Rusko Vladmira Putina: ani Slovensku nazaškodí kritický odstup.
V roku 1860 napísal ruský lyrik Fjodor Ťutčev pár často citovaných veršov o svojej vlasti: Rusko nemožno pochopiť rozumom, Rusko nemožno merať bežným metrom, Rusko má zvláštny charakter, Rusku treba jednoducho veriť.
Pravda, veriť vtedajšiemu Rusku znamenalo v predstavách tohto vášnivého vlastenca a stúpenca panslavizmu veriť jedinej ozajstnej univerzálnej ríši dobra a mieru, stelesňujúcej jednotu viery a kresťanskej cirkvi. Ríši zjednocujúcej všetkých Slovanov a spájajúcej všetky kresťanské cirkvi, ktorá pod egidou pravoslávia prekoná niekdajšiu schizmu kresťanstva spôsobenú Rímom, zapleteným do politiky a vojen. Fjodor Ťutčev pritom nebol nijaký primitívny nacionalista; bol to aristokrat vychovávaný v kozmopolitickom duchu, korešpondoval i hovoril po francúzsky, obe jeho ženy boli Nemky, ktoré nevedeli po rusky a on sám strávil dvadsať rokov v diplomacii. A predsa ho ani takáto výchova a kontakty s iným svetom neodvrátili od presvedčenia, že sa schyľuje k historickej zrážke triumfujúceho Slovanstva, ktoré pokorí Západ zmietaný kacírstvom a revolúciami.
Vieru v osobitný charakter a zvláštne poslanie Ruska vyznávali aj mnohí iní Ťutčevovi krajania najrôznejšieho názorového zafarbenia. Žili tam však aj osobnosti, ktoré naopak varovali pred slepou vierou Rusku ako takému, a najmä jeho dobovej podobe. Svojich partnerov v zahraničí o tom nemuseli až tak veľmi presviedčať: štátnici i myslitelia Západu dobre vedeli, že Rusku a jeho úmyslom sa len tak apriórne veriť nedá. Tak sa ho usilovali, s menším či väčším úspechom, aspoň pochopiť.
Ruská vládnuca elita na čele s prezidentom Putinom dnes robí veľa pre to, aby sme Rusku porozumeli. Každým dňom dokazuje, že si neželá Rusko z čias Borisa Jeľcina, ochabnuté ekonomických chaosom, oslabené v zahraničí, zhovievavé voči slobodným médiám, zmietané krízou identity. Dnešné Rusko chce byť pravým opakom: chce byť silné, uznávané, bohaté a vplyvné, chce vzbudzovať rešpekt.
Noví lídri
Ruský štát, ktorý čoraz výraznejšie predvádza svoje svaly, má zároveň more starostí. Jeho obyvatelia bez ohľadu na národnú hrdosť prežívajú často trpkú každodennosť, od demografických problémov cez rozšírený alkoholizmus, nízky vek dožitia najmä ruských mužov, ekologickú devastáciu, všadeprítomnú korupciu až povedzme po chronické, dodnes pretrvávajúce problémy s dodávkou teplej vody v Moskve. Nová stredná trieda sa rodí iba pomaly. Oligarchovia zrodení síce majú obrovské majetky, ale všemocný štát a jeho prezident môžu kedykoľvek proti ktorémukoľvek z nich zasiahnuť.
No navonok chce Rusko ukázať, že je opäť na scéne ako medzinárodná veľmoc – silou svojej ekonomiky, svojej vedy, svojej armády. Európania sa po určitý čas iba prizerali, ako sa Rusku darí využívať energetiku na presadzovanie politických cieľov, ako skupuje jeden balík akcií za druhým, ako preniká na európske trhy a úspešne blokuje európske energetické projekty. „Zatiaľ čo Európania kráčajú od jedných volieb k druhým a myslia hlavne na taktiku, Rusi vždy uvažovali skôr v dlhodobých a strategických rámcoch,“ upozorňuje český minister zahraničia Karel Schwarzenberg. Nedávny summit EÚ – Rusko v Samare však naznačil posilnenú solidaritu medzi členmi Únie, ktorá dala najavo, že spory Moskvy s Tallinom a Varšavou sú „európskym problémom“.
