Možno je to stareckým pesimizmom alebo jasnozrivosťou, ktorú si človek vypestuje časom, isté je, že keď si odo mňa časopis L’Espresso objednal článok na obranu slobody tlače v Taliansku, zareagoval som zdráhavo a skepticky.
Ak sloboda tlače potrebuje advokáta, tak to o spoločnosti a jej tlači nehovorí nič dobré. V zdravej demokracii netreba slobodu tlače brániť, lebo nikomu ani vo sne nenapadne ju obmedzovať. To je prvý z mnohých dôvodov mojej skepsy.
V Taliansku nie je problémom len premiér Silvio Berlusconi. Už od rímskeho politika Catilina musel tento národ zniesť celý rad charizmatických hochštaplerov, ktorí mali oveľa viac na srdci svoje osobné potreby než potreby štátu.
Každý z nich si bezohľadne budoval svoje osobné mocenské štruktúry, a pritom dupal po parlamente, justícii a ústave. Zvýhodňovaní sú dvorania, a aj kurtizánam sa sem-tam ujde nejaká odrobinka. Môj článok by si prečítali tí, čo o tom nebezpečenstve vedia – a nič nerobia. Všeobecné blaho sa pritom hmlisto stotožňuje s osobným záujmom. Nie vždy si môžu vybudovať moc do takej šírky, ako by chceli, lebo spoločnosť im v tom bráni.
Ale ak sa im to predsa len darí, prečo sa sťažujeme na nich a nie na spoločnosť, ktorá pripustí, že sa títo muži dostanú tak ďaleko?
Moja matka mi rozprávala príbeh, na ktorý nezabudnem. Ako dvadsaťročná dostala miesto sekretárky u jedného liberálneho poslanca, zdôrazňujem – liberálneho. V deň, keď sa dostal k moci Benito Mussolini, jej šéf povedal: „Možnože sa tomu človeku podarí urobiť v Taliansku trochu poriadok.” V tej krízami zmietanej dobe bol postoj tohto liberálneho poslanca veľmi rozšírený.
Fašizmus neetabloval len Mussolini sám, rozšíril sa poddajnosťou a laxnosťou ľudí, ako bol šéf mojej matky. Preto nemá zmysel rozčuľovať sa na Berlusconiho, ktorý sa takpovediac len stará o svoj biznis. To väčšina talianskeho národa sa nedokázala včas postaviť na protest proti konfliktu záujmov svojich politikov, proti jednotkám domobrany na uliciach, proti Alfanovmu zákonu, ktorý štyrom najvyšším predstaviteľom štátu zabezpečuje počas výkonu funkcie imunitu, a taliansky ľud by pokojne prijal (predbežné) priškrtenie slobody tlače, keby prezident republiky zdvihol obočie.
Keby sa do verejnej diskusie nezamiešala aj katolícka cirkev, tak by sa národ bez váhania, ba s pocitom tajného spojenectva vyrovnal s faktom, že Silvio Berlusconi využíva služby prostitútok. Tak či tak sa na to rýchlo zabudne, keďže plno Talianov, aj veriacich katolíkov, to príležitostne robí tiež.
Prečo by som teda o týchto znepokojujúcich okolnostiach mal písať článok, ktorý si noviny musia zaplatiť?
Článok by si prečítali tí, ktorí poznajú nebezpečenstvá, čo demokracii hrozia, ale sú ochotní akceptovať takýto stav, ak len dostanú svoju dennú dávku spravodajských telenoviel, čiže tí istí, čo o takýchto sexuálnych škandáloch politikov dokopy nič nevedia, keďže Silvio Berlusconi má pod kontrolou takmer všetky talianske televízie, a v nich sa o väčšine týchto škandálov vôbec nehovorí.
Načo sa teda trápiť? Dôvod je jasný. Roku 1931 prinútila fašistická vláda takmer všetkých univerzitných profesorov v Taliansku – vtedy ich bolo 1200 – zložiť režimu prísahu vernosti. Len dvanásť z nich (čiže jedno percento) sa vzoprelo a prišlo o miesto. Niekedy sa hovorí aj o štrnástich, ale to, že táto spomienka je taká nepresná, svedčí tom, aký význam sa vtedy tejto veci pripisoval.
Mnohí prisahali – zrejme aj na radu ľudí, ako bol komunistický aktivista Palmiro Togliatti či filozof Benedetto Croce – aby mohli ďalej učiť, a z niektorých z nich sa časom v povojnovej éry stali významné postavy protifašistického hnutia. Možnože tí tisícstoosemdesiati ôsmi, ktorí zložili prísahu, mali dobré a načisto úctyhodné dôvody, ale tí dvanásti, ktorí sa vzopreli, zachránili česť univerzite a určite celej krajine. Preto sa niekedy musíme vzoprieť, aj keď to nemá veľký vplyv. Budúca generácia bude aspoň vedieť, že boli aj takí, čo nespolupracovali.