Foto: Emilio Morenatti / Associated Press
Pred niekoľkými dňami, pred atentátom v Osle a streľbou na ostrove Utøya sme sa s priateľom rozprávali o tom, že radosť zo života akoby vždy kráčala ruka v ruke so smútkom nad tým, že všetko sa mení. Ani tá najžiarivejšia budúcnosť nemôže vynahradiť to, že žiadna cesta nevedie späť – k nevinnosti detstva či prvej láske.
Mohli ste odtiaľ odísť na tri mesiace, precestovať svet, zažiť vojenské prevraty, politické vraždy, hladomory, masakry a cunami a keď ste sa vrátili domov, zistili ste, že jediné, čo je v novinách nové sú len krížovky.
Niet cesty späť k vôni júlov mojej mladosti, keď som zo skaly skákal do ľadovo studenej vody nórskeho fjordu. Niet cesty späť na miesto v prístave v Cannes, kde som ako sedemnásťročný stál s desiatimi frankami vo vrecku a pozeral sa, ako dvaja dospelí chlapi v idiotských bielych uniformách vezú na člne ženu s pudlíkom z jej jachty na breh. Vtedy som si po prvý raz uvedomil, že rovnostárska spoločnosť, z ktorej pochádzam je výnimka, nie pravidlo. Niet už cesty späť do chvíle, keď som sa po prvý raz s vytreštenými očami pozeral, ako hliadka s automatmi obkľučuje budovu parlamentu inej krajiny – pri pohľade na to som pokrútil hlavou so zmesou odovzdanosti a sebauspokojenia a pomyslel si, že v krajine, odkiaľ pochádzam nič takého nepotrebujeme.
Dlhé roky sa zdalo, že Nórsko sa nemení. Mohli ste odtiaľ odísť na tri mesiace, precestovať svet, zažiť vojenské prevraty, politické vraždy, hladomory, masakry a cunami a keď ste sa vrátili domov, zistili ste, že jediné, čo je v novinách nové sú len krížovky. Bola to krajina, kde mal každý zabezpečené základné materiálne potreby. Prevažoval politický konsenzus a v diskusiách išlo najmä o to, ako dosiahnuť ciele, s ktorými všetci súhlasili. Ideologické rozpory vznikali len keď nás zasiahla realita okolitého sveta, a keď sa národ, čo sa do sedemdesiatych rokov minulého storočia skladal poväčšine z ľudí rovnakého etnického a kultúrneho pôvodu, musel rozhodnúť, či má svojim novým občanom dovoliť, aby nosili hidžáb a stavali mešity.
No napriek tomu sme do piatku 22. júla svoju vlasť pokladali za pannu – nepoškvrnenú spoločenským zlom. Iste, je to nadsádzka. No bolo to tak.
V júni som spolu s nórskym premiérom Jensom Stoltenbergom a jedným spoločným priateľom išiel na bicykli po Osle, chystali sme sa na výlet po zalesnených kopcoch v tomto veľkom, no malom meste. Za nami išli dvaja telesní strážcovia, tiež na bicykloch. Keď sme na križovatke zastali na červenú, pri predsedovi vlády zastalo auto. Vodič zavolal z otvoreného okna: „Jens! Je tu jeden malý chlapec, ktorý by ťa chcel pozdraviť.“
Predseda vlády sa usmial a potriasol rukou chlapčekovi, sediacemu vedľa vodiča. „Ahoj, ja som Jens.“
Predseda vlády mal na hlave bicyklovú helmu; chlapček mal na sebe bezpečnostný pás; obaja zastali na červenú. Telesní strážcovia zastali diskrétne opodiaľ. A usmievali sa. Bol to obraz bezpečnosti a vzájomnej dôvery. Obyčajnej, idylickej spoločnosti, ktorú sme všetci pokladali za samozrejmosť. Čo zlé sa už mohlo stať? Veď sme mali bicyklové helmy a bezpečnostné pásy a dodržiavali sme pravidlá cestnej premávky.
Samozrejme, že sa niečo zlé mohlo stať. Niečo zlé sa môže vždy prihodiť.
V pondelok večer sa na uliciach zhromaždilo vyše 100 000 občanov. Prišli si uctiť pamiatku obetí atentátu. Bol to neobyčajný výjav. Nóri pokladajú za národnú cnosť „udržať si chladnú hlavu“, nie „udržať si teplé srdce“. Na tých z nás, čo máme automatickú averziu voči národnému sebaospevovaniu, zástavám, grandióznym slovám a výrečným davom pôsobí nezmazateľným dojmom, keď ľudia dokážu, že berú vážne idey a hodnoty spoločnosti, ktoré sme zdedili a pokladali viac-menej za samozrejmosť. Zhromaždenie dalo najavo, že Nóri nedovolia, aby nás niekto pripravil o pocit bezpečnosti a dôvery. A že odmietame prehrať tento boj so strachom.
Napriek tomu už niet cesty späť a nič už nebude ako doteraz.
Včera som vo vlaku počul zúrivo vykrikovať nejakého chlapa. Do minulého piatku by som sa k nemu automaticky obrátil, možno sa dokonca k nemu trochu priblížil. Mohol to predsa byť zaujímavý spor, v ktorom by som sa možno mohol postaviť na jednu či druhú stranu. Teraz som sa však automaticky obrátil k svojej jedenásťročnej dcére, aby som sa presvedčil, či je v bezpečí a pohľadal únikové cesty pre prípad, že chlap je nebezpečný. Rád by som veril, že túto reakciu čas otupí. Viem už však, že nikdy celkom nezmizne.
Po výbuchu bomby – ktorý som pocítil vo svojom dome, vzdialenom asi dva kilometre – keď začali prichádzať prvé správy o streľbe na ostrove Utøya, som sa opýtal dcéry, či má strach. Na odpoveď zacitovala vetu, ktorú som jej kedysi povedal: „Mám, ale keď nemáš strach, nemôžeš byť odvážny.“
Ak však niet cesty späť k tomu, ako to bolo kedysi, k naivnej neohrozenosti nedotknutého sveta, je tu cesta dopredu. Musíme byť odvážni. Žiť ďalej tak ako predtým. Nastaviť druhé líce a opýtať sa: „Nič lepšie nám nevieš ponúknuť?“ Nepripustiť, aby strach zmenil spôsob, akým budujeme našu spoločnosť.