Vzťahy medzi Západom a Ruskom by tak mohli vstúpiť do novej fázy, charakteristickej kooperáciou v určitých oblastiach a konfrontáciou v iných, hovorí analytička Katinka Barysch z londýnskeho Centra pre európske reformy. S príchodom nových európskych lídrov, ako sú Angela Merkelová, Nicolas Sarkozy a Gordon Brown, je šanca, že sa to zmení.
Nebude to však jednoduché, pretože viaceré krajiny v obchodných vzťahoch s Ruskom väčšmi kalkulovali s individuálnymi výhodami než s európskou solidaritou a spoločnou politikou. Zodpovednosť Európanov je v súčasnosti o to väčšia, že americká politika zahltená Irakom a domácou agendou nemá kapacity meniť svoju politiku voči Rusku pred prezidentskými voľbami.
Napriek všetkým výhradám to samozrejme neznamená, že by sa s Ruskom nemalo spolupracovať, či už ide o zápas s medzinárodným terorizmom, s organizovaným zločinom alebo s kupčením s ľuďmi. Rusko môže hrať dôležitú úlohu pri riešení problémov Blízkeho východu vrátane postavenia hrádze pred eventuálnou „nuklearizáciou“ tejto výbušnej oblasti. Mohlo by prispieť k zmierneniu globálneho otepľovania a je žiaduce sa s ním dohodnúť s ohľadom na stabilitu energetických dodávok. S Ruskom, dodáva nejeden geopolitický stratég, treba spolupracovať aj preto, lebo čelí niektorým podobným hrozbám, akým je vystavené euroatlantické spoločenstvo – vzostup Číny s možnými následkami vo vojensko-bezpečnostnej oblasti, pôsobenie militantného radikálneho islamu.
Spolupracovať áno, ide však o to ako, hovorí Nebojša Medojevič, opozičný líder z Čiernej Hory, ktorú ruskí magnáti intenzívne skupujú. Rusi podľa neho nemajú záujem o to, aby v jeho maličkom a slabom štáte prispeli k budovaniu vlády zákona. „Nemám nič proti Rusom,“ povedal, „iba proti ich cenám, pôsobeniu ich polície, ilegálnemu financovaniu, štátnym intervenciám v médiách a tak ďalej.” A čo Slovensko?
Štvrtá strana
Strana Smer už v predvolebných tézach zdôrazňovala, že keďže „svet má štyri svetové strany“, zahraničná politika by mala byť orientovaná na západ a rovnako aj na východ, sever a juh. Programové vyhlásenie vlády ani dokumenty Ministerstva zahraničia už takéto svojské koncepty neobsahujú a hlásajú skôr kontinuitu s doterajšou orientáciou. Podľa ministra zahraničných vecí Jána Kubiša k nijakým odklonom ani diskontinuite nedochádza a rozširovanie spolupráce s Ruskom neznamená politiku „orientovanú na všetky azimuty“.
Určité fakty však nemožno prehliadnuť. V októbri 2006 sa predseda SNS Ján Slota pri príležitosti návštevy ruských podnikateľov vyjadril, že strategický rozvoj ekonomiky Slovenska vidí predovšetkým v orientácii na východ. Prezident Ivan Gašparovič počas oficiálnej návštevy Ruska v novembri 2006 oživoval myšlienku slovanskej vzájomnosti. K tej sa vrátil v máji 2007 aj premiér Robert Fico pri spomienkovej oslave 62. výročia ukončenia II. svetovej vojny na Slavíne, keď vyzval verejnosť, aby sa nebála „slobodne pestovať slovanskú vzájomnosť“ a kritizoval slovenské médiá za to, že ju „už druhé desaťročie vedome ignorujú”.
Robert Fico tak urobil po svojej návšteve Ruska, odkiaľ sa vrátil s projektmi ekonomickej spolupráce v oblasti energetiky, zbrojárskej výroby, cestovného ruchu, ako aj s oživeným projektom predĺženia širokorozchodnej železnice až na Slovensko. Z toho posledného nakoniec možno nič nebude, ale keby sa napríklad naozaj uskutočnila spolupráca Slovenska s Ruskom v zbrojárskej výrobe, mohlo by to vyvolať bezpečnostné obavy našich spojencov v NATO.
