Obraz Franza Geffelsa zobrazuje Bitku pri Viedni v roku 1683.
Kľúčovou historickou udalosťou v manifeste Andersa Breivika je zdanlivo kresťanská porážka Osmanskej ríše pri Viedni roku 1683. Breivik si predstavuje znovozrodenú Európu o štyristo rokov neskôr, roku 2083, a za jedného zo svojich hrdinov vyhlasuje poľského kráľa Jána Sobieského, ktorého jednotky sa významne prispeli k ukončeniu tureckého obliehania: „Ján III Sobieski a Svätá Liga úspešne ubránili Európu pred armádou vyše 150 000 moslimov.“ Podľa Breivika aj dnešnú Európu obliehajú moslimovia a ak ju chcú ubrániť, Európania sa musia uchýliť k „surovému, no potrebnému“ násiliu. Neprekvapuje, že Breivik nemá k európskym dejinám povedať nič iné ako banalitu. Plagiátorsky opakuje po Hannah Arendtovej, že ľudia, ktorí sa dopúšťajú veľkého zla nedokážu vytvárať kultúrne hodnoty. Vo svojom zjednodušenom svetonázore ďalej rozvádza jej myšlienku, že najväčšie zlo nemá korene, a je preto bezhraničné. Keďže zatiaľ nikto nezareagoval na jeho zmienky o Bitke pri Viedni, myslím, že stojí za to pripomenúť si, čo sa r. 1683 skutočne udialo.
Oslobodenie Viedne nebolo len prostým víťazstvom kresťanstva nad islamom. Je síce pravda, že Poľsko na seba zobralo obrovské riziko, keď vyslalo svoju armádu na juh vyslobodiť habsburských susedov spod osmanskej nadvlády. Dávne Poľsko však nebolo kresťanským štátom v jednoduchom slova zmysle. Napriek pápežským výhradám uzatváralo zmluvy s moslimskými a pohanskými štátmi a muselo sa brániť proti útokom nemeckých križiakov. Zákony zaväzovali poľských kráľov tolerovať rôzne formy kresťanstva, vrátane protestantských a gréckokatolíckych, ako aj predstaviteľov židovskej a islamskej viery. Poľské poľnohospodárstvo prekvitalo do značnej miery vďaka práci židovských správcov; v tom čase v žiadnej inej krajine nežilo toľko Židov ako v Poľsku. Mnohí z nich prestúpili na kresťanskú vieru a stali sa z nich ukrajinskí kozáci či litovskí šľachtici, a tí sa spolu s poľskou armádou zúčastnili bitky pri Viedni.
Poľský útok z Kahlenbergského vrchu na obliehané múry Viedne 12 septembra 1683 prebehol skutočne dramaticky. Turecký kronikár zaznamenal „záplavu čiernej smoly, ktorá pohltila všetko, čoho sa dotkla“. Kto boli títo poľskí vojenskí jazdci a prečo z nich išla taká hrôza? Poľský štát bol po celých sedem storočí svojej existencie v úzkom styku s islamom. Vojny s Osmanmi a s ich tatarskými vazalmi na Ukrajine boli bežné. Poľsko-osmanské boje o Ukrajinu boli kulisou, pred ktorou vznikal chasidzmus a získaval si obľubu medzi poľskými Židmi. Tatári držali niekedy s Osmanmi a inokedy zas s Poliakmi, občas sa najprv dostali do zajatia, občas nie. V Poľsko-litovskom štáte Tatári tlačili svoje posvätné knihy (kitab) v poľsko-bieloruskom jazyku arabským písmom. Tatári sa ako príslušníci poľskej armády zúčastnili kľúčových bitiek tejto éry, roku 1410 napríklad prispeli k porážke rádu nemeckých rytierov v bitke pri Grünwalde. Tvorili elitnú časť dôstojníckej triedy. Moslimi boli teda aj v radoch poľskej kavalérie, čo vyhnala Osmanov od brán Viedne.
No vplyv islamu na záchrancov kresťanstva siaha oveľa hlbšie. Poľská kavaléria, ktorá v tomto období platila za najlepšiu v Európe, si svoju taktiku vypracovala v styku s Tatármi, ba dalo by sa povedať, že ju od nich prevzala. Poľskí šľachtici nosili zahnuté šable. Holili si lebky a nosili dlhé fúzy. Tesne pred osudným útokom z Kahlenbergu si všetci poľskí vojaci vložili do helmy slamku. Bol to dohovorený signál, na základe ktorého mohli Rakúšania rozoznávať poľských spojeneckých vojakov od ich spoločného osmanského nepriateľa.
Podobne ako Poľsko-litovský štát, ani Osmanská ríša nebola zďaleka štátom jediného náboženstva. Oba štáty boli založené na politickej logike, ktorá sa dnes zdá byť ťažko pochopiteľná. Panovníci uzatvárali trvalé dohody s vedúcimi predstaviteľmi rozličných náboženstiev, ktoré vyznávali obyvatelia ich ríš: osmanský sultán prenachával väčšinu kresťanských otázok v rukách pravoslávnej cirkvi, ktorej patriarchovia mali za vlády Osmanov väčšiu moc než za Byzantskej ríše. Gréci boli obchodníkmi a finančníkmi Osmanskej ríše a v osmanských armádach, rovnako ako v poľských, slúžili príslušníci rôznych vierovyznaní. Aj keď Osmanská ríša pochádza z Ázie, jej skutočné dejiny sa začínajú dobytím Balkánu, pričom väčšina ich balkánskych poddaných nikdy neprešla na moslimskú vieru. Takéto ranomoderné formy vlády, v ktorých slabý centrálny štát v podstate prenecháva miestnym elitám právomoc a za odmenu si ponecháva právo uvaľovať dane a viesť vojny, možno pokladať za vzor znášanlivosti.
Je preto naprosto nesprávne predstavovať si starobylú Európu ako čisto kresťanskú. Na druhej strane by sme sa tieto rannomoderné štáty nemali pokladať ani za pozitivíny vzor, k akému sa možno vrátiť. Ako správne pripomína Max Weber a Ernst Gellner, súčasťou vzniku moderného štátu v devätnástom a dvadsiatom storočí bola snaha vedúcich štátnych predstaviteľov obísť alebo zrušiť náboženských a iných sprostredkovateľov a nastoliť priamy vzťah medzi štátom a jednotlivcov, čo im umožnilo vyberať dane a povolávať vojakov bez kompromisov s miestnymi úradmi. Štáty ako Poľská a Osmanská ríša, ktoré tento problém nedokázali vyriešiť zanikli.
Aj ak by sme chceli túto tradíciu oživiť, žiaden západný štát by dnes nezniesol rannomoderný stupeň závislosti na miestnych elitách, a na Západe sa už takmer nenájdu náboženské komunity dostatočne jednoliate a poslušné na to, aby sa podriadili vláde staršín. Tradícia spolupráce s miestnymi náboženskými komunitami prirodzene pokračuje, v Európe je však podriadená vzťahu medzi občanom a štátom. Hlavný problém moderných štátov spočíva v tom, ako zlúčiť štátnu moc so spoločenskou rôznorodosťou. Jedným z riešení dvadsiateho storočia – jeho príkladom príkladom bolo fašistické Nemecko – bol pokus založiť moc štátu na eliminácii rôznorodosti. Vyžadovalo si to masové vraždy a viedlo to k porážke; ozvenu tejto porážky vidíme aj v barbarskosti a sebazničujúcej povahe Breivikovej masovej vraždy.
Väčšina európskych štátov sa dnes nijako zvlášť nesnaží povolávať armády – je pre ne dôležitejšie uvaľovať dane, aby mali z čoho vyplácať dôchodky. Európsky sociálny štát sa nezaobíde bez práce a občianskej dobrej vôle prisťahovalcov – čo v Európe často znamená moslimských prisťahovalcov. Týmto náboženským menšinám nemožno vládnuť tak, ako za rannomodernej éry a nemožno ich ani eliminovať ako v dvadsiatom storočí, nech si Breivik a jemu podobní myslia čo chcú. Jednou z najväčších výziev nášho storočia je udržať fungujúce štáty tak, aby sa vedeli adaptovať na nepredvídateľné kultúrne zmeny. Nórsko, podobne ako väčšina dnešnej Európy, zažíva rozkvet populistickej pravice, ktorá by mohla vytlačiť konzervatívne tradície kresťanskej demokracie. Tieto európske strany majú napriek mnohým rozdielom jedno spoločné: odmietajú akceptovať základnú skutočnosť, že zajtrajšok Európy závisí od skúseností prisťahovalcov a ich detí s Európou. Obdivuhodne pokojná, jasná a liberálna reakcia nórskej vlády a nórskeho ľudu na Breivikov hrozný skutok dáva nádej, že to snáď nie je len sen. Stelesňujú Európu, v ktorej by štát mohol fungovať natoľko dobre, aby európska identita bola príťažlivá aj pre ľudí, ktorí sa s ňou nenarodili.