Štátoch teraz študuje právo. Bolo to krátko potom, ako som zachytila rozhovor na Mariahilfer Strasse a znovu som si uvedomila, že už vyrástla jedna celá generácia, ktorá čoskoro bude mať hlasovacie právo. A fotografia Borisovho syna mi znovu pripomenula, že som sa ešte stále nevyrovnala so skutočnosťou, že títo mladí ľudia existujú. Uniklo mi čosi dôležité, nevidela som ich vyrastať. čo o nich vôbec viem?
V akej smutnej, absurdnej a ponižujúcej situácií sa nachádzajú, pomyslela som si pri spomienke na to, ako moja generácia kedysi cestovala po celej Európe bez víz so starými červenými juhoslovanskými pasmi. Boli sme na ne hrdí, bolo to čosi, čím sme boli jedineční a iní v porovnaní s ostatnými krajinami sovietskeho bloku. Tie nám závideli, že sme v sedemdesiatych rokoch mohli cestovať do Talianska a do Francúzska, do Veľkej Británie a do Švédska, a cez leto si zarobiť pri zbere jahôd. Ako študentka som tri mesiace pracovala vo Švédsku v sklade a zarobila som si na celý rok. No predovšetkým nám závideli, že sme si mohli kupovať džínsy, slušné talianske topánky, zahraničné knihy a platne. Druhou stránkou slobody cestovania však bolo, že sa stala jednou z príčin, pre ktoré sme akceptovali režim, akýmsi úplatkom. Za tento úplatok sme uverili, že socializmus s ľudskou tvárou dáva zmysel a môže fungovať. Nespochybňovali sme to.
Počas konferencie vo Viedni mi napadlo, že mladí ľudia, ktorí sa na Mariahilfer Strasse rozprávali po srbsky, s najväčšou pravdepodobnosťou neboli mladí Srbi zo Srbska; ak boli skutočne odtiaľ, boli jednými z mála, ktorým sa pošťastilo získať víza. Počúvala som diskusie o vízových problémoch mladých Európanov z krajín, ktoré nie sú v EÚ. Ťažkosti s vízami majú najmä Srbi a mladých ľudí to údajne izoluje a bráni im spoznávať svet. Prečo trestať mladých ľudí za čosi, čím sa neprevinili? Veď v čase, keď vypukli vojny v Juhoslávii, ešte neboli na svete. Nie sú zodpovední za to, čo spravili ich otcovia, nahnevane vyhlásil jeden z účastníkov konferencie.
Hoci jeho prejav mal zjavne za cieľ vyvolať súcit obecenstva, musím sa priznať, že ja som nepocítila ani štipku súcitu. Jeho hnev ma hneval. V mene svojej generácie vlastne tvrdil, že si nezaslúžia, aby sa k nim Európa takto správala. Z jeho argumentu vyplývalo, že keďže sú mladí, sú nevinní. A práve tento predpoklad neviny ma na tomto mladom Srbovi podráždil.
Čosi o tom viem. Ja sama a celá moja generácia som sa pokladala za nevinnú, pretože sme sa narodili po Druhej svetovej vojne. Ako sme mohli mať niečo spoločné so zločinmi, spáchanými v čase, keď sme ešte neboli na svete? Situácia tohto mladého Srba nie je celkom paralelná, lebo naši rodičia sa zúčastnili spravodlivej, obrannej vojny proti fašistom (hoci mám podozrenie, že ich otcovia v Srbsku by tvrdili presne to isté). Ale naši otcovia sa počas Druhej svetovej vojny dopustili mnohých vojnových zločinov, o ktorých nikdy nerozprávali. Ja im však nevyčítam mlčanie – to isté mlčanie, ktorého svedkom som dnes po posledných vojnách v Chorvátsku, Bosne a Kosove. Vyčítam si však, že sme im nekládli otázky, ako napríklad tú najjednoduchšiu a najťažšiu: “otec, čo si robil cez vojnu?” Bola mojou/našou zodpovednosťou spochybniť ich zdôvodnenie a ich ideologickú interpretáciu dejín. Zlyhali sme, pretože sme to nespravili. Ja/naša generácia bola zodpovedná za zisťovanie pravdy o ich vojne, ktorá nebola len antifašistickou vojnou a komunistickou revolúciou ale aj občianskou vojnou. No my sme uverili oficiálnym dejinám a školským učebniciam, pretože sa tak ľahšie dalo žiť. Náš postoj k minulosti je jednou z príčin, prečo sa tak ľahko dali rozdúchať nacionalistické vojny v deväťdesiatych rokoch.