V prípade „rakiet a radaru“ slovenský premiér prebral jazyk a argumenty najväčšieho kritika tohto projektu, ruského prezidenta Vladimira Putina, ktorý ho prijal vo svojej súkromnej rezidencii (podobne ako amerického prezidenta Georgea W. Busha). Podľa politológa Bohumila Doležala Rusko hľadá „slabé miesta“ a nachádza ich aj v Česku a na Slovensku, kde existuje „silný a dobre organizovaný domáci tábor priaznivcov Ruska. Na Slovensku sú už pri moci.“ Slovenská diplomacia sa pokúšala premiérove výroky korigovať tým, že ich tlmočila ako jeho osobný názor: podľa MZV Slovensko nepovažuje budovanie protiraketového štítu USA za „hrozbu pre Ruskú federáciu“.
Kde nás chcú
Slovensko má pritom viacero dôvodov na ostražitosť. Okrem iného má za sebou skúsenosť z deväťdesiatych rokov, keď sa ruská diplomacia usilovala odvrátiť vývoj na Slovensku od smerovania k liberálnej demokracii a priblížiť ho k ruskému modelu riadenej demokracie. Vtedajšiu „slovenskú dilemu“ najlepšie vystihuje výrok bývalého premiéra Vladimíra Mečiara: „Ak nás nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ“. Rusko, ako o tom písal Alexander Duleba, podporovalo Mečiarovu garnitúru, pretože malo záujem na vyradení našej krajiny z integrácie do NATO, ako aj na podpore „príbuzného“ politického režimu na Slovensku.
Na Slovensku pôsobí vyhranený proruský politik s demokratickým kreditom – bývalý premiér Ján Čarnogurský. Politické osobnosti s kritickým pohľadom na súčasné Rusko sa takto výrazne neprofilovali. Vcelku nevidno, že by sa predstavitelia a podporovatelia terajšej moci, ale ani iní vplyvní politici, ekonómovia či intelektuáli vývojom v Rusku osobitne znepokojovali. Maximálne viacerí z nich uvažujú o tom, ako sa na ruských trhoch či cez ruské spojenia dostať k nejakým ziskom. A tak skôr u nás vidno tých, ktorým je súčasné Rusko z rôznych príčin po chuti. Napríklad premiér Robert Fico, ktorému je autoritársky štýl Putinovho vládnutia možno bližší ako správanie politikov európskych metropol. Časť národniarov, ktorých k Rusku priťahuje tradičné slavjanofilstvo, odpor k Západu, antiamerikanizmus a azda aj mýtus „ochrannej ruky Ruska“ pred „maďarskou hrozbou“.
Alebo, naposledy, predseda parlamentu Pavol Paška, ktorý kontakty s Ruskom vníma vysoko pozitívne a domnieva sa, že Slovensko by mohlo byť „osobitným článkom“ v komunikácii s Ruskom. Pavol Paška priaznivo hodnotí svoju cestu Ruska „predovšetkým v kontexte atmosféry istej fóbie, ktorá sa okolo Ruskej federácie vytvára v dôsledku ochladzujúcich sa vzťahov s USA“. Návrat Slovenskej republiky do tohto priestoru považuje ako „prínos tak po ekonomickej, ako aj politickej stránke“, pričom „na pôde EÚ môžeme dokonca prispieť k vytváraniu štandardných alebo až nadštandardných vzťahov s Ruskou federáciou“. Slovensko by v jeho očiach mohlo zohrať úlohu „mediátora“ vo vzťahoch medzi členskými štátmi EÚ a Ruskou federáciou, „napríklad vo vzťahu k Poľsku alebo k pobaltským krajinám“, pretože výhodou Slovenska je „schopnosť s Ruskou federáciou dobre a otvorene komunikovať, lepšie ako ktorákoľvek iná členská krajina EÚ“.
Posadnutie rozvojom
Je to zvláštna, problematická a iluzórna predstava: premietajú sa v nej dozvuky niekdajšej benešovskej koncepcie ČSR ako „mostu“ medzi Východom a Západom, ale aj neutralitné línie v slovenskom zahraničnopolitickom myslení – akoby Slovensko nebolo členom EÚ, ale stálo „nad tým všetkým“ a mohla hrať rolu neutrálneho sprostredkovateľa. Nehovoriac už o ilúzii, že by napríklad súčasné Poľsko alebo baltské krajiny Slovensko na takéto sprostredkovanie potrebovali, že by ho oň požiadali a že by dnešnej vláde vyznačujúcej sa „protikapitalistickým elánom“ a nostalgickým vychvaľovaním panslavizmu dôverovali.
Zodpovednosť Európanov je o to väčšia, že americká politika zahltená Irakom a domácou agendou nemá kapacity meniť politiku voči Rusku.
Inou pálčivou témou je naša energetická závislosť na Rusku, odkiaľ pochádza takmer sto percent nášho importu ropy, plynu a jadrového paliva. Ohlásený pokus slovenskej vlády dostať sa späť k akciám Transpetrolu nevyšiel a Transpetrol pravdepodobne ovládne niektorá z ruských spoločností. Mimochodom, jedna z dramatických bitiek sa odohrávala rovno za našimi humnami, keď rakúsky plynárenský a ropný koncern OMV chcel získať väčší vplyv a eventuálne prevziať maďarský MOL, kde Rakúšania začali navyšovať svoj podiel. V prípade fúzie by však v súlade s podmienkami Európskej komisie musel nový gigant niektorú z rafinérií asi predať. Namiesto rakúskeho Schwechatu by takýto osud skôr hrozil rafinériám, ktoré MOL vlastní v Maďarsku (Százhalombatta) a na Slovensku (Slovnaft) – hoci sú hospodárnejšie ako Schwechat. Pritom po májovej návšteve prezidenta Vladimira Putina vo Viedni, kde sa potvrdili plány užšieho energetického prepojenia Ruska a Rakúska, by sa nedal vylúčiť ruský kupec. MOL sa zatiaľ zvyšovaniu podielov a hrozbe tichého prevzatia úspešne bránil, v čom ho podporila maďarská vláda, podľa ktorej záujmom Maďarska je, aby si MOL zachoval nezávislosť. Rakúsky minister hospodárstva Martin Bartenstein označil odmietavý postoj MOL za „kŕčovitý a nepochopiteľný“, Maďari však vedia svoje. A bezpečnostní analytici tiež.
Zenyo Baran, americká expertka z Hudson Institute, v júlovom vystúpení pred zahraničným výborom Snemovne reprezentantov amerického Kongresu popísala ruskú stratégiu prenikania do Európy ohrozujúcu energetickú bezpečnosť krajín EÚ a upozornila na to, že Moskva by „mohla použiť OMV ako trójskeho koňa“ pri prenikaní do Maďarska a strednej Európy.
Slovensko však dnes žije predovšetkým tunajšími problémami. Prežívame nebývalý ekonomický vzrast, krajina je akoby „posadnutá“ rozvojom, bohatnutím, čerpaním eurofondov; každá obec chce niečo stavať, obchodné reťazce rastú ako huby po daždi.
Politika a najmä medzinárodná, je na okraji záujmu obyvateľov, prevláda skôr sústredenosť na domáce témy. Vidno to aj vo výskumoch: na zahraničnopolitické otázky odpovedajú ľudia u nás častejšie ako v iných európskych krajinách „neviem“. Medzinárodná politika je vo verejnej rozprave málo prítomná, ľudia nie sú vťahovaní do debát o európskych či globálnych otázkach. O zahraničných témach sa zväčša nevedú hlbšie mediálne diskusie, vonkajší svet akoby nás zaujímal azda len vtedy, keď sa udeje nejaká katastrofa. Hurikány, zemetrasenia, povodne, požiare a samovraždených atentátnikov ešte ako-tak registrujeme. Kritickej reflexii Ruska sa venuje iba zopár zväčša opozičných politikov, analytikov a hŕstka žurnalistov.
Pokus o pochopenie
Rusko netreba démonizovať. Určite možno obdivovať ruskú kultúru, milovať diela ruského umenia, ba dokonca nájsť záľubu v Ťutčevovi ako lyrikovi. Veriť Rusku ako politickému útvaru v našom „blízkom susedstve“, ako to tento básnik požadoval, však rovnako určite nemožno. A tak nám asi neostáva nič iné, len sa pokúsiť ho pochopiť: jeho zámery, jeho ciele, jeho obavy, jeho kapacity – a uviesť to do súladu s túžbami, záujmami a prespektívami občanov štátu, ktorý patrí do spoločenstva demokratického Západu. Na to však okrem iného potrebujeme skutočnú verejnú debatu. Dočkáme sa jej?