Foto: Brennan Linsley / AP Photo
Jeden chlapík tu váži len 35 kg. Ďalší 44. Keď som sa naposledy vážil, mal som 60 kg, ale to bolo pred mesiacom.
Od 10. februára držím hladovku a schudol som vyše 13 kíl. Odmietam jesť, kým mi nevrátia ľudskú dôstojnosť.
V Guantáname som zatvorený už 11 rokov a tri mesiace. Doteraz som nebol obvinený zo žiadneho zločinu. Nikdy som nestál pred súdom.
Mohol som byť doma už pred rokmi – nikto si skutočne nemyslí, že predstavujem hrozbu – ale naďalej som tu. Pred rokmi americká armáda tvrdila, že som bol strážnikom Usámu bin Ládina, ale to bol nezmysel, ako dačo z amerických filmov, na ktoré som kedysi chodieval. Ani sami už tomu už neveria. No zdá sa tiež, že im je jedno, ako dlho tu budem sedieť.
Roku 2000 som bol doma v Jemene a kamarát z detstva mi povedal, že v Afganistane zarobím viac než 50 dolárov mesačne, ktoré som zarábal v továrni a pomôžem tak svojej rodine. Nebol som veľmi scestovaný a o Afganistane som nič nevedel. Rozhodol som sa to skúsiť.
Nemal som mu veriť. Nenašiel som žiadnu prácu. Chcel som odísť, ale nemal som peniaze na letenku domov. Po americkej okupácii roku 2001 som spolu s mnohými inými utiekol do Pakistanu. Pakistanci ma zatkli, keď som sa chcel spojiť s niekým z jemenskej ambasády. Poslali ma do Kandaharu a posadili na prvé lietadlo do Gitma.
Pred mesiacom, 15. marca, som ležal chorý vo väzenskej nemocnici a odmietol som prijímať potravu. Na oddelenie vtrhla jednotka E.R.F. (Extreme Reaction Force), osem príslušníkov vojenskej polície vo výzbroji na potýčky s demonštrantmi. Ruky a nohy mi priviazali k posteli. Násilím mi do ruky zaviedli intravenóznu ihlu. Nechali ma takto priviazaného k posteli 26 hodín. Nedovolili mi ani ísť na záchod. Nasadili mi katéter, čo bolo bolestivé, ponižujúce a zbytočné. Nedovolili mi ani modliť sa.
Som človek, nie pas a zaslúžim si, aby sa ku mne správali ako k človeku.
Nikdy nezabudnem, ako mi prvý raz zaviedli do nosa trubičku na kŕmenie. Nedokážem opísať bolesť, akú táto forma kŕmenia spôsobuje. Keď mi ju zastrkovali, nutkalo ma na zvracanie, ale nemohol som. Mal som príšerné bolesti v hrudi, hrdle a žalúdku. Nikdy dovtedy som takúto bolesť nezažil. Nikomu neprajem tento krutý trest.
Dodnes ma násilne kŕmia. Dva razy denne ma priviažu na stoličku v cele. Pripútajú mi ruky, nohy a hlavu. Nikdy neviem, kedy prídu. Občas prichádzajú v noci, o jedenástej večer, keď už spím.
Hladovku držíme toľkí, že na násilné kŕmenie nemajú dosť kvalifikovaného zdravotného personálu; nič sa nedeje v pravidelných intervaloch. Kŕmia ľudí 24 hodín denne, aby to všetko stihli.
Raz pri mi počas násilného kŕmenia ošetrovateľ zatlačil rúrku skoro 50 centimetrov do žalúdka a spôsobil mi väčšiu bolesť než obvykle, lebo mal naponáhlo. Zavolal som tlmočníka a chcel som, aby sa opýtal lekára, či postupujú správne.
Bolelo to tak, že som ich prosil, aby ma prestali kŕmiť. Ošetrovateľ odmietol prestať s kŕmením. Keď skončili, časť potravy sa vyliala na moje oblečenie. Požiadal som ich, aby ma prezliekli, ale dozorca mi odmietol vyhovieť a zachovať si poslednú štipku ľudskej dôstojnosti.
Keď prídu a chcú ma násilím posadiť na stoličku a ja sa bránim proti tomu, aby ma priviazali, zavolajú jednotku E.R.F. Mám teda na výber. Môžem využiť svoje právo protestovať proti väzneniu a nechať sa zbiť, alebo sa podrobiť bolestivému kŕmeniu proti svojej vôli.
Jediný dôvod, prečo som ešte tu, je že prezident Obama odmieta poslať väzňov späť do Jemenu. Nechápem to. Som človek, nie pas a zaslúžim si, aby sa ku mne správali ako k človeku.
Nechcem tu zomrieť, ale dovtedy, kým sa prezident Obama dohodne s jemenským prezidentom, mi smrť hrozí každý deň.
Kde je moja vláda? Podrobím sa všetkým bezpečnostným opatreniam aké chcú, len aby by som mohol ísť domov, hoci sú úplne zbytočné.
Pristúpim na čokoľvek, len aby som mohol byť slobodný. Mám 35 rokov. Nechcem nič iné, len zas uvidieť svoju rodinu a založiť si svoju vlastnú.
Situácia je zúfalá. Všetci väzni hlboko trpia. Prinajmenšom 40 ľudí tu drží hladovku. Ľudia denne omdlievajú od vyčerpania. Zvracal som krv.
A koniec nášho uväznenia je stále v nedohľadne. Rozhodli sme sa odmietať jedlo a dennodenne riskovať smrť.
Ostáva mi len dúfať, že naše utrpenie pripomenie svetu Guantánamo skôr než bude neskoro.