Možno, že toho veľa neviem o novej generácii v Srbsku, zamýšľam sa však nad vážnejšou otázkou: koľko vedia o svojej vlastnej minulosti? Keď som počúvala rozhnevaného mladého Srba ako na konferencii hovorí o vízach, povedala som si, že nemá pravdu. Rovnako ako my, aj jeho generácia doma v Srbsku nesie zodpovednosť: za svoju minulosť, za to, že sa nepýtajú, čo sa stalo predtým, než sa narodili, že im je jedno, čo ich otcovia robili počas vojen, že veria, že majú právo na víza jednoducho preto, že sú mladí a majú čisté ruky a že majú právo na aroganciu. Ale predovšetkým za to že sa nespýtajú svojich rodičov, prečo im tie víza upierajú. Iste, mladá generácia Srbov nenesie zodpovednosť za minulosť. Ale všetci nesú zodpovednosť za svoj súčasný postoj k minulosti, pretože ten je dôležitý pre ich budúcnosť. Túto lekciu sme sa mali naučiť my, generácia ich rodičov. A keďže sme sa ju nenaučili včas, museli sme sa ju naučiť za horších okolností.
Vďaka Borisovým múdrym slovám som pochopila, že nemám strach znovu sa stretnúť s priateľmi v Belehrade. Veď už sa celé tie roky stretávame na zahraničných konferenciách a festivaloch a každý z nás presne vie, čo ten druhý robil, hovoril či písal počas vojen a po nich. Vieme navzájom o svojich chybách a nedorozumeniach. Napríklad o chybe, ktorú som spravila ja a za ktorú sa dodnes hanbím: dakedy roku 1999 alebo 2000, po strašnom exode kosovských Albáncov, môj mladý kolega zo Srbska, Vladimir Arsenijević, napísal text pod titulom Všetci sme Albánci. Spomínam si, že mi v tom texte strašne vadila jedna veta. Arsenijević napísal, že šiel do kuchyne, otvoril chladničku a vybral si z nej vychladené pivo. Keď som si tú scénu živo predstavila, uvedomila som si, že to s tým vychladeným pivom prehnal. Opisoval utrpenie Albáncov a ich exodus do Albánska a Macedónska, dlhé fronty utečencov, pochodujúcich pod nemilosrdným slnkom s umelohmotnými vrecúškami, v ktorých bol celý ich majetok. A on si išiel pre vychladené pivo, odpil si a potom ďalej lamentoval nad ich situáciou! Aj ak si to vychladené pivo dal, nemal to dať do článku. Nemal to dať do súvislosti s utečencami, ani len vo forme súcitne ladeného článku. Nie, rozhodne nie sme všetci Albánci, určite nie, keď jeden z nás môže popíjať chladené pivo, zatiaľ čo ten druhý sa snaží zachrániť pre terorom. V tom opise niečo nesedelo, páchlo pokrytectvom. Na druhej strane bol Vladimir Arsenijević jeden z mála srbských publicistov, ktorí sa postavili proti nacionalizmu a proti vojne v Kosove. Možno práve preto, že som vedela, že je iný, ma jeho text nahneval viac než článok od ktorékoľvek nacionalistického autora. Napriek tomu bolo nesprávne, že som ho za to verejne kritizovala. Nemala som pravdu, keď som od neho vyžadovala morálnu dokonalosť.
O niekoľko rokov neskôr som sa s týmto mladým spisovateľom zoznámila v Chorvátsku. Bol to vysoký, štíhly muž s dlhými vlasmi stiahnutými do konského chvosta a s krotkými očami. Predstavila som sa mu a ospravedlnila som sa za svoje kritické slová. Moje ospravedlnenie prijal s úsmevom.
Boris aj ja vieme, čo naši priatelia a bývalí priatelia robili cez vojnu. Presne vieme, čo každý z našich známych – rovnako ako všetci ostatní vedia o svojich príbuzných, priateľoch a susedoch – robil v Bosne či v Kosove. Rozdiel je v tom, že väčšina ľudí odmieta priznať, že sa týchto vojen zúčastnili. Nie všetci sú vojnoví zločinci a vrahovia, takže to nie je otázky viny. Ale všetci by mali prijať zodpovedosť za to, že hlasovali za vražedný režim, za to, že sa nazdávali, že len oni sami boli obeťou Miloševiča a superveľmocí (veď predsa vieme, že Belehrad bombardovala americká superveľmoc), že verili, že nemali inú možnosť ako podrobiť sa nacionalistickému tlaku. Srbi žiaľbohu naďalej popierajú svoju nedávnu minulosť. No hlavný problém je v tom, že spoločnosť nejaví žiadne známky, že cíti potrebu dozvedieť sa pravdu.
Nemôžeme mlčať. Nemôžeme opakovať svoje vlastné chyby, ani chyby našich rodičov. Všetci sa musíme konfrontovať s minulosťou. Je to povinnosť všetkých každého, kto zažil vojnu. No povojnová generácia tiež nesie zodpovednosť za hľadanie pravdy. Netrestá ich EÚ, ale ich vlastní rodičia: víza im neupierajú preto, kým sú, ale preto, čo ich rodičia robili či nerobili. Dnešná generácia mladých Srbov sa ocitla v izolácii pre jednu jedinú vec, ktorú mali spraviť a ktorú nerobia – klásť otázky.
A toto je hlavný dôvod, prečo som tak dávno nebola v Belehrade. Nezniesla by som ich mlčanie a zapieranie, rovnako ako ho neznášam vo svojej vlasti.