Sme svedkami operácií súkromných armád v Iraku a privatizácie dažďovej vody v Bolívii; dovoľte mi teda jeden skromný príspevok z Bulharska. Inde sú to turistické oblasti s lukratívnymi pozemkami alebo pôda plná ropy a rúd, napríklad v Rusku, v chudobnom Bulharsku však ide len o piesočnaté duny, čerstvý vzduch či strmé svahy. Prečo by teda mala byť pôda v Bulharsku taká dôležitá? Pretože hlavnou starosťou lokálnych vládcov v procese takzvanej transformácie bola privatizácia verejného majetku. Najčastejšie vyzerala tak, že hlasovanie o pridelení jedného pekného pozemku na pobreží, ktorý patril obci, prebehlo výmenou za byt na sídlisku, ktorý patril nejakému priateľovi. […]

Hororový scenár bulharských sestričiek, ktorý Kaddáfí začiatkom týždňa po dlhých rokovaniach s úniou ukončil, mi pripomenul slávny Churchillov výrok: “Balkán produkuje viac dejín, než dokáže spotrebovať.” Od začiatku dvadsiateho storočia bolo Bulharsko trikrát zapletené do rukojemníckych drám, ktoré, hoci ich protagonisti sa javia odlišne, mali šokujúco podobný priebeh. Prvýkrát to bolo, keď predsedu bulharskej komunistickej strany Georgija Dimitrova a dvoch ďalších Bulharov obvinili nacisti, že roku 1933 na pokyn Kominterny zapálili Ríšsky snem. Roku 1992 zatkli a odsúdili Sergeja Antonova, zamestnanca Balkan Arlines, obvineného z organizovania atentátu na pápeža na objednávku KGB. A v deväťdesiatom deviatom, práve vtedy, keď mala